Európske stretnutie mladých v Hamburgu 2003

Taizé nad Labem

Desaťtisíce mladých ľudí zo všetkých európskych krajín aj z iných častí sveta prišli medzi 29.decembrom 2003 do 2. januárom 2004 do Nemecka a boli prijatí rodinami a cirkevnými spoločenstvami Hamburgu a jeho okolia. Tu nasledujú úryvky z článkov, ktoré boli uverejnené v tlači:

Z Hamburger Abendblatt: 60 000 mladých veriacich z celej Európy prišlo na štyri dni do hanzového mesta. Prichádzajú s Bohom v srdci, s úsmevom na tvári a s karimatkou pripevnenou na plecniaku.

Od včera rána Hamburg už nie je tým, čím bol predtým. Toto mesto môže prijať niekoľko tisícok turistov a nemusí pritom vyzerať preplnené, ale toľko mladých kresťanov ho premení tak ako kvapka vína fľašu vody. Zrazu dostane inú chuť. Severské, všedné, hanzové obchodné mesto s republikánskou hodnosťou vyzerá teraz mladšie, zaujímavejšie, duchovnejšie. Boh ho prišiel navštíviť skrze 60 000 mladých duší.

Je skoro ráno, obloha je nízko, ťažké mraky klesajú, ale srdcia stúpajú. „Všetci sú takí pokojní!“ Tvár Vassilija Balajicica, Chorváta žijúceho v Nemecku, ktorý zoraďuje autobusy na stanici, žiari, keď na parkovisko naviguje už tridsiaty autobus z Chorvátska. „Ale majú balkánsky temperament - aj po tridsiatich hodinách cestovania.“ Vystupujeme, vaky na chrbát a poďme, do davu! Malé skupiny živo diskutujúcich mladých ľudí na ulici sa pridávajú k povianočným kupujúcim na Mönckebergstrasse. Odlišujúcim znakom týchto pútnikov nie je kríž, ale karimatka na batohu: fľaša vody pripevnená na ľavú stranu ruksaku a termoska na pravú. Niekedy je na ňom ešte aj malý modlitebný stolček. Z meteorologického hľadiska im nebo nesľubuje nič dobré. Silný vietor na nich šľahá prívaly dažďa. Autobusy s klimatizáciou z Poľska, z Českej republiky, zo Slovinska a z Vojvodiny (Srbsko) majú každý svoje turistické meno ako napríklad „Panoráma“, „Magellan“, „Minaret“ alebo „Kolibri“, iné viac korešpondujú s udalosťou vďaka menám ako sú „Pútnik“ alebo „Oremus“. Mnohí sú tu z „novej Európy“ a Hamburg sa tak javí východnejší. Šoféri so svojim duchovným nákladom jazdia opatrne, akoby prevážali vajcia. Na Hoheluftchaussee sa zblúdený rumunský autobus otáča do protismeru. Jeden z policajtov si vinníka všimol, ale namiesto pokuty mu podáva plán mesta. Radostný boží pokoj čoskoro nahradí zhon mesta v toto pondelňajšie ráno. Tam, kde inokedy ľudia nadávajú, sa teraz usmievajú.

Na nástupištiach metra pracovníci HVV (miestna sieť verejnej dopravy) prichádzajú k pútnikom, šťastní, že môžu poskytnúť infomácie komukoľvek, kto ich potrebuje. Dokonca aj preplnené vlaky akoby zatvárali svoje dvere tichšie ako zvyčajne! A stará známa fráza: „Ukončite výstup a nástup“ je doplnená zdvorilým „prosíme vás!“. Vo vagónoch možno na reklamných tabuliach čítať správu „Sieť HVV víta všetkých účastníkov európskeho stretnutia!“. Na námestí Gänsemarkt šofér autobusu, ktorému sa zasekol značkovač lístkov, necháva každého nastúpiť, a to nielen mladých z Taizé, ale aj domácich. „Láska k blížnemu aj na linkách HVV!“, povzbudzuje aj nesmelých, aby cestovali zdarma.

