Zamyslenia brata Aloisa

Brat Alois sa každý večer v priebehu európskeho stretnutia prihovorí mladým účastníkom. Texty budú, podľa technických možností, publikované na tejto stránke.

Brat Alois, Valencia, štvrtok večer, 31. decembra 2015

Vo Valencii sa nám dostalo tak veľkorysého prijatia. Chcel by som sa poďakovať rodinám, farnostiam, cirkevným predstaviteľom, ľuďom pracujúcim na úradoch mesta, autonómneho spoločenstva Valencia i štátu, ktorí sa pričinili o hladký priebeh nášho stretnutia.

Každý večer som vám hovoril o Sýrii a mnohí uvažujú: čo môžeme robiť, keď sme konfrontovaní s násilím? Počul som tam odpoveď: môžeme vyjadriť, že Boh nechce násilie, ale Boh je láska. A to nie len slovami, ale našim životom.

Ukážme, že Cirkev je spoločenstvom lásky tým, že budeme otvorení voči ľuďom okolo nás, že budeme ochraňovať utláčaných, že sa budeme deliť o to, čo máme.

Znaky nádeje nás povzbudzujú k tomu, aby sme vnášali do našej spoločnosti viac vzájomného bratstva. Jedným z takýchto znakov sú stále početnejšie iniciatívy, ktoré sa zameriavajú na delenie sa o to, čo máme, napríklad s tými, ktorí poznajú tvrdú skúšku nezamestnanosti alebo s migrantmi.

Veľmi sa tešíme, že sme mohli ubytovať na našom vŕšku v Taizé kresťanskú rodinu z Iraku. Sú tu s nami vo Valencii.

Tiež sme poskytli prístrešie jedenástim mladým moslimom zo Sudánu a Afganistanu. Počas spoločného jedla nám povedali, že odsudzujú tých, ktorí využívajú islam na konanie krutostí.

Takýto jednoduchý kontakt s moslimami mení náš pohľad. Ako kresťania sa usilujeme objaviť, akým spôsobom je Boh prítomný aj v iných náboženstvách. A spolu s nimi musíme potvrdiť, že nie je možné ospravedlniť násilie v Božom mene.

Ďalší znak nádeje: mnohí ľudia si uvedomujú, že vzájomné bratstvo a milosrdenstvo sa musia rozšíriť na našu nádhernú planétu, na celé stvorenstvo. Zem je našim spoločným domovom. Aj naša solidárnosť s celým stvorenstvom je cestou hľadania pokoja.

Využívanie bohatstva našej planéty bez ohľadu na solidaritu s budúcimi generáciami je nespravodlivé a egoistické. Každý sa môže pričiniť o pokojnú budúcnosť tým, že sa bude deliť s ostatnými a zvolí si k tomu striedmy životný štýl.

A vytrvajme v modlitbe za mier. Mohli by sme každú nedeľu stráviť všetci pol hodiny v kostole v tichu? Pol hodiny zasvätenej predovšetkým zvereniu krajín a národov, ktoré trpia násilím, Bohu a tiež prijímaniu Kristovho pokoja v nás.

Dúfame, že naša púť počas týchto dní môže prispieť k budovaniu Európy so všetkou svojou nádhernou rozmanitosťou a to v tomto čase, keď existuje riziko, že sa zakorení neistota: Európy, ktorej národy sú medzi sebou viac zjednotené, Európy, ktorá bude solidárnejšia s inými kontinentmi.

My, bratia, by sme tento rok chceli žiť nový znak solidarity medzi kontinentmi. Vo februári odídu dvaja bratia žiť na Kubu, aby tam vytvorili malú bratskú fraternitu. Mám veľkú radosť, že toto môžem oznámiť tu, keďže Španielsko bolo vždy blízke Kube.

Po návrate domov túžime byť všetci svedkami pokoja vo svojom okolí. Pamätajme: život každého jedného z nás sa môže stať malým svetlom pokoja, ktoré svieti v tme, a to aj vtedy, keď sa zdá, že je plameň občas slabý a mihotavý.

Kristus, Zmŕtvychvstalý Pán, nás sprevádza svojou tajomnou prítomnosťou. Pokorne sa nás pýta tak, ako sa pýtal v Evanjeliu Petra: „Miluješ ma?“ A tak ako Peter, aj my by sme chceli odpovedať: „Ty vieš všetko, ty vieš, že ťa mám rád.“

Brat Alois, Valencia, streda večer 30.decembra 2015

Ako som trávil Vianoce v Sýrii, lepšie som pochopil, aké ťažké je pre ľudí tej krajiny vedomie, že bojové línie nie sú od nich nikdy vzdialené. Ľudia si už zvykli na zvuk bombardovania.

Rád by som vám dnes večer odovzdal slová, ktoré som počul v Sýrii a najmocnejšie na mňa zapôsobili. Povedal ich mladý človek a boli to tieto slová, “Povedzte v Európe, povedzte na stretnutí vo Valencii, že väčšina ľudí v Sýrii vždy žila a ďalej chce žiť spolu, s viacerými náboženstvami.”

A tento mladý obyvateľ Sýrie so smútkom dokončil myšlienku, “Ale náš hlas nie je počuť. Je to hluk zbraní, ktorý je najsilnejší.”

Konfrontovaní násilím, kdekoľvek sa vyskytuje, niektorí prichádzajú a pýtajú sa: kde je Boh? Boh je tu, trpí spolu s obeťami. Je našou úlohou byť svedkami, skrze súcit a milosrdenstvo.

Niekedy sa necháme zhypnotizovať strachom. Odolávať strachu neznamená, že musí zmiznúť, ale že ním nemáme byť paralyzovaní.

Obnova bratstva medzi ľuďmi je jediným spôsobom, ako pripraviť budúcnosť pokoja. Nesmieme dovoliť, aby odmietnutie druhého vstúpilo do nášho srdca, lebo to je semenom barbarstva.

Bratstvo je cestou, ktorú otvoril Ježiš, hovorí o ňom v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi, ktoré sme si práve prečítali, a ktoré je vyobrazené na Ikone milosrdenstva, ktorú máme pred sebou.

My kresťania spolu vytvárame viditeľnú Cirkev, ale veríme, že evanjelium vytvára širšie spoločenstvo: v srdci Boha všetci ľudia tvoria jednu jedinú rodinu. Skutočne sme prijali pluralizmus tejto ľudskej rodiny? Ak nie, nebudeme si môcť nárokovať toto univerzálne bratstvo.

Zajtra budete hľadať, ako by bolo možné rozšíriť milosrdenstvo na jeho sociálnu dimenziu: ako prekonať strach z cudzinca, rozdiely v kultúre, ako pomôcť vytvárať novú podobu spoločnosti, ktorú jej dáva migrácia?

Tým, že každý týždeň v Taizé vítame mladých ľudí z každého prostredia a oživujeme “púť dôvery na zemi” cez stretnutia na všetkých kontinentoch, usilujeme sa žiť toto univerzálne bratstvo, ktoré pripravuje pokoj.

Ďalšie leto, po týždňoch stretnutí v Taizé, budeme mať stretnutie mladých v Afrike. Bude dôležité počúvať, čo bude Duch hovoriť cez mladé generácie Afriky, vyznačujúce sa takou silnou vitalitou. Zíde sa niekoľko tisíc mladých ľudí zo západnej Afriky – a sú pozvaní aj mladí ľudia z iných kontinentov – od 31.augusta do 4.septembra v Benine, v Cotonou. Dnes medzi sebou s radosťou vítame návštevu z Beninu, 2 kaplánov pre mladých, katolíckeho a protestantského vyznania.

A na konci roku 2016 sa uskutoční 39.Európske stretnutie [http://www.taize.fr/en_article20056.html].

