List 2005
Budúcnosť plná pokojaTento list, ktorý bol preložený do 55 jazykov (vrátane 24 ázijských), napísal brat Roger pre európske stretnutie v Lisabone. List bude zároveň slúžiť ako podklad k úvahám počas stretnutí, ktoré budú týždeň čo týždeň prebiehať v Taizé, prípadne inde v Európe či na iných kontinentoch.
„Boh pre vás pripravuje budúcnosť pokoja a nie nešťastia; Boh vám chce dať budúcnosť a nádej.“ [1] Žijeme v dobe, keď si mnohí kladú otázku, čo je to vlastne viera. Viera je úplne jednoduchou dôverou v Boha, je ničím nenahraditeľným vzplanutím dôvery, neprestajne obnovovaným počas celého života. V Evanjeliu sú jednými z prvých Kristových slov: „Blahoslavení chudobní v duchu!“ [5] Naozaj, blahoslavený je ten, kto smeruje k jednoduchosti, jednoduchosti srdca i života. Naša osobná modlitba je tiež jednoduchá. Alebo si myslíme, že k modlitbe potrebujeme množstvo slov? [8] Nie je to tak. Zavše aj niekoľko slov, hoci aj ťažkopádnych postačí, aby sme všetko zverili Bohu, či už sú to obavy alebo nádeje. Kde však nájsť jednoduchosť tak nevyhnutnú pre prežívanie Evanjelia? Osvetlia nám to Kristove slová, ktoré jedného dňa povedal svojim učeníkom: „Nechajte deti prichádzať ku mne, lebo Božie skutočnosti patria tým, ktorí sú im podobní.“ [10] Ježiš Kristus neprišiel na zem nikoho odsúdiť, ale otvoriť ľuďom cesty k spoločenstvu. Evanjelium nás privádza k poznaniu prekvapivej skutočnosti, že Boh nie je tvorcom strachu či nepokoja, Boh nás môže jedine milovať. [1] Tieto slová boli napísané šesť storočí pred Kristom, pozri Jeremiáš 29, 11 a 31, 17. [2] V tomto roku, keď sa k Európskej Únii pripojilo 10 nových krajín, si mnoho mladých uvedomuje, že žijú na kontinente dlho skúšanom rozdeleniami a konfliktmi, ktorý sa po tom všetkom usiluje o zjednotenie a kráča po cestách pokoja. Zaiste, pretrváva napätie, neprávosť, zavše aj násilie vzbudzujúce pochybnosti. Avšak je dôležité nezastaviť sa na ceste, pretože budovanie samotnej Európy pramení z hľadania pokoja. Toto budovanie by bolo bezpredmetné, keby bolo jeho jediným cieľom vytvorenie silnejšieho a bohatšieho kontinentu, ktorý by podľahol pokušeniu uzatvoriť sa vo vnútri svojich hraníc. Európa nachádza svoju pravú podstatu, ak sa otvára iným kontinentom a je solidárna s biednymi národmi. Jej budovanie nadobúda zmysel, keď je chápané ako jeden z krokov šírenia pokoja v celej ľudskej rodine. Práve preto sa naše koncoročné stretnutie volá „európskym stretnutím“, pričom sa nám ešte viac páči jeho pomenovanie „púť dôvery na zemi.“ [3] Pozri Ján 14, 16–18 a 27. Boh jestvuje nezávisle od našej viery či pochybností. Ani napriek našim pochybnostiam sa Boh od nás nevzďaľuje. [4] Dostojevskij si jedného dňa do svojich poznámok zapísal: „Som dieťaťom pochybností a malovernosti. Aké len hrozné utrpenie ma stálo a stojí toto prahnutie po viere, ktoré je v mojej duši tým väčšie, čím viac je vo mne protirečivých argumentov... Moje ‚hosanna‘ prešlo vyhňou pochybností.“ A predsa mohol Dostojevskij ďalej napísať: „Nič krajšie, hlbšie a dokonalejšie ako Kristus nejestvuje, a nielenže nejestvuje, ale ani jestvovať nemôže.“ Hoci tento Boží muž dáva vytušiť, ako sa v ňom vyskytuje neveriaci dovedna s veriacim, vôbec to neotriasa jeho horúcou láskou ku Kristovi. [5] Matúš 5, 3 [6] Aj keď je naša dôvera krehká, neopierame sa len o svoju vlastnú vieru, ale aj o dôveru všetkých, čo nás predišli alebo nás obklopujú. [7] Svetový potravinový program OSN prednedávnom publikoval mapu hladom zasiahnutých oblastí vo svete. Napriek pokroku posledných rokov, trpí hladom 840 miliónov ľudí spomedzi ktorých je 180 miliónov detí mladších ako 5 rokov. [8] Pozri Matúš 6, 7–8. [9] K tomu, aby sme sa odovzdávali Bohu, nám môžu napomáhať jednoduché neustále sa opakujúce spevy, akým je napríklad aj tento spev: „Moja duša spočíva v pokoji jedine v Bohu.“ Či už pracujeme, alebo oddychujeme, spevy nám naďalej znejú v hĺbke srdca. [10] Matúš 19, 14 [11] Istý deväťročný chlapec, ktorý sa celý týždeň prichádzal s nami modliť, mi jedného dňa povedal: „Môj otec nás opustil. Nikdy ho nevídam, ale stále ho mám rád a večer sa za neho modlím.“ [12] Pozri 1. Petrov list 3, 18; List Rimanom 1, 4 a 1. list Timotejovi 3, 16. [13] Toto spoločenstvo nesie meno Cirkev. V Božom srdci je Cirkev jedna a nemôže byť rozdelená. [14] Čím viac sa približujeme Evanjeliu, tým viac sa približujeme navzájom. A rozvracajúce rozdelenia sa strácajú. [15] Kristus nás vyzýva k neodkladnému zmiereniu. Nemôžeme zabudnúť na jeho slová v Evanjeliu svätého Matúša: „Keď prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, choď sa najprv zmieriť“ (5, 23). „Choď najprv“ a nie „Odlož na neskôr.“ [16] V Damašku, ktorý sa nachádza na tak ťažko skúšanom Strednom Východe, žije Antiochijský gréckopravoslávny patriarcha Ignác IV. Vyriekol nasledovné pôsobivé slová: „Ekumenické hnutie upadá. Čo zostalo z prorockého diania na počiatku zosobňovaného osobnosťami akými boli okrem iných pápež Ján XXIII. alebo patriarcha Athénagoras? Naše rozdelenia spôsobujú, že je Kristus nepoznateľný a protirečia jeho želaniu, aby sme boli jedno, ‚aby svet uveril‘. Naliehavo potrebujeme prorokov a svätých, aby pomohli našim cirkvám obrátiť sa prostredníctvom vzájomného odpustenia.“ [17] Počas svojej návštevy v Taizé 5 októbra 1986 nám pápež Ján-Pavol II. naznačil cestu spoločenstva, keď našej komunite povedal: „Tým, že sami chcete byť‚ podobenstvom spoločenstva‘, pomôžete všetkým, čo stretnete, aby zostali verní svojej cirkevnej príslušnosti, ktoré je ovocím ich výchovy a voľby na základe svedomia, ale tiež im pomôžete vstupovať stále hlbšie do tajomstva spoločenstva, akým je Cirkev v Božom pláne.“ |