Mladí Rumuni, ktorí nespali už dva dni, idú s HVV až do Markuskirche na Eppendorfer Weg. „Sme zo Sedmohradska,“ hovoria, a pridávajú, že Nemecko je úžasné. Dozvedeli sa, že mesto, z ktorého pochádzajú, Cluj, sa kedysi volalo po nemecky Klausenburg. „Prečo toľko obyvateľov Hamburgu hovorí po anglicky?“ Starší pán odpovedá: „Lebo Anglicko je za rohom. Keď prší v Londýne, otvárame svoje dáždniky tu v Hamburgu!“ Rumuni sa váľajú od smiechu a starček je spokojný, že starý vtip znova zabral. Všetci cudzinci odpovedajú na otázku: „Odkiaľ prichádzate?“ „Poznań!“, „Opole!“, „Ľubľana!“. Iba Nemci odpovedajú trochu nesmelo: „A vy?“ „Hmm... z okolia Darmstadtu.“

Na výstavisku v hale číslo 11 dobrovoľníci ukladajú na seba kartóny s tisíckami jabĺk, fliaš vody a kotúčov toaletného papiera. Nordestedtskí mäsiari dodali 100 000 párkov. Wedemannskí pekári zohrejú 120 000 konzerv jedla. Jablká sú z Alten Landu, vajcia z Bavorska - maľované ako na Veľkú noc, ale iba preto, aby zostali čerstvé. Potreby tela sú rýchlo uspokojené, ale potreby ducha ešte musia čakať: „Chcem sa tu modliť a rozjímať,“ hovorí mladá Poľka. Ďalšia účastníčka z Holandska pridáva: „Chcem tu precítiť svoju vieru.“ A Chorvátka: „Chceme tu spoločne sláviť veľký sviatok viery.“

V ďalšej z hál niekoľko stoviek mladých počas viacerých hodín nacvičovalo prekrásne spevy z Taizé. Tí, ktorí vedú spevokol, pobehujú okolo skupiniek spevákov ako pastierski psi okolo stáda, sem-tam ich opravujúc. Bas naľavo, soprán napravo. V strede pod obrovskou ikonou Krista jedno mladé dievča napomína sólistov: „Spievajte Halleluja-a-a, nie Halleluja-ha-ha-ha.“ Smiech vôbec nie je zakázaný, ale tu by sa to nehodilo! Každý si však hravo poradí s klasickým „Laudate omnes gentes“, no poľské „Wysławiajcie Pana“ bude už ťažšie pre väčšinu jazykov, preto ho treba cvičiť viackrát. V úzadí sa niekoľko unavených omeškancov natiahne na lavičkách. Tam, kde sa spieva, je dovolené oddychovať.
„Ži to, čo si pochopil z evanjelia, nech je to akokoľvek málo,“ to sú známe slová brata Rogera, zakladateľa Taizé. Počas nasledujúcich dní sa mladí hostia aj prijímajúci budú mať určite čo učiť.

[© Josef Nyary, Hamburger Abendblatt 30.12.2003]

Z Katolíckych novín: Kde nachádzajú mladí odvahu, aby prešli celú Európu - niekedy v starých autobusoch -, prišli do veľkej zimy a zúčastnili sa na stretnutí v takých jednoduchých podmienkach?” spýtal sa brat Roger počas svojho prvého príhovoru k 60 tisíckam ľudí. Na 26. európskom stretnutí mladých v Hamburgu privítal obzvlášť pravoslávnych pútnikov z Rumunska, Ukrajiny, Ruska, Bieloruska, Bulharska, Macedónska a ďalších balkánskych krajín. Známemu zakladateľovi komunity bratov z Taizé, ktorého hlas sa cez reproduktory rozliehal v celom hamburskom výstavnom megakomplexe, tlieskalo v hale číslo tri aj 300 párov slovenských rúk.

