Od 24. do 26. marca 2006, sa starobylé mesto Ostrihom stalo hostiteľom novej zastávky „Púte dôvery na zemi“, ktorá vychádza z Taizé. V to piatkové popoludnie bolo na hlavnej autobusovej stanici rušnejšie ako zvyčajne. Mnohí mladí s batohmi na pleciach prechádzali mostom cez Dunaj.

Prišlo niekoľko stoviek mladých zo všetkých častí Maďarska a Slovenska, ale do Ostrihomu pricestovali tiež mladí ľudia z Rumunska, Srbska, Ukrajiny, Rakúska a Nemecka, kde ďalej sledovali šípky, ktoré ich priviedli až do žltého barokového kostola, kde ich čakal príjem.

Už dlhé roky sa mladí ľudia zo Slovenska a Maďarska stretávali každý rok v Taizé a na Európskych stretnutiach mladých v decembri. Práve oni mali nápad pripraviť takéto stretnutie v maďarskom Ostrihome, na hranici so Slovenskom. Petra si spomína: „Vyrastala som len pár kilometrov od slovenských hraníc, no musela som ísť do Taizé na to, aby som sa po prvýkrát v živote rozprávala so Slovákom.“

Jednoduchá pohostinnosť

Hostiteľom Dní dôvery bola farnosť sv. Petra a Pavla v centre Ostrihomu. Takmer pre všetkých účastníkov sa im podarilo nájsť ubytovanie v rodinách. „Keď som prišla, poslali ma do rodiny, kde som mala nocovať“, hovorí Orsi z juhu Maďarska, „isteže, bola som znepokojená z toho, že mám s dvoma dievčatami, ktoré nepoznám, zostať v rodine, ktorú nepoznala ani jedna z nás. Veľmi jasne som cítila, že je veľmi nezvyčajné dôverovať takýmto spôsobom. Bolo to nezvyčajné pre mňa samú, ale aj pre rodinu, ktorá nám otvorila dvere.“

Mária zo západného Slovenska hovorila: „Prekvapením mi bolo ubytovanie u jednej staršej vdovy vo veľmi biednom dome na okraji mesta. Mala iba kuchyňu, ktorá jej zároveň slúžila ako spálňa a jednu izbu s prichystanými perinami pre 5 hostí, ktorých chcela prijať. Akoby som sa ocitla v nejakej vzdialenej krajine, či dávnej dobe... Taká veľká chudoba -prežiarená toľkou dobrotou jej srdca!“

„Dénes a Gabi, a ich deti nás privítali s veľkou láskou“, spomína Olivér z Budapešti, