List 2007

List z Kalkaty

Pred tridsiatimi rokmi strávil brat Roger istý čas v Kalkate spolu s ďalšími bratmi a mladými ľuďmi z rôznych kontinentov, žil v chudobnej štvrti a podieľal sa na práci Matky Terézie s opustenými deťmi a umierajúcimi. Priniesol odtiaľ List Božiemu ľudu, ktorý bol publikovaný na stretnutí mladých v Katedrále Notre Dame v Paríži. Spoločne s Matkou Teréziou neskôr napísal ešte niekoľko posolstiev a tri knihy.
 
Táto prítomnosť v roku 1976 bola počiatkom dlhého vzťahu našej komunity s kresťanmi v Indii. Návštevy v celej krajine, dve interkontinentálne stretnutia v Madrase, mladí Indovia, ktorí stále prichádzali do Taizé, predstavovali rôznorodý ráz tohto vzťahu. A Kalkata naďalej znamenala pre nás tak ľudskú biedu, ako aj tváre ľudí, ktorí dávajú svoj život pre najchudobnejších, a tým sa stávajú živými svetlami.
 
Preto som myslel, že bolo dôležité vrátiť sa do Kalkaty a pripraviť tam stretnutie. Od 5. do 9. októbra 2006 sa na ňom stretlo 6000 mladých ľudí predovšetkým z Ázie. Jeho zámerom bolo vniesť nový rozmer do „púte dôvery“, kráčať spolu s mladými Ázijcami na ich kontinente, počúvať ich, podporiť ich nádej. List z Kalkaty bol napísaný po tomto stretnutí a bude zverejnený počas Európskeho stretnutia v Záhrebe.

Ako pokračujeme v „púti dôvery na zemi“, na ktorej sa stretajú mladí ľudia z mnohých krajín, chápeme čoraz hlbšie túto skutočnosť: Celé ľudstvo tvorí jednu rodinu a Boh prebýva v každom človeku bez výnimky.

V Indii, rovnako ako na iných miestach Ázie, sme objavili, ako veľmi prirodzená pozornosť k Božej prítomnosti v celom stvorení zahŕňa úctu k druhému človeku a k tomu, čo je pre neho posvätné. Dnes je tak potrebné v moderných spoločnostiach znovu oživiť túto pozornosť voči Bohu a úctu k človeku.

Bohu je každý človek posvätný. Kristus roztvoril na kríži náruč, aby zhromaždil celé ľudstvo v Bohu. Posiela nás ohlasovať Božiu lásku až na samý kraj zeme, a to predovšetkým dialógom života. Nikdy nás nestavia na rovinu merania si síl s tými, ktorí ho nepoznajú.

Toľkí mladí na celom svete sú odhodlaní väčšmi zviditeľniť jednotu ľudskej rodiny. Zamestnáva ich otázka: Ako vzdorovať násiliu a diskriminácii, ako prekonať múry nenávisti či ľahostajnosti? Tieto múry jestvujú medzi národmi a kontinentmi, ale sú i celkom blízko každého z nás, ba aj vo vnútri ľudského srdca. Teda je na nás, aby sme urobili rozhodnutie: Rozhodnúť sa milovať, rozhodnúť sa pre nádej.

Obrovské problémy našich spoločností môžu živiť malomyseľnosť. Keď sa rozhodneme milovať, objavíme priestor slobody na vytváranie budúcnosti pre nás i pre tých, ktorí sú nám zverení.

S malými prostriedkami nás Boh robí tvorcami spolu s ním, dokonca aj tam, kde okolnosti nie sú priaznivé. Ísť v ústrety druhému, niekedy s prázdnymi rukami, počúvať, snažiť sa porozumieť... A situácia, v ktorej sme uviazli, sa zaraz môže premeniť.

Boh nás čaká v tých, ktorí sú chudobnejší ako my. „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste to urobili.“ [I]

Nesmierna nerovnosť na severe i na juhu udržiava strach z budúcnosti. Niektorí ľudia s odvahou dávajú svoju energiu na zmenu štruktúr nespravodlivosti.

Všetci si potrebujeme klásť otázku o svojom životnom štýle. Potrebujeme zjednodušovať svoj život. A staneme sa ochotnými s otvoreným srdcom ísť v ústrety druhým.

Dnes jestvujú mnohoraké iniciatívy delenia sa s druhými dostupné každému. Vynaliezavé a spravodlivejšie formy obchodu alebo mikro-úver ukázali, že ekonomický rast môže ísť ruka v ruke so solidaritou s najchudobnejšími. Sú ľudia, ktorí časťou svojich peňazí prispievajú k nastoleniu väčšej spravodlivosti.

Je cenné venovať čas, ak naše spoločnosti majú nadobudnúť ľudskejšiu tvár. Každý sa môže snažiť vypočuť a podporiť hoci len jediného človeka: odmietnuté dieťa, mladého bez práce a bez nádeje, niekoho ukrivdeného, staršieho človeka.