Prichádzajúcich zo všetkých kútov Európy, ale aj z ďalších kontinentov sa ujímajú miestne farnosti, rodiny ich prijímajú ako hostí do svojich izieb a za svoj stôl, pripravujú im program... „Naši domáci vôbec nie sú typickí Nemci,” pochvaľovala si skupinka dievčat z Dubnice nad Váhom. „Ani naši, ani naši!” pridávali ostatní dôkazy pohostinnosti, srdečnosti a zhovorčivosti „svojich” rodín. Nuž, bratia z Taizé majú asi pravdu, keď tvrdia, že rozdiely medzi ľuďmi sú menšie, ako sa zdajú, a spoločný život je toho najlepším dôkazom.

Tí, čo doma neraz frflú, keď treba ísť na polhodinovú či hodinovú bohoslužbu, zrazu trikrát denne trávili hodinu-dve v modlitbe. Namiesto starobylých kostolov obrovské haly s typickou ikonovou výzdobou v množstve svetiel, namiesto lavíc s kľakadlami vankúšik alebo len bunda na betónovej dlážke, namiesto organa miniorchester a okolo neho maxizbor, ktorý má vždy viac záujemcov ako miest. Nič to, aj tak spievajú vlastne všetci. Jednoduché meditatívne spevy opakované stále dokola sú nosnou časťou modlitieb, ba skôr modlitbou samou.

Latinské In manus tuas, Pater, commendo spiritum meum; poľské Wysławiajcie Pana, anglické Nothing can ever come between us and the love of God alebo nemecké Meine Hoffnung und meine Freude bude ešte dlho znieť v ušiach aj srdciach tak ako myšlienky brata Rogera z jeho listu, ktorý sa rozoberal na hamburskom stretnutí a ktorý bude cez rok slúžiť ako podklad na modlitbách v duchu Taizé po celom svete.

Tohtoročný List z Taizé s názvom K prameňom radosti dáva do popredia radosť a dobrotu srdca. „Radosť netvoríme my, ale je darom od Boha a môžeme ju objaviť aj v ťažkostiach - vždy, keď sa jednoducho modlíme, lebo Boh je prítomný v našej duši,” upozornil brat Roger na jednoduchosť modlitby - stretnutia s Bohom. Jednoduchosť „maličkých” vyžarovala z tohto slabého 85-ročného starca zakaždým, keď sa objavil medzi modliacimi - podopieraný niektorým z bratov a obkolesený hlúčikom detí. „Čo je to viera? Predovšetkým pokorná dôvera v Boha; taká jednoduchá, že jedného dňa ju môžu prijať všetci,” rozvíjal brat Roger myšlienku jednoduchosti. „Tiché srdce prijíma fakt, že nerozumie všetkému z evanjelia a sú tu aj iní, ktorí nám môžu pomôcť napredovať na ceste.”

S typickými nemeckými marmeládami, nutelami a jogurtmi čakali každý deň na mladých hostí pri raňajkách aj čerstvé noviny. „Aha, zase o vás píšu,” upozorňovali domáci. Myšlienky o pokoji a zmierení si na prelome rokov úspešne hľadali cestu k mnohým očiam a ušiam. „Cítime, že Boh od nás niečo očakáva,” povedal brat Roger mladým v jeden večer. „Chce, aby sme sa stali svedkami evanjeliovej nádeje. Kristova nádej v našu dobrotu a radosť vysoko presahuje naše predstavy. My by sme sa uspokojili s niekoľkými radami, ako zlepšiť svoj život, ale on chce zmeniť náš život nad naše očakávania. Nechajme ho vstúpiť do našej biedy.” Nie je to jednoduché, lebo na každého prichádzajú chvíle, keď sa áno a nie stretávajú a na miesto rozhodnosti nastupuje váhanie. „Keď sa objavia skúšky, snažme sa znovuobjaviť odvahu odpovedať na Božie volanie. Ten, kto odpovedá na Božie volanie, nachádza radosť srdca. Dobrota srdca a odpustenie sú jedným z prameňov radosti.”

[© Terézia Kolková, Katolícke noviny 01.02.2004]

Viac úryvkov zo sprav tlače nájdete v anglickej časti týchto stran.

Printed from: http://www.taize.fr/sk_article204.html - 23 August 2019
Copyright © 2019 - Ateliers et Presses de Taizé, Taizé Community, 71250 France