Africká nádej

Nicolas Noudjimadji, mladý Čadčan sa delí o svoju nádej a svoje zamyslenie nad nevyhnutnosťou tvoriť nové spojenia medzi kontinentmi, aby sa rozdielne spoločnosti a medzinárodné výmeny neprestali rozvíjať. Pokrstení zdieľajú vedomie jedného bratstva, ktoré preniká všetky hranice a osobitosti. Toto im dáva schopnosť, ale tiež im kladie zodpovednosť, aby dokázali viditeľnú jednotu ľudskej rodiny. Ak by zabudli na túto nádej, tak by nechali pole voľné jedinému duchu pretekania sa, ktorý môže vyústiť do násilia: Púť dôvery na zemi a jej etapa v Kigali chcú prispieť k podpore tohto vedomia a tejto nádeje mladých.

Väčšina tých, ktorí poznajú Afriku na mediálnej báze, nepoznajú iné ako vojny, opakovaný hladomor, choroby, korupciu, rozhodne negatívnu Afriku. My, mladý afričania, že to opisuje jednu časť skutočnosti, hoci každopádne prehnanú. Pre nikoho nie je tajomstvom, že že Afrika žila a žije vo vojne: v Sudáne (Darfour, Kordofan), v Južnom Sudáne (medzi kmeňmi a etnikami), v Somálsku, v Nigérii (vojenské konflikty a opakované štátne útoky), v Mali, v Čade, v Mauretánii... Pripájajú sa povolebné násilia... S niekoľko sto miliónmi kilometrov štvorcových obrábateľnej pôdy, Afrika stále nedokáže dostatočne nasýtiť svoje obyvateľstvo, je to obyvateľstvo už desiatky rokov zranené chorobami. Aby sme to všetko korunovali, dosahuje rekord v korupcii. Sedem z desiatich najskorumpovanejších krajín sveta sa nachádza v Afrike. Toto všetko necháva vo vonkajšom svete dojem, že Afrika sa navždy potopila do chaosu a dezolácie.
Je isté, že to vplýva na sebadôveru Afriky a afričanov. Ale v otázkach budúcnosti Afriky niesom skeptický. Patrím k tým, ktorí Afriku vidia hlbokú, živú, činnú, ba šťastnú. Áno, je tu vojna, hlad, choroby, ale sú tu aj krajšie a slnejšie veci. Radosť, trpezlivosť, prijatie, nádej, viera, to je tiež Afrika. Treba urobiť všetko toto bohatstvo viditeľnejším, prístupnejším a hmatateľnejším. Aby sme to dosiahli, je treba aby sme nemerali problémy, hľadali ako im uniknúť alebo ich ignorovať, ale prijať ich tak, že si sami robíme starosti, ale robiť to s odhodlaním, odvahou a dôverou.

Je pravdou, že žijeme vo svete, v ktorom všetko beží rýchlo a západný svet nás tak veľmi fascinuje, že by sme chceli, aby sa Afrika hneď podobala na Európu alebo Spojené Štáty. Samo o sebe to iste nie je zlé, pretože to poukazuje na to, ako veľmi túžime vidieť propserujúcu Afriku. Avšak netreba zabúdať, že naše štáty nefungujú ako štáty slobodné, treba sa vyzbrojiť trpezlivosťou.

Od môjho návratu po ročnom pobyte vo Francúzsku sa len ťažko nájdu, medzi mladými, ktorých poznám takí, čo by mi povedali pár slov o dôvere a nádeji. Od mnohých počujem: "Prečo si sa vrátil? Nevidíš, že všetci hľadajú, ako uniknúť z tejto krajiny?" alebo "Lepšie by si urobil, ak by si sa vrátil tam, tu sú galeje, bieda, beznádej pre nás..." Najviac ma zabolelo, keď mi ktosi povedal: "Tu je to dvanáste zastavenie, ľudia sú pribíjaní, chceš sa nechať pribiťaj ty?" Naznačoval dvanáste zastavenie krížovej cesty. V moje vlastnej krajine som bol celkom opustený. Našťastie sa nič neskončilo, hoci si myslíme, že sme všetko stratili. Povzbudil ma jeden priateľ: "Žiť zanamená dúfať a dúfať znamená konať. Kým žiješ a tam kde žiješ, musíš žiť v nádeji zajtrajška, ktorý nepoznáš, konajúc všetko s radosťou a dobrým srdcom." Konajme teda, my, ktorí dúfame a ktorí máme dôveru v afrického človeka, aby naši zúfalí bratia mohli tiež znovu nájsť dôveru v nich samých, v Afriku a aby žili.

Ale ako konať? S 54 krajinami je Afrika veľkým kontinentom. Ekonomické, sociálne a ani politické okolnosti nie sú rovnaké, avšak mladí sú konfrontovaní s rovnakou realitou. Som presvedčený, že každý mladý Afričan hľadá spôsob ako zmeniť situáciu, kvôli lepšej budúcnosti. Preto, ak budeme konať spoločne, budeme spoločne silnejší na zdolávanie ťažkostí. Pre spoločné konanie je nevyhnutná jednota. Aby sme ju dosiahli, je potrebné o nej hovoriť, a to jazykom úprimným a bratským. Otázkou nebude obviňovanie, súdenie, ale zdôraznením minulosti bude trba osvetliť prítomnosť, vrhnúť sa s istotou do budúcnosti, ktorá bude spoločnou túžbou. Kráčajúc s vierou, táto cesta nás povedie k životu, životu s bratmi, životu s Bohom.

Afrika je bezpochyby krajinou viery. Je treba žiť všetky veci, šťastné i nešťastné v nádeji, v živej a konajúcej nádeji. Preto, je nutná dôvera v Afrike i nás samých.

Osobne sa ma dotkol výber Taizé komunity pre Rwandu. Vidím v tom odkaz pre mladých. Je tomu 18 rokov, čo Rwanda bola vo veľmi ťažkej situácii. Nikto si vtedy nedokázal predstaviť, že Rwanda sa stane tým, čím je dnes, kedy sa o nej hovorí ako príklade trvalého rozvoja. Prichádzajúc radostne do Kigali V Rwande, chceme zdieľať túto radosť s inými, afričanmi i neafričanmi. Pripravujeme sa na prijatie radosti od všetkých, hoci možno jej prejavy budú iné, ako tie naše, ale vždy je to tá istá radosť.

Posolstvom tohto stretnutia je dať znovu mladým afričanom nádej. Treba, aby sme chápali, že slnko, ktoré na nás svieti, je Božie slnko. Pod týmto istým slnkom ľudia tiež konali chybne, a tak isto po tým istým slnkom možno tie chyby napraviť.

Odteraz Západ mení svoj postoj k Afrike: aby Afrika bola nádejou sveta. Myslím si, že Afrike náleží, aby dúfala. A nádejou Afriky sú jej mladí.

NECH SA NAŠE MODLITBY PRIPOJA K NAŠEJ NÁDEJI.

Nicolas