Poondelok: Odvaha k radosti
Ježiš hovorí: „Nebeské kráľovstvo je podobné pokladu ukrytému na poli. Keď ho človek našiel, skryl ho, od radosti šiel a predal všetko, čo mal, a kúpil to pole. Nebeské kráľovstvo je ďalej podobné kupcovi, ktorý hľadal krásne perly. Keď objavil jednu drahocennú perlu, odišiel, predal všetko čo mal, a kúpil ju.“(Matúš 13, 44-46)
Práve sme dospievali a domodlili sa ranné chvály. V evanjeliu sme počuli dve podobenstvá o nebeskom kráľovstve. Ježiš v nich nehovorí o ďalekých miestach alebo časoch, ale ohlasuje Boha, ktorý prichádza teraz, ohlasuje jeho prítomnosť dnes medzi nami. „Ty, Svätý, tróniš nad chválami Izraela“, hovorí žalmový verš (Ž 22, 4). Boh kraľuje na nebesiach, ale svoj trón a svoju vládu ustanovil uprostred svojho ľudu, ktorý mu spieva.
„Božie kráľovstvo je podobné pokladu ukrytému v poli“, „kupcovi, ktorý hľadal vzácne perly“. Ježiš porovnáva príchod Boha do nášho života a na náš svet k slasti z objavenia, k radosti, ktorá spôsobuje, že čosi je neporovnateľné, vzácne a nádherné.
Jeden človek pracoval na poli. Jeho pluh sa zarazí o prekážku. Nie je to však ani kameň, ani peň, či konár. Nútený prerušiť svoju prácu, pozerá sa zblízka a chápe, že narazil na poklad. Učinil tak životný objav. Poklad nevyčísliteľnej ceny čakal na poli, ktoré obrábal a nevedel o tom.
Hrdinom druhého podobenstva je kupec. Jeho prácou je hľadať perly, aby znovu mohol predať. A tak ako roľníka na poli, aj jeho stretne nečakané prekvapenie. Nájde čosi omnoho lepšie ako sám hľadal : vzácnu perlu akú ešte nikdy predtým nevidel a ktorá otrasie jeho existenciou.
Roľníkovo srdce muselo búšiť veľmi silno, keď našiel poklad. Jeho život bol zrazu nepochybne zabezpečený, už si nikdy nemusí robiť starosť o živobytie. Je naplnený blahobytom, ale zachová pritom chladnú hlavu. Ukryje svoj nový poklad, nik nemôže vedieť o jeho existencii. Chce si byť istý, že ho bude mať pre seba. Aby mal dosť peňazí na kúpu poľa, kde ukrýva perlu, predá všetko čo má. Kúpi pole a poklad je tak jeho.
Kupec perál je tiež šťastný keď nájde svoju perlu svojho života, najkrajšiu zo všetkých aké dosiaľ videl. Aj on predá všetko čo má, aby mohol mať tú, čo spôsobuje rozkoš jeho očiam a radosť jeho srdcu.
Ako prijať Božie kráľovstvo? Ako prijať Boha keď prichádza, aby vládol medzi nami, keď vstupuje do nášho života a do nášho sveta? Jeho príchod dáva do popredia jednu osobitú voľbu. Nejde o voľbu medzi dobrom a zlom. To, čo roľník a obchodník odmietajú nie je zlo. Naopak, odmietajú vlastné dobro. Radostne odmietajú to dobré, aby mohli prijať to nekonečne krásne a neporovnateľne vzácnejšie.
Keď Boh prichádza a vstupuje do nášho života, treba si vybrať. Ježiš nám odporúča zvoliť si radosť, vybrať si poklad, vzácnu perlu. Pretože radosť ide ruka v ruke s odmietnutím, čo dokazujú aj Ježišove slová. Radosť zbavila hrdinov týchto dvoch podobenstiev o všetko ich imanie a radosť ich prinútila predať všetko, čo vlastnili.
Kristus nás pozýva, aby sme uprednostnili Božiu radosť pred svojím majetkom, tým, čo sme nadobudli, pred našimi projektami. Mohol by nás dokonca pozvať aj k tomu, aby sme uprednostnili radosť pre nami samými. Radosť ide ruka v ruke so zabúdaním na seba.
Príbehy roľníka a obchodníka ktoré radostne odmietajú vlastné hmotné blaho nás učia do akej miery nás radosť môže oslobodiť.
- Aký poklad, či perlu som našiel od svojho príchodu do Taizé ? Čo ma prekvapilo ? Čo mi prinieslo radosť ?
- Kedy mi nejaké odmietnutie spôsobilo vnútornú radosť, učinilo ma šťastným ? Kedy ma radosť učinila slobodnejším ?
Utorok: Smútok premenený na radosť
Ježiš spoznal, že sa ho chcú niečo opýtať, a povedal im: „Pýtate sa jeden druhého, prečo som povedal: O chvíľu ma už neuvidíte a o chvíľu ma opäť uvidíte? Amen, amen, hovorím vám, že vy budete plakať a nariekať, ale svet sa bude radovať. Vy budete zarmútení, ale váš zármutok sa premení na radosť. Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. Len čo však porodí dieťa, nespomína viac na úzkosť pre radosť, že na svet prišiel človek. Aj vy máte teraz zármutok, ale zasa vás uvidím a srdce sa vám bude radovať a vašu radosť vám nikto nevezme.“(Ján 16, 19-22)
Pre Ježišových priateľov bol čas strávený s ním sviatkom. Aj sám Ježiš to tak vnímal, od začiatku im vravel? „Či môžu svadobníci smútiť, kým je s nimi ženích? Príde však čas, keď im vezmú ženícha a až potom sa budú postiť“ (Mt 9, 15). V Galilejských mestách a dedinách to bol z miesta na miesto sviatok.
Takisto na začiatku Ježiš povedal enigmatické slová, ktoré vtedy nik nemohol chápať: „Príde však čas, keď im vezmú ženícha“. Sviatok sa skončí. V predvečer svojej smrti to Ježiš hovorí otvorene? „Ešte chvíľu a neuvidíte ma“. Túto stať z Evanjelia sme čítali počas modlitby. Ježiš povedal, že zomrie. A vedel, aké ťažké to bude pre jeho priateľov. „Veru, veru, hovorím vám: Vy budete plakať a nariekať“ .
Ale je niečo, čo prevyšuje tento smútok. „Ešte chvíľku a už ma neuvidíte a zasa chvíľku a uvidíte ma.” Tým, že zomrel, Ježiš odišiel. Ale vrátil sa zo smrti a jeho priatelia ho videli, najprv Mária Magdaléna, potom Peter a Ján a mnohí ďalší.
Kresťanská radosť je veľkonočnou radosťou. Nezničí ju utrpenie a smrť, ani absencia Milovaného, absencia Boha. Ježiš to povedal: „Budete žialiť, ale váš smútok sa premení na radosť.“
Kresťanská radosť je veľkonočnou radosťou. Nie je opakom smútku. Veľkonočná radosť prebýva v našom žiali, v našich smútkoch a premieňa ich akoby zvnútra. „Váš smútok sa premení na radosť.“ Žiaľ a smútok nepodľahnú radosti, ale budú premenené na radosť. Hoci možno nie vždy budú premenené na radosť, ale zaiste navštívené a osvetlené radosťou.
Smútok a radosť môžu byť prítomné v tom istom čase, v jesenné ráno, sa na kopci Taizé miešajú hmla a svetlo.
Apoštol Pavol nám hovorí: „Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi“ (Rim 12, 15). Ako to ale urobiť ak sme v jednej chvíli aj s radujúcimi a aj s plačúcimi? Tieto slová sa nedajú uskutočniť inak, než že budeme spievať radosťou a plakať zároveň.
Existuje čosi, čo sme nazvali radostným smútkom. Existuje triumfálny spôsob radosti, ktorý tých, čo plačú, učiní ešte smutnejšími. Veľkonočná radosť je dostatočne veľká, aby pojala radosť a žiaľ. Plače a raduje sa v tom istom čase. Spôsobuje, že na tváre tých, čo sú nešťastní sa vracia úsmev.
Ako bábätko, veľkonočná radosť sa rodí v bolesti. Ježiš hovorí: „Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. Len čo však porodí dieťa, nespomína viac na úzkosť pre radosť, že na svet prišiel človek.“ Je to radosť zrodená v námahe, o ktorej Ježiš hovorí: „Vašu radosť vám nik nevezme.“
V Pravidlách Taizé brat Roger napísal: „Neboj sa mať spoluúčasť na skúškach druhých, neboj sa utrpenia, pretože často je to práve na dne priepasti, kde ti je daná úplnosť radosti v spoločenstve s Ježišom Kristom.“
- V čom môže radosť prispieť k novej solidarite? Ako sa môžme radovať s radujúcimi a plakať s plačúcimi?
- Ako si môžeme vzájomne pomáhať, aby sme nechali radosť narodiť sa, hoci aj uprostred našich starostí?
Streda: Jednoduchosť čo otvára srdce
Ježiš vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu bol muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý. Túžil uvidieť Ježiša, aby vedel, kto to je, no pre zástupy ho nemohol zazrieť, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyliezol na divý figovník, aby ho odtiaľ videl, lebo tadiaľ mal ísť. Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel hore a povedal mu: „Zachej, poď chytro dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome.“ On chytro zliezol a s radosťou ho prijal. Všetci, ktorí to videli, reptali: „K hriešnemu človeku si vošiel oddýchnuť.“ Ale Zachej povedal Pánovi: „Pane, polovicu svojho majetku dávam chudobným a ak som niekoho v niečom oklamal, vrátim to štvornásobne.“ Ježiš mu odpovedal: „Dnes prišla spása do tohto domu, veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo zahynulo.“(Lukáš 19, 1-10)
Radosť, jednoduchosť a milosrdenstvo sú slová, ktoré brat Roger nazval skutočnosťami, a ku ktorým sa vracal celý svoj život. Mal cit na to, aby nám pomáhal nás viesť do samotného srdca evanjelia, do srdca, ba do skutočnosti Boha. Po tom, čo sme predchádzajúce dva dni uvažovali o radosti, dnes sa obraciame k jednoduchosti. Ako nám môže pomôcť priblížiť sa k reálnosti vecí?
Začnime tým, že nahliadneme na evanjelium z dnešného rána. Rozprávanie začína veľmi banálnym spôsobom, opisuje, ako Ježiš prechádza Jerichom, a že tam žil muž menom Zachej, bol hlavným mýtnikom (teda vyberačov daní) a bol bohatý. Hlavný mýtnik bol človek, čo pracoval pre Rimanov, teda okupantov, a na koho miestny obyvatelia nazerali ako na „kolaboranta“. A keďže bol naviac bohatý, bol bezpochyby skorumpovaný. Rozprávanie ale nehovorí o dôvodoch. Bez uvedenia detailov, rozpráva, čo sa stalo. A to čo hovorí, je povedané veľmi ľudským, až dojemným tónom. Sme pozvaní nehľadieť na zdanie, ani na prvé dojmy.
Zachej túži vidieť Ježiša, ale kvôli davu toho nedosiahne. A tak beží napred a ako dieťa vyskočí na strom, aby ho videl prechádzať. Keď Ježiš prejde týmto miestom, zastaví sa, pozrie na Zacheja a volá ho po mene: „Zachej, poď chytro dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome.“ Možno že sa Ježiš, keď sa približoval na to miesto, spýtal, kto je ten človek visiaci na strome. V každom prípade, je to radostná predstava vidieť Zacheja vysoko na strome a hlavne ako mu radosť rozžiarila tvár a on chytro lezie dolu.
Krok po kroku jeden človek sa pred všetkých predbehne. To je dojímavé. Je jasné, že Zachej hľadá čosi viac ako len sa pozrieť na Ježiša. A ten vôbec nepreháňa, keď povie, že musí zostať v Zachejovom dome. Tento človek ho musel osloviť a preto ho chce naozaj navštíviť.
Hneď na to ľudia začnú reptať: „K hriešnemu človeku si vošiel oddýchnuť.“ Zachej ako hlavný mýtnik bol považovaný za vyvrheľa. Zakliesnený v imperiálnej moci a nešťastnej populácii, žijúc v korupcii, jeho situácia bola bezvýchodisková, nerozpletiteľná. Prekvapivým spôsobom, tými najjednoduchšími slovami, Ježiš sa stavia vedľa neho. V skutočnosti ľudia hundrali na Ježiša, pretože urobil to, čo by nik iný nikdy neurobil.