Rozhodnúť sa milovať, rozhodnúť sa pre nádej. Keď vytrvalo kráčame po tejto ceste, s úžasom objavíme, že prv než my sme sa na ňu vydali, Boh si vyvolil nás, každú a každého z nás: „Neboj sa, povolal som ťa tvojím menom, ty si môj. Ja som tvoj Boh, si drahý v mojich očiach a milujem ťa.“ [II]

V modlitbe staviame samých seba i tých, ktorí sú nám zverení, pred láskyplný pohľad Boha. On nás prijíma takých, akí sme, s tým, čo je dobré, ale aj s našimi vnútornými protirečeniami a dokonca chybami.

Evanjelium nás uisťuje, že naša krehkosť sa môže stať bránou, cez ktorú Duch Svätý vstupuje do nášho života.

Pred tridsiatimi rokmi v Kalkate brat Roger napísal: „Modlitba je pre teba prameňom lásky. V nekonečnej nezištnosti sa oddaj telom i duchom. Každý deň skúmaj niekoľko slov z Písma, a ocitneš sa tvárou v tvár komusi druhému, Zmŕtvychvstalému. Dovoľ, nech sa v tichu zrodí v tebe živé slovo Krista, a uveď ho hneď do praxe.“

Pri odchode z Kalkaty dodal:

„Odchádzame po tom, ako sme objavili v samom srdci bezodnej biedy prekvapivú životnú silu ľudu a stretli sme svedkov inej budúcnosti pre všetkých. Boží ľud má špecifickú možnosť prispieť k tejto budúcnosti: Roztrúsený po celej zemi môže utvárať podobenstvo vzájomného delenia v ľudskej rodine. Takéto podobenstvo bude mať dostatok sily, aby sa šírilo, otriasajúc najnehybnejšími štruktúrami, tvoriac spoločenstvo v ľudskej rodine.“ [III]

Táto výzva brata Rogera získava dnes novú aktuálnosť. Kresťania, rozptýlení po celom svete, môžu podporovať nádej pre všetkých tým, že budú žiť túto neslýchanú zvesť: Po Kristovom zmŕtvychvstaní ľudstvo už viac nie je roztrieštené.

Ako môžeme byť svedkami Božej lásky na zemi, keď dovolíme, aby pretrvávali naše rozdelenia medzi kresťanmi? Odvážme sa napredovať k viditeľnej jednote! Keď sa spolu obraciame ku Kristovi, keď sa schádzame na spoločnú modlitbu, Duch Svätý nás už zjednocuje. Pokorne, v modlitbe, neustále sa učíme patriť k sebe navzájom. Budeme mať odvahu nekonať už viac bez toho, aby sme brali na zreteľ iných?

Čím viac sa približujeme Kristovi a jeho evanjeliu, tým viac sa približujeme k sebe navzájom.

Vzájomne sa prijímajúc si vymieňame dary. Všetky dary sú dnes potrebné, aby sme urobili hlas evanjelia počuteľným. Tí, ktorí svoju dôveru vložili do Krista, sú povolaní ponúkať svoju jednotu všetkým. A Božia chvála sa môže rozoznieť.

Vtedy sa uskutoční to krásne evanjeliové podobenstvo: Malé horčičné zrnko sa stane najväčšou rastlinou v záhrade, takže nebeské vtáky prilietajú a stavajú si v nej hniezda. [IV]

Keď sme zakorenení v Kristovi, nadobúdame schopnosť byť otvorenými voči všetkým, aj voči tým, ktorí nemôžu v neho veriť alebo ktorí sú ľahostajní. Kristus sa stal sluhom všetkých, on neponižuje nikoho.

Viac než kedykoľvek máme dnes možnosti žiť v spoločenstve presahujúcom hranice národov. Boh nám dáva svoj dych, svojho Ducha. A my ho prosíme: „Veď naše kroky po ceste pokoja.“ [V]


1 Na začiatku svojej služby pápež Benedikt XVI. napísal: „Všetci ľudia patria do jednej a tej istej rodiny.“ (posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2006)

V Kalkate sú kresťania menšinou medzi inými veľkými historickými náboženstvami. V Indii niekedy viedli napätia medzi náboženstvami k veľkým násilnostiam. A predsa vzájomná úcta tvorí základ vo vzťahoch medzi veriacimi. Sviatky každej tradície sú rešpektované druhými a dokonca sa môžu stať príležitosťou pre vzájomné delenie.

