Stretnutia komunity z Taizé a viedenčanmi tvrajú už niekoľko rokov. Ešte dávno pred dvomi európskymi stretnutiami v rokoch 1992 a 1997 bývavali v meste pravidelné modlitby. Sám brat Roger sem niekoľkokrát prišiel pri rôznych príležitostiach. V tom období bolo takmer nemožné prísť do rakúskej metropoly zo susedných krajín. Ale našťastie, dnes je všetko jednoduchšie. Brat Alois sa ešte s ďalším bratom vybrali do Viedne na zastávku púte dôvery. Aké radostné bolo vidieť prísť mladých zo susedných krajín! V piatok večer bol kostol do prasknutia plný a modlitba okolo kríža pokračovala do neskorého večera. V modlitbe boli špeciálne prítomní ľudia v Japonsku. Mladí, ktorí prišli zďaleka boli vrúcne prijatí v prijímacích rodinách.

V sobotu, po rannej modlitbe a biblickom úvode sa všetci stretli v malých skupinkách, aby vzájomne uvažovali nad otázkou: ako odovzdať Božiu lásku tým, ktorí nás obklopujú? K svojmu uvažovaniu mladí pripojili slová brata Aloisa, ktoré vyslovil v predvečer: "Je to, akoby Boh povedal každej a každému z nás: Potrebujem ťa, aby sa evanjelium dostalo ku všetkým ľuďom. Buď svedkom nádeje. Nemaj strach z vlastných obmedzení, Nikdy ťa neopustím."

Poludňajšia modlitba a po nej obed a napokon workshopy v dekanátnom kostole poznačili koniec tohto dňa. Bolo potešujúce vidieť mladých nastupovať cestu odovzdávania nádeje. V tom istom momente sa odohrávalo sympózium, na ktorom brat Alois rozprával o téme dôvery. Účastníci sa zamýšľali nad otázkou "ako dnes žiť v kresťanstve". Počas týchto dní bolo hmatateľné, že túžba po nádeji a dôvere prepojila všetkých ľudí i tých z druhej strany hraníc i spoza hraníc medzi generáciami.

Dvaja mladí, ktorí zostali v Taizé na dlhší čas odišli vo februári do Viedne. Napísali nasledovné svedectvo.

Vo februári sme navštívili hlavné mesto Rakúska, Viedeň. Hlavným dôvodom našej návštevy bolo pomôsť s prípravami stretnutia, ktoré sa bude konať v marci, a bude oživené prítomnosťou brata Aloisa a ešte ďalšieho brata z Taizé a na ktorom mladí rakúšania a mladí z niekoľkých susedných pozvaných krajín prídu, aby sa modlili, zdieľali a spoločne objavovali svoju vieru.

Pred odchodom sme si mysleli, že naším hlavným poslaním bude pozývať ľudí na stretnutie, rozprávať o Taizé, o viere, o počúvaní mladých. Navštívili sme školy, farnosti a rôzne spoločenstvá. Situácia Cirkvi v Rakúsku dnes nie je ľahká a mladí sú väčšinou odradení a nevedia, čo robiť, ani ktorým smerom sa vydať. Chcejú cítiť, že ich prítomnosť je pre Cirkev dôležitá. Pozvaním týchto mladých, chceli bratia z Taizé, aby objavili nasledovné: Ježiš prijíma každého z nás. Nech je tvoj pôvod akýkoľvek, i to čo robíš, má ťa rád.
Väčšina mladých, ktorých sme stretli vôbec nepoznali Taizé. Niektorí začuli názov, ale nevedeli, čo si s tým spojiť. Ich údiv vidieť bratov z Taizé- ktorých nikdy nestretli a, ktorí ich nepoznali- ako sa o nich zaujímajú a chcú ich naplniť nádejou a dôverou v Boha a druhých, tvorili pravdepodobne najdôležitejšiu časť nášho pobytu.

Takisto pre nás to bola etapa púte dôvery. Všetci, ktorých sme stretli boli veľm milí, plní radosti a dôvery. Veľmi nás zasiahla otvorenosť ich sŕdc. Počas jednoho z našich stretnutí s mladými ktosi položil otázku, že by chcel vedieť, či je kresťanstvo bláznovstvom. Pre nás má ďaleko od bláznovstva, je to veľké požehnanie. Dúfame, že stretnutie dovolilo objaviť, že nie sú sami. Tvoríme spoločenstvo, spoločestvo kresťanov.