Udeje sa zmena teraz, vo chvíli keď ľud šomre alebo nastala, keď ho Ježiš volal? Zachej sa zmenil. Tak, ako predtým Ježiš, nachádza slová a gestá, pomocou ktorých obnovuje vzťah s ostatnými. Hovorí: „Pane, polovicu svojho majetku dávam chudobným a ak som niekoho v niečom oklamal, vrátim to štvornásobne.“ Zachej veľmi rýchlo nechystá uvítanie len pre Ježiša, ale pre mnohých ďalších. Ježiš otvoril dvere Zachejovho srdca a domu, nakreslil veľkú prístupovú cestu k nemu.
„Dnes prišla spása do tohto domu,“ hovorí Ježiš, „veď aj on je Abrahámovým synom.“ Pochopili to aj ľudia v dave? A chápeme to my? Zachej je náš brat.
- Čo nám pomáha vidieť viac ako len dojem alebo prvý pohľad, a vstúpiť do vzťahu s ľuďmi, ktorí sú od nás rozdielni? Môže mi pomôcť príklad Ježišovej jednoduchosti?
- Čo ma môže primäť k tomu, aby som sa podelil o to čo mám s druhými? Aký rozdiel spôsobuje fakt, že vidím druhých ako „bratov“ a „sestry“?
Štvrtok: Jednoduchosť najmladšieho a toho, čo slúži
Vznikla medzi učeníkmi aj hádka, kto z nich je najväčší. Povedal im: "Králi národov panujú nad národmi, a tí, čo majú nad nimi moc, si hovoria dobrodinci. Vy tak nerobte! Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca nech je ako služobník. Lebo kto je väčší? Ten, čo sedí za stolom, či ten, čo obsluhuje? Nie ten, čo sedí? Ale ja som medzi vami ten, čo obsluhuje."(Lukáš 22, 24-27)
Piatok: Boh milosrdenstva
Hľadajte Hospodina, kým sa dá nájsť, volajte ho, dokiaľ je nablízku. Bezbožný nech zanechá svoju cestu a hriešny svoje zmýšľanie. Nech sa vráti k Hospodinovi a on sa nad ním zmiluje; k nášmu Bohu, lebo on veľa odpúšťa. Veď moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty — znie výrok Hospodina. Lebo ako nebesá prevyšujú zem, tak prevyšujú moje cesty vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.(Izaiáš 55, 6-9)
Pre mnohých je Boh, ktorého poznáme z hebrejského Písma, teda nášho Starého Zákona, veľmi prísnym a neľútostným, pripraveným odsúdiť človeka aj za drobné priestupky jeho prikázaní. Radi robíme rozdiel medzi týmto Bohom a Bohom, ktorého zjavil Ježiš, milosrdným Otcom, ktorý sa o nás stará a ktorý neustále prejavuje svoju lásku a starostlivosť.
Tí, ktorí venujú čas štúdiu a rozjímaniu nad Bibliou zistia, že tento protiklad je chybný. Boh zjavený Izraelovmu ľudu je ten istý Boh, o ktorom prináša svedectvo Ježiš skrze slová a skutky. V centre vzťahov medzi Bohom a jeho ľudom nájdeme rozprávanie o Exode. Je to príbeh, ktorý hovorí ako Boh vstúpil do skupiny otrokov, chudobných, čo boli ďaleko od svojho domova. Oslobodil ich od ich útlaku a viedol ich do úrodnej zeme, kde mohli žiť slobodne. Príbeh opisuje Boha, ktorý počuje plač tých znevýhodnených, a ktorý chce, aby ľudské bytosti žili plnohodnotne, aby našli blaho, Boha, ktorý stále znova nájde spôsob, ako prelomiť putá zajatcov. V krátkosti povedané, dáva na scénu Boha nežnosti a milosrdenstva.
V texte, nad ktorým sa dnes zamýšľame, prorok vysvetľuje, že práve toto odlišuje Boha od ľudí. Keď sú odmietnutí, často sami odpovedajú tým, že potom odmietnu keď príde na nich. Pre nás je mimoriadne náročné odpustiť tým, čo nás hlboko zranili. Ale podľa proroka, Boží spôsob myslenia a konania nie je ako náš spôsob. Ak niekto pozná svoje chyby a vráti sa k Bohu, Boh ho vždy príjme. S Bohom môžeme vždy začať odznova. Toto nazývame odpustením.