Brat Alois, Valencia, Utorok večer 29. decembra, 2015

Na začiatku modlitby:

Už niekoľko rokov sme boli pozvaní do Valencie na európske stretnutie. Pred rokom, spolu s oznámením, že to bude možné tento rok, som povedal mladým Španielom: Ste duchovnými synmi a dcérami Terézie z Ávily, ktorej 500. výročie narodenia slávime, a tiež Jána z Kríža. Oni v Španielsku prebudili mystický život. Teraz je na rade vaša generácia, je povolaná zapáliť oheň obnovenej viery vo vašej krajine.

Sme radi, že prichádzame do Španielska prijať toto svetlo, aby mohlo zažiariť v celej Európe. Sme radi, že prichádzame do Španielska objaviť bohatú rozmanitosť jeho regiónov. Ďakujeme arcibiskupovi, drahému kardinálovi Cañizaresovi, a celej Valencijskej cirkvi, že nás tak pekne prijali. Teraz k nám prehovorí kardinál a ja vám ešte poviem pár slov na konci modlitby.

Na konci modlitby:

Včera večer som vám hovoril, ako som strávil Vianoce v Sýrii. Pred odchodom do Sýrie som bol v Libanone. Libanon je zaplavený utečencami, takmer dva milióny utečencov na štyri milióny obyvateľov.

V údolii Bekaa sme navštívili provizórne tábory. Rovnako ako v Sýrii, bol som dotknutý tým, akú starostlivosť preukazujú deťom. V jednom z táborov si utečenci sami zriadili provizórne školy a začlenili do nich aj batoľatá. Niekoľkokrát som počul, že vzdelanie a výchova detí je pre nich prioritou.

Ďalšou ich prioritou je žiť spolu vo svojej rôznorodosti. Libanon nám posiela tento odkaz: spolužitie rôznych náboženstiev je možné. Táto krajina je založená na vzájomnom rešpekte. Dokonca po ťažkých skúškach, ktoré prerástli až do občianskej vojny, sa Libanončania vždy vrátili k tomuto ideálu. Modlime sa s nimi, aby mohli pokračovať.

Dnes bolo každému z vás ponúknuté zveriť sa Božiemu milosrdenstvu, ktoré navždy zostáva vyvierajúcim prameňom. Zasvätením budúceho roka snahe žiť milosrdenstvo, pripojením sa tak k roku milosrdenstva, ktorý vyhlásil pápež František, by sme chceli objaviť, že Cirkev je v prvom rade spoločenstvom lásky a odpustenia. Zajtra ráno sa nad touto myšlienkou hlbšie zamyslíme.

Samozrejme, naše spoločenstvá, naše farnosti, naše skupiny sú často ďaleko od toho, čo si vysnívame. Ale v Cirkvi je prítomný Duch Svätý a ten nám umožňuje kráčať cestou odpustenia.

Milosrdenstvo a súcit sú hodnotami Evanjelia, ktoré môžu byť odpoveďou na skúšky, ktorým čelí naša spoločnosť; milosrdenstvo a súcit sú schopné rozpustiť špirálu násilia medzi ľuďmi. Mnoho kresťanov po celom svete dáva svoje životy za pokoj a zmierenie. V dejinách kresťanov mnohí mučeníci volali po láske a odpustení.

Odpustenie je slovo, ktoré nám často neprichádza na jazyk. Sú dokonca situácie, kedy odpustiť nedokážeme. Ale aspoň môžeme tých, ktorí konajú zlo, zveriť Kristovi a povedať ako on na kríži: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“

Aby sa Cirkev mohla čoraz viac stať spoločenstvom lásky a zmierenia, my, kresťania, potrebujeme súrne nájsť odpoveď na túto otázku: ako ukázať, že ak rešpektujeme pluralizmus, jednota je možná.

Aby sme sa mohli priblížiť k zmiereniu kresťanov, je nevyhnutné lepšie sa poznať, a to sa týka nielen Západu, ale aj vťahu medzi kresťanmi Východu a Západu. Preto sme s niektorými bratmi a mladými ľuďmi z rôznych krajín išli niekoľkokrát na púť do Istanbulu, Moskvy, Minsku, Kyjeva a Ľvova.