2 Mladý Libanončan, otec rodiny, nám v čase silnejúcich bombardovaní na oboch stranách na Blízkom Východe napísal: „Pokoj srdca je možný! Keď človeka ponížili, má pokušenie odpovedať ponižovaním. Napriek utrpeniu, napriek nenávisti, ktorá je čoraz väčšia, napriek túžbe po pomste, ktorá sa nás zmocní vo chvíľach slabosti, verím v tento pokoj. Áno, pokoj tu a teraz!“

3 Niekoľkí bratia z Taizé žijú už tridsať rokov v Bangladéši, medzi ľuďmi, ktorí sú takmer všetci moslimovia. Žijú každodenný život spolu s najbiednejšími a najopustenejšími. Jeden z bratov píše: „Objavujeme stále viac, že tí, ktorí sú odmietaní spoločnosťou kvôli ich slabosti a zdanlivej zbytočnosti, sú Božou prítomnosťou. Keď sa ich ujímame, postupne nás vedú preč zo sveta prehnanej súťaže do sveta spoločenstva sŕdc. Vo veľkej rôznorodosti náboženstiev chce byť naša prítomnosť v Bangladéši znakom, že služba našim zraniteľným bratom a sestrám otvára cestu k pokoju a jednote.“
To, čo Matka Terézia začala v Kalkate, naďalej žiari doďaleka prostredníctvom jej sestier. Starostlivosť o najchudobnejších a preukazovanie im lásky sú takými jasnými znakmi Božej lásky. A toľkí ďalší ľudia na svete sa angažujú na rovnakej ceste solidarity. Kde by sme boli na našej zemi bez nich?

4 Nerovnosť skôr či neskôr vyvoláva násilie. 20% svetovej populácie žije v najrozvinutejších krajinách a využíva 80% prírodných zdrojov našej zeme. Zodpovedné spravovanie zdrojov energie a pitnej vody sa stáva stále naliehavejším.

5 Pri príležitosti pohrebu brata Rogera napísal prior Veľkej Kartúzy Marcellin Theuwees: „Dramatické okolnosti smrti brata Rogera sú iba vonkajším plášťom, ktorý ešte väčšmi vynáša na svetlo zraniteľnosť, ktorú on vedome prijímal ako bránu, ktorou Boh prednostne vchádza k nám.“ (Pozri aj 2 Korinťanom 12, 10.)

6 Jeden kresťan 4. storočia dobre vyjadril, ako sa modlitba a angažovanosť navzájom dopĺňajú. Podľa neho nás účasť na Eucharistii poháňa k solidarite s biednymi: „Chceš si uctiť Spasiteľovo telo? Ten, ktorý povedal: Toto je moje telo, povedal tiež: Videli ste ma hladného a nedali ste mi jesť. Čo ste neurobili jednému z najmenších, mne ste to odmietli! Uctievaj teda Krista deliac sa o svoje dobrá s chudobnými.“ (Svätý Ján Zlatoústy, Homília k Matúšovi)

7 Už prvá generácia kresťanov, tá nepatrná menšina vo svete, mala toto presvedčenie: Kristus zničil múr rozdelenia medzi ľuďmi tým, že dal svoj život na kríži. (Pozri Efezanom 2, 14 – 16.)

8 Jeden kresťan žijúci v Palestíne v 6. storočí napísal: „Predstavte si, že svet je kruh, jeho stredom je Boh, a lúče od okraja kruhu do stredu sú rozličné životné cesty ľudí. Keď tí, čo túžia priblížiť sa Bohu, kráčajú k stredu kruhu, približujú sa k Bohu a zároveň aj k sebe navzájom. Čím viac sa približujú k Bohu, tým viac sa približujú k sebe navzájom. A čím viac sa približujú k sebe navzájom, tým viac sa približujú k Bohu.“ (Doroteus z Gazy, Poučenia VI)

9 „Vzťah Cirkvi s inými náboženstvami je podmienený dvojakým rešpektom: rešpektom voči človeku v jeho hľadaní odpovedí na najhlbšie otázky jeho života a rešpektom voči pôsobeniu Ducha v človeku. (...) Každá autentická modlitba je podnietená Duchom Svätým, ktorý je tajomne prítomný v srdci každého človeka.“ (Ján Pavol II., Redemptoris missio)
Ako kresťania nemôžeme zakrývať fakt, že v centre našej viery je Kristus Ježiš, ktorý nás jedinečným spôsobom spája s Bohom. (Pozri 1 Timotejovi 2, 5.) Toto absolútno nám však vôbec nebráni v skutočnom dialógu, ale nás do neho zapája, lebo Ježiš je jedinečný práve svojou pokorou. Preto nikdy nemôžeme v jeho mene pozerať na druhých zhora, ale môžeme ich len prijímať a dovoliť, aby nás prijali.

10 Jedným z tých, ktorí nám na tejto ceste môžu pomôcť, je Dietrich Bonhoeffer. V najtemnejších hodinách 20. storočia dal svoj život ako mučeník. Len niekoľko mesiacov pred svojou smrťou napísal vo väzení slová, ktoré teraz spievame v Taizé:
„Bože, nech sa moje myšlienky zberajú k tebe.
U teba je svetlo, ty na mňa nezabúdaš.
U teba je pomoc, u teba je trpezlivosť.
Nerozumiem tvojim cestám,
ale ty poznáš cestu pre mňa.“

[IMatúš 25, 40.

[IIIzaiáš 43, 1 – 4.

[IIIBrat Roger, List Božiemu ľudu, 1976

[IVPozri Lukáš 13, 18 – 21.

[VPozri Lukáš 1, 79.

Printed from: http://www.taize.fr/sk_article4230.html - 19 November 2019
Copyright © 2019 - Ateliers et Presses de Taizé, Taizé Community, 71250 France