Boh môže konať takto, lebo jeho postoj nie je určený ani podmienený skutkami jeho proťajšku. Keďže Boh je Prameňom života, môže čerpať v sebe samom silu lásky, aby odpovedal dobrom na zlo. Kresťanskí otcovia prvých storočí to chápali, ale vyjadrovali sa príliš komplikovane. Vraveli, že Boh je chladný.
Ak by tieto slová chceli povedať, že Boh je ľahostajný voči ľudskej bolesti, že sa ho nedotkli boje a utrpenie jeho stvorenia, tak by v nijakom prípade nehovorili o Bohu, ktorého stretávame v Biblii. To by bolo rúhanie. V skutočnosti, tento zvláštny termín vyjadruje, ako je Boh nad ľudským spôsobom myslenia a konania. Chce povedať, že čokoľvek robíme, Boh nás v tom nebude mať nikdy menej rád. Narozdiel od nás, čo sme často ovplyvnení tým, čo nám povedia ľudia, ktorí môžu vidieť naše dobré úmysly roztápať sa čoby ľad na slnku, keď sú naše počiatky odmietnuté, Boh je vždy verný sám sebe. Boh vždy bol a bude Bohom milosrdenstva. Boh bude naďalej milovať, hoci na jeho lásku odpovieme ľahostajnosťou alebo odmietnutím. Ako často vravieval brat Roger: „Boh môže iba milovať.“
Táto Božia vernosť je zdrojom veľkej útechy. To chce vyjadriť, že existuje Skala, o ktorú sa môžeme vždy zaistiť, aby sme našli oporu. Vo svete, kde sa všetko zdá byť v pohybe, kde sme si neistí kde sa nachádza dobro a zmysel, je Niekto, ku komu môžeme kedykoľvek prísť s istotou, že budeme s radosťou prijatí. Ako keď prijíma otec v príbehu o márnotratnom synovi (Lukáš 15, 11-32), ktorý vyjde z domu a beží v ústrety svojmu synovi, ktorý premárnil celé svoje dedičstvo, aby ho objal. Otcov postoj sa nemení, napriek poblúdeniu jeho syna. Jediné, čo otec vníma je jeho milované dieťa, „ktoré bolo mŕtve a ožilo“.
Kde stretávame tohto nemenného Boha milosrdenstva? Ježiš nám hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním“ (Matúš 11, 28). Ježiš nám v plnosti zjavuje Boha, ktorý sa nikdy nezastaví v konaní dobra, ktorý vždy umožňuje nový začiatok tým, čo prídu k nemu.
- Čo sa v mojom živote zmení, keď si uvedomím, že Boh ma vždy s radosťou a s láskou prijíma ?
- Čo konkrétne pre mňa znamená „obrátiť sa k Bohu“ a „volať ho“, kde a ako to nájsť?
Sobota: Milosrdní na Boží obraz
Ježiš hovorí: Milujte svojich nepriateľov! Robte dobre tým, ktorí vás nenávidia. Žehnajte tých, ktorí vám zlorečia a modlite sa za tých, ktorí vás potupujú. Tomu, kto ťa udrie po líci, nastav aj druhé. A tomu, čo ti berie plášť, neodopri ani šaty. Každému, kto ťa prosí, daj a nevymáhaj od takého, kto ti niečo vzal. Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im! Keby ste milovali len tých, čo vás milujú, akú vďaku si zaslúžite? Veď aj hriešnici milujú tých, ktorí ich milujú. Veď keby ste robili dobre len tým, čo vám dobre robia, akú vďaku si zaslúžite? Veď to isté robia aj hriešnici. Keby ste požičiavali tým, od ktorých očakávate, že vám to vrátia, akú vďaku si zaslúžite? Aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby to zasa dostali späť. Ale milujte svojich nepriateľov! Robte im dobre! Požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude hojná vaša odmena a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým. Buďte milosrdní, ako je milosrdný aj váš Otec.(Lukáš 6, 27-36)
V tomto úryvku Ježiš opisuje dva spôsoby jednania. Jedným je ten, ktorý vidí ako charakteristiku „hriešnikov“, teda tých, ktorí nehľadajú, aby konali, o čo ich Boh žiada. Dnes by sme to mohli nazvať „obvyklý“ spôsob ľudského prístupu. Spočíva v tom, že sme dobrí k tým, ktorí sú dobrí k nám, dávame tým, ktorí dajú zase nám.