Tieto púte boli tak pozitívne, že v budúcom roku sa chystáme na ďalšiu takú návštevu, tentokrát v Rumunsku. Patriarcha Daniel súhlasil, že od 28. apríla do 1. mája 2016 sa môžeme spolu so 150 mladými ľuďmi zúčastniť ortodoxných veľkonočných slávností v Bukurešti.

Vieme, že ako kresťania máme zvláštny dar pripraviť cestu pokoja a dôvery na zemi? Sme Telom Krista a spoločenstvo tých, ktorí nasledujú Krista, sa môže stať vieryhodným znamením zmierenia uprostred ľudstva.

Brat Alois, Valencia, pondelok večer 28. decembra 2015

Pre každého z nás je veľkou radosťou, že sme sem pricestovali a že sme spolu v tomto nádhernom meste, vo Valencii. Ďakujeme tým, ktorí nás prijímajú. Dnes večer by som im chcel poďakovať vo valencijskom jazyku: (vo valencijčine) Ďakujeme mladým i nie tak mladým tohto mesta aj regiónu, ďakujeme rodinám a farnostiam. Dojíma nás vrúcnosť vašich sŕdc.

V sobotu som sem pricestoval priamo zo Sýrie, kde som strávil Vianoce. Predtým som bol v Libanone, kde som sa pripojil k dvom mojim bratom, ktorí tam strávili dva mesiace. Blízky východ nie je od nás ďaleko a to, čo sa tam deje, má dosah aj na nás v Európe.

Každý, koho som v Sýrii stretol, mi povedal: „Modlite sa za nás.“ Počúvajme ich výzvu a zverme Bohu tých, ktorí trpia násilím na Blízkom východe. Stotožnime sa s ich pálčivými otázkami: Prečo všetko toto násilie? Kde je Boh?

Strávil som Vianoce v sýrskom mesta Homs. Miera jeho zničenia je nepredstaviteľná. Väčšina mesta je v ruinách. Je to fantómové mesto. Niektoré rodiny sa teraz vracajú a pokúšajú sa opäť usadiť v ruinách, bez vody a elektriny.

V strede mesta Homs pred ruinami grécko-katolíckej katedrály slávili farníci vianočný večierok pre deti. Niekoľko mladých pripravilo darčeky. Deti spievali. Iba málokedy som zažil vianočný večierok, na ktorom bolo tak veľmi cítiť posolstvo pokoja Evanjelia.

Na Vianoce si spomíname, že Ježiš prišiel svedčiť o nekonečnom milosrdenstve Boha. Voči nemu sa rozpútalo násilie, ale nemohlo premôcť jeho lásku.

Dnes sa na celom svete stretávajú veriaci rôznych náboženstiev i neveriaci s novými formami utrpenia – s takými, čo súvisia s migráciou, ekológiou či sociálnou oblasťou – a tieto vyžadujú nové formy solidarity.

Bez straty jasnej mysle, ale vzdorujúc strachu máme prosiť Boha: Ukáž nám, ako môžeme bezodkladne prispieť k tomu, aby – blízko i ďaleko – žiaril tvoj pokoj uprostred ľudstva a celého stvorenstva.

Čo môžeme robiť, keď sme konfrontovaní s konfliktmi? Keď už vypukli, je už väčšinou neskoro. Je extrémne ťažké prerušiť špirálu nenávisti a pomsty. Rany sú príliš hlboké na to, aby srdcia našli pokoj.

Ako lepšie otvoriť oči, aby sme videli, ako konflikty vznikajú? Sú to srdcia, ktoré sa potrebujú zmeniť. Mier musí vyvierať z hlbokého prameňa. Tento prameň leží v pokoji, ktorý nám dáva Boh. Áno, svetový mier začína v srdci.

