Hodnota ticha

Trikrát do dňa sa na vŕšku v Taizé preruší všetka činnosť – práca, štúdium Biblie a rozhovory. Zvony zvolávajú na modlitbu do kostola. Stovky, niekedy aj tisícky mladých ľudí z najrozličnejších krajín sveta sa spolu s komunitou bratov modlia a spievajú. Vo viacerých jazykoch sa prečíta určitá pasáž zo Sv. písma. Dlhší čas ticha uprostred spoločnej modlitby je jedinečnou príležitosťou stretnutia s Bohom.

Ticho a modlitba

Keď sa necháme viesť jednou z najstarších kníh modlitieb, biblickými žalmami, nachádzame v nej dve základné formy modlitby. Na jednej strane žalospev a volanie o pomoc, na druhej strane modlitbu vďaky a chvály. Jestvuje všaj aj tretia, menej nápadná forma modlitby, v ktorej nie je priamo vyjadrená sťažnosť ani chvála. Napríklad žalm 131 je úplne presiaknutý pokojom a dôverou: „Radšej som si utíšil a upokojil dušu... čakaj na Pána odteraz až naveky.“

Niekedy sa naša modlitba stáva nemou, pretože ak v odovzdaní prežívame spoločenstvo s Bohom, vystačíme si aj bez slov. „Utíšil a upokojil som si dušu, ako sa nasýtené dieťa utíši pri matke.“ Tu už modlitba nepotrebuje slová, ba ani myšlienky.

Ako môžeme dosiahnuť vnútorné stíšenie? Niekedy mlčíme, ale vo vnútri naďalej vášnivo diskutujeme, staviame sa zoči-voči imaginárnym partnerom, alebo bojujeme sami so sebou. Vyžaduje si to istú jednoduchosť, aby duša našla pokoj: „Neženiem sa za veľkými vecami ani za divmi pre mňa nedosiahnuteľnými.“ Zachovať ticho znamená nechať na Boha to, na čo nemám dosah a čo prevyšuje moje schopnosti. Aj malý okamih ticha je ako odpočinok sabatu, posvätné zastavenie sa, prelomenie múru starostí.

Naše vyplašené myšlienky možno porovnať s búrkou, ktorá zastihla učeníkov v člne na Galilejskom mori, keď Ježiš spal. Aj nám sa stáva, že sme stratení, ustráchaní, neschopní upokojiť sa. Ale Kristus môže prísť na pomoc aj nám. Pohrozil vetru i moru a „nastalo veľké ticho“. Rovnako môže upokojiť naše srdce zmietajúce sa v strachu a starostiach. (Marek 4)

Keď zotrvávame v tichu, skladáme svoju nádej v Boha. Jeden žalm nám približuje, že mlčanie je dokonca istým druhom chvály. Prvý verš 65. žalmu zvykneme čítať takto: „Tebe, Bože, patrí chválospev“ Tento preklad pochádza z gréčtiny, vo väčšine hebrejských vydaní Biblie znejú tieto slová takto: „Ticho je pre Teba chválou, ó Bože.“ Tam, kde končia slová a myšlienky, chválime Boha v nemom úžase a obdive.

Božie slovo: hrmenie a pokoj

Na vrchu Sinaj hovorí Boh k Mojžišovi a k Izraelitom. Božiu reč predchádza a sprevádza hrmenie, blýskanie a zvuk rohu (Exodus 19). O niekoľko storočí neskôr prichádza Eliáš na ten istý vrch Boží.

A opäť zažíva skúsenosť svojich predkov: víchor, zemetrasenie, oheň a očakáva, že začuje Boží hlas v hrmení. Ale Pán nie je prítomný v týchto dovtedy známych prejavoch jeho moci. Keď ustúpi veľký hluk, Eliáš začuje „tichý, lahodný šum“ a tu k nemu hovorí Boh (1 Kr 19).

Hovorí Boh silným hlasom alebo v tichom vánku? Máme si vziať za príklad ľud zhromaždený na úpätí Sinaja alebo proroka Eliáša? To pravdepodobne nie je tá správna alternatíva. Hrôzostrašné úkazy sprevádzajúce odovzdanie desiatich Božích prikázaní podčiarkujú ich význam. Dodržiavať prikázania, alebo ich odmietnuť je otázkou života a smrti. Keď niekto vidí dieťa ako vbehne do cesty okoloidúcemu autu, je správne, že skríkne tak silno ako len vie. Proroci ohlasovali Božie Slovo v podobných situáciách, teda tak, aby znelo ľuďom v ušiach.

Keď sa slová vyslovia nahlas, nemožno ich prepočuť, dotýkajú sa nás. Ale vieme, že nezasahujú srdce. Človek im vzdoruje, namiesto toho, aby si ich vzal k srdcu. Eliášova skúsenosť nám ukazuje, že Boh nás nechce ohúriť, ale chce, aby sme ho pochopili a prijali. Boh si vybral hlas tichého vánku, aby nám niečo povedal. Je to paradoxné:

Boh je ticho a napriek tomu hovorí

Keď si Božie slovo v tichom vánku nájde cestu k našim ušiam, je pre obrátenie nášho srdca účinnejšie ako kedykoľvek inokedy. Vietor na vrchu Sinaj trhal vrchy a lámal skaly, tiché slovo Boha však môže zlomiť srdce z kameňa. Aj pre Eliáša bolo nečakané ticho zrejme hrozivejšie ako víchor a hrmenie. Keď sa Boh prejavoval mocou, v určitom zmysle mu to bolo bližšie. To, čo ho vyrušilo, bola tichosť Boha, pretože bola tak odlišná od toho, čo dovtedy poznal.

Ticho pripravuje človeka na nové stretnutie s Bohom. V tichu môže Božie slovo zasiahnuť skryté zákutia srdca. V tichu sa zjavuje „účinné a ostrejšie ako dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha“ (Hebr 4,12). Keď zotrvávame v tichu, prestávame sa skrývať pred Bohom a Kristovo svetlo môže zasiahnuť, uzdraviť a premeniť dokonca aj to, za čo sa hanbíme.

Ticho a láska

Ježiš Kristus povedal: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ (Ján 15,12) Potrebujeme ticho, aby sme počuli tieto slová a dokázali ich premeniť na skutky. Keď sme zastrašení a znepokojení, máme nekonečne veľa argumentov a dôvodov na to, aby sme len tak jednoducho neodpustili a nemilovali. Ak si ale zachováme „dušu v pokoji a tichosti“ tieto dôvody sa vytrácajú. Možno sa niekedy vyhýbame tichu a radšej uprednostňujeme hluk, slová a rozptýlenie, aj preto, že vnútorný pokoj so sebou prináša isté riziko. Vyprázdňuje nás a robí nás chudobnými, rozkladá trpkosť a zavrhnutie a privádza nás k sebadarovaniu. Keď je srdce tiché a chudobné, prichádza doň Duch Svätý, napľňa ho bezpodmienečnou láskou. Nenápadne, no nezadržateľne nás ticho privádza k tomu, aby sme milovali.

Printed from: http://www.taize.fr/sk_article2577.html - 17 July 2019
Copyright © 2019 - Ateliers et Presses de Taizé, Taizé Community, 71250 France