Ľudia od vekov majú tendenciu rozdeľovať ľudí do dvoch skupín – na tých, čo sú s nami a tých druhých, ktorí sú buď ľahostajní alebo nepriateľskí. Zaiste, nie je zlé citíť sa pri niekom lepšie a pri inom menej. Z rôznych dôvodov máme toho každý z nás s niektorými ľuďmi, či skupinami spoločného viac, s inými menej. Avšak ak by toto viedlo k ľahostajnosti voči tým, čo sa od nás líšia, ku kritizovaniu, k odmietnutiu, či dokonca k tomu, že by sme im urobili niečo zlé, takýto postoj je zdrojom rozdelenia, ba dokonca vojen.
Ježiš predstavuje iný spôsob konania. Je to Boží spôsob, ktorý sa charakterizuje tým, že dokážeme „byť dobrými aj k odmietavým a zlým“. Ako sme včera videli, Božia cesta je iná ako tá naša, pretože Boh nemení svoje konanie na základe odpovede zoči-voči. Boh je „nemenný“. Inak povedané, Boh môže iba milovať.
V tomto Ježišovom posolstve nie je nové to, že Boh je milosrdný. To vedel už aj autor Izaiáša 55, a nájdeme to všade v hebrejských knihách už niekoľko storočí pred Kristom. To nové nie je, že Boh je milosrdný, ale že my, ľudia, môžeme byť milosrdní na Boží obraz!
Ježiš nás nabáda, aby sme boli ženami a mužmi, ktorí sú naozaj na Boží obraz, schopní milovať nepriateľov, konať dobro aj tým, čo nás potupujú, dávať a nečakať odmenu. Ako je to možné uskutočniť? Je pre ľudí naozaj možné, aby boli ako Boh? Kde k tomu nájsť motiváciu a silu?
Takýto spôsob života zaiste nevychádza zo sily nášho charakteru alebo našej vôle. Boh môže dávať bez toho, aby prijímal, pretože Boh je Prameňom života. My ale nie sme Prameňom. Aby sme my mohli dávať, potrebujeme najskôr všetko prijať. A to je v evanjeliu nové. Tým, že prišiel na zem ako človek, Boží Syn priniesol Svätého Božieho Ducha, silu v osobe jeho lásky, až do úplneho stredu ľudskej prirodzenosti. Skrze silu Ducha mohol Ježiš uzdravovať chorých a odpúšťať hriešnikom. Mohol ísť až tak ďaleko, že bol schopný za nás dať na kríž svoj život, a pritom udeliť svoje odpustenie dokonca aj tým, ktorí ho mučili a zabili. A po svojom zmŕtvychvstaní, odovzdal tohto istého Ducha svojim učeníkom.
Takisto ako Ježišovi učeníci, aj my sme súčasťou spoločenstva veriacich, ktoré oživuje Duch Boží. Tých, čo stretli prvých kresťanov, oslovilo spoločenstvo žien a mužov rôzneho pôvodu, ako žijú pospolu ako bratia a sestry a delia sa o hmotné aj duchovné dobrá, navzájom si odpúšťajú. Viac než by rozdeľovali ľudí na dve skupiny, na tých vnútri a tých vonku, prijímali každého. Vykročili v ústrety druhým. Pokúsili sa žiť univerzálnu solidaritu. Je zrejmé, že ich spôsob života bol iný od spôsobu „bežných“ ľudí. A práve toto k nim mnohých pritiahlo.
Tento istý Duch, ktorý posilňovala a oživoval Ježiša a prvých kresťanov sa nám dáva vždy k dispozícii. Áno, je pre nás možné viesť život na Boží obraz. Môžeme byť milosrdnými, ako je milosrdný náš Otec. Ale je to možné dosiahnuť len spoločne, tým, že sa budeme navzájom povzbudzovať, a nedosiahneme to inak, než že v modlitbe otvoríme svoje srdce Bohu, aby mohol kúsok po kúsku premeniť náš spôsob myslenia a konania. A tak sa nemožné stane možným.
- Ježiš opisuje istú „utópiu“, alebo som videl ženy a mužov, ktorí žijú na Boží obraz a bezpodmeinečne milujú? Kedy? Kde? Ako?
- Aký krok vopred môžem urobiť, aby naše spoločenstvá a cirkvi boli miestom univerzálnej solidarity, kde rozdelenia spoločnsoti môže nájsť uzdravenie?