Na to, aby sme sa stali ženami a mužmi pokoja, potrebujeme odvahu. K tomu, aby sme bez podmienok otvorili svoje srdce každému človeku, nás pobáda odvaha evanjelia, odvaha milosrdenstva.

Počas týchto dní vo Valencii i počas celého nastávajúceho roku budeme hľadať spolu spôsob, ako v sebe prebudiť odvahu milosrdenstva. K tomu pre každého ponúkame päť konkrétnych podnetov. Sú v brožúrke, ktorú ste dostali.

Zajtra sa budete rozprávať o prvom podnete, o tom, ktorý vedie k prameňu: ako sa odovzdať Bohu, ktorý je milosrdenstvo. V Ježišovom podobenstve, ktoré sme dnes večer čítali, syn najprv opúšťa otca, ale potom sa k nemu vracia, spolieha sa na neho a objavuje v otcovom prijatí obraz Božieho bezhraničného milosrdenstva. To je naším prameňom.

Zamyslenia bratov z Taizé počas poludňajších modlitieb vo Valencii

Štvrtok 31. decembra 2015
Milosrdenstvo pre celé stvorenstvo (Exodus 23, 9-12)

Počas týchto dní sme sa snažili lepšie pochopiť, čo skutočne znamená milosrdenstvo a akú má hodnotu. Venujme sa teraz piatemu a poslednému podnetu, „milosrdenstvo pre celé stvorenstvo“. Pozýva nás, aby sme sa pozreli na náš spoločný domov, zem, vo svetle tej veľkej lásky, ktorú má Boh pre nás.

Čítanie, ktoré sme práve počuli z knihy Exodus, ponúka pozoruhodný príklad Božieho milosrdenstva pre celé stvorenstvo. Hneď na začiatku rázne prikazuje ľudu, aby neutláčal cudzincov, ktorí žijú medzi ním. Pamätajte – pripomína text – že aj vaši predkovia boli cudzincami v Egypte.

Text potom pokračuje. Každý siedmy rok je potrebné umožniť pôde, aby si oddýchla. Všetko, čo na nej vyrastie v tom období, je pre chudobných, a po ich nasýtení, pre divú zver. Podobne každý siedmy deň týždňa majú oddychovať ľudia a majú umožniť, aby si oddýchli aj ich domáce zvieratá.

V starovekom Izraeli mohol byť materiálny život neistý. Mnohí obyvatelia krajiny si neboli vždy istí, či budú mať dostatok potravy. Aj v obdobiach hojnosti musel veľký počet ľudí ťažko obrábať pôdu, aby bolo z čoho žiť. Život bol náročný. Nezabúdajte sa zastaviť a nadýchnuť – odporúča text – aby ste sami neoťaželi.

Tento obsiahly a citlivý text je úžasný. Zahŕňa rôzne skutočnosti, ktoré sú súčasťou každodenného života, ale ktoré predsa ľahko prehliadame a zanedbávame: cudzinec, pôda, chudobní, život všetkých zvierat. Každá z nich by svojim vlastným spôsobom mala mať úžitok z vašej prítomnosti. Naučte sa im dávať.

Byť milosrdným k celému stvorenstvu môže znieť ako vágne a sentimentálne želanie. Ale ako vidíme, takéto milosrdenstvo je práve naopak konkrétne. Vedie nás k tomu, aby sme hľadeli na naše najbližšie životné prostredie so starostlivosťou a uvedomovali si, ako je náš život prepojený s celým stvorenstvom. Nie sme všetci súčasťou celku, ktorý je oveľa väčší ako my?

Takýto pohľad na existenciu všetko mení. Náš svet nadobúda nový rozmer, podobá sa čoraz menej na súbor problémov, ktoré je potrebné riešiť, a stále viac a viac na nekonečne jemné a nádherné umelecké dielo. Keď si vážime a rešpektujeme to, čo je blízko nás, hľadanie dobra iných sa premieňa na radosť. To, že považujeme zem za náš spoločný domov, nás nevedie do ríše snov, ale umožňuje nám naplno žiť.

Streda 30.decembra 2015
Podľa toho spoznáme lásku (1 Jn 3, 16-18)

Práve sme si prečítali časť z Prvého listu sv. Jána, ktorý vyjadruje jednu z najhlbších právd evanjelia. Je o láske, Božej láske a našej láske. Čo vlastne láska je? Ako to môžeme zistiť? Čo môže znamenať pre nás?

Sv. Ján nám dáva túto odpoveď: môžeme spoznať lásku, pretože Kristus za nás položil svoj život. Sám Ježiš povedal niečo podobné: “Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.” (Jn 15, 13) Dôvodom prečo Kristus položil svoj život smrťou na kríži bolo, aby nám ukázal, že takúto lásku má Boh pre každého z nás.

Predovšetkým, Boh nás miluje prvý. My sami nemusíme vyvíjať či vytvárať lásku. Božia láska je daná a nikdy sa neodníme. Ale spolu s Božou láskou k nám prichádza volanie: tým istým spôsobom máme milovať naše sestry a bratov. Čo to znamená? Je to nepochybne viac než ten typ lásky, ktorý zažívame, keď pociťujeme k niekomu srdečnosť alebo nás priťahuje, hoc aj hlbokým spôsobom. Slová sv. Jána sú veľmi silné: “mali by sme položiť svoj život” za našich bratov a sestry. Láska je pripravená ísť ďalej než čokoľvek iné: nemá hranice.

Takýmto absolútnym volaním by sme mohli byť znepokojení, ale ono odpovedá na niečo ukryté hlboko v ľudskom srdci. Láska, ktorá si nič neprivlastňuje, ktorá sa nikdy neodvráti, ktorá pôjde až na smrť pre milovaných – je dobré si pripomenúť, že toto je pravé, autentické volanie lásky a že existuje a môže byť nasledované, a to najmä v roku, keď správam dominovali príbehy nenávisti a ničenia.

Väčšinu nášho času však trávime bežnými, každodennými záležitosťami. A tu nám sv. Ján hovorí niečo jednoduché, ale podstatné. K čomu sme povolaní je neuzavrieť naše srdce. “Neuzavrieť.” To znamená, že keď sú veci ako majú byť, keď je naše srdce samo sebou, je prirodzene otvorené pre ostatných. Aby sme milovali, nemusíme robiť nič zvláštne alebo neprirodzené. Ak vidíme niekoho v núdzi, ľudskosť v nás chce spontánne pomôcť.

Často sa však môžeme zľaknúť toho, že pri tom budeme rozrušení, stratíme svoje pohodlie alebo čas alebo niečo z našej identity; našu pozornosť môžu odpútavať nesprávne túžby alebo môžeme byť paralyzovaní zlými skúsenosťami z minulosti a tak miesto toho, aby sme boli otvorení iným v núdzi, sa môžeme uzavrieť. Kristus nás volá, aby v nás nevládli tieto reakcie strachu. Pozýva nás, aby sme dvere nechali otvorené, jednoducho tak, že budeme pozorní, najmä k tým, čo trpia a pomôžeme, keď budeme môcť.

Ako nás povzbudzuje tretí z Podnetov brata Alojza, môžeme sa priblížiť ľuďom v tiesni, či už je to závažná situácia väčšieho rozsahu alebo je to niečo blízko nás, čo by sme mohli ľahko prehliadnuť. Lebo ak budeme príliš počúvať naše obavy a zatvoríme dvere, možno zistíme, že sme zavreli dvere aj pred Božou láskou a jej skutočným prijatím.

To neznamená, že Božia láska si kladie akési podmienky. Jeho láska je tu pre nás vždy a nikdy nemusíme spraviť nič pre to, aby sme si ju zaslúžili. Ale aby sa nás mohla Božia láska skutočne dotknúť, a to nielen imaginárnym spôsobom, musíme ju nechať prúdiť dnu a von: potrebujeme dovoliť Bohu, aby nás miloval, a dovoliť nášmu najvnútornejšiemu ja, aby odpovedalo na potreby druhých. Tento pohyb tu môže byť aj v tých najjednoduchších gestách – rukách otvorených vo chvíľke modlitby, ponúknutie spoločnosti tomu, kto je osamelý – ale je to začiatok cesty, ktorá vedie k plnosti života.

Utorok 29. decembra, 2015
Buďte milosrdní, ako je milosrdný aj váš Otec. (Lukáš 6:31 - 36)

V Lukášovom evanjeliu po tom, ako Ježiš povolal svojich prvých učeníkov, prehovoril k nim, a povedal im, čo má odteraz charakterizovať ich život. V jeho slovách je skutočná požiadavka. Ak chceme byť jeho učeníkmi, žiada od nás nielen, aby sme nevracali zlo tomu, kto nám robí zle, ale aj aby sme druhým konali dobro, ktoré sami chceme, aby oni robili nám.

A to dokonca aj vtedy, keď nie je žiadna nádej, že oni urobia čokoľvek pre nás. V texte, ktorý sme práve počuli, žiada učeníkov, aby konali dobro a požičiavali aj v prípade, že nemôžu nič očakávať na oplátku.

Toto je v rozpore s obchodnou logikou, ktorá vstupuje do mnohých našich vzťahov. Naše vzťahy v spoločnosti nás často vedú k tomu, aby sme konali buď z povinnosti alebo zo záujmu. Robíme niečo pre druhých buď preto, že oni urobili pre nás niečo v minulosti alebo preto, aby pre nás niečo urobili v budúcnosti. Ježiš nás žiada robiť niečo pre druhých nezávisle od akejkoľvek minulej či budúcej návratnosti.

Keď potom Ježiš hovorí o odmene, na prvý pohľad sa zdá, že zakladá nový druh obchodného vzťahu. Robíme dobro pre druhých, aby sme niečo dostali od Boha. Ale počúvajme, čo v texte nasleduje. Ježiš hovorí: „Budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým.“

Matúšovo evanjelium v rovnakom kontexte pripomína, že Boh dáva slnku svietiť na dobrých aj zlých. Tento obraz nám môže pomôcť pochopiť, že Boh nepočíta dobro, ktoré koná. Je ho dosť pre všetkých. Je v ňom miera alebo skôr nadmiera, ktorá presahuje akúkoľvek obchodnú logiku.

My, ľudia, konáme podľa postoja druhých. Motivujú nás ich minulé alebo budúce činy. Pre Boha je jedinou motiváciou jeho vlastná identita, jeho láska a milosrdenstvo. Jeho motívom nie je náš postoj k nemu, ale jeho vernosť sebe samému.

V našich vzájomných vzťahoch nasleduje po čine odmena, ktorá nás k činu motivovala. V našom vzťahu s Bohom jeho postoj predchádza náš. Je to dar, odmena a požiadavka súčasne. Aby sme mohli vstúpiť do Božej dynamiky, pozýva nás opustiť každý druh obchodnej logiky: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný aj váš Otec.“

Ako to môžeme dosiahnuť? Ježiš nám ukazuje cestu. Anjel zvestujúci jeho narodenie Márii o ňom povedal: „Bude sa volať synom Najvyššieho.“ Potom nám on sám hovorí: „Kto videl mňa, videl aj Otca.“ Bol schopný prijímať svoj život od Boha v každej chvíli a žil ho pre druhých až do konca. Pohľadom na jeho život vidíme milosrdenstvo Otca. Tým, že prevezmeme jeho postoj, môžeme byť spolu s ním synmi a dcérami Otca a tiež svedčiť o jeho milosrdenstve.

Printed from: http://www.taize.fr/sk_article20055.html - 12 November 2019
Copyright © 2019 - Ateliers et Presses de Taizé, Taizé Community, 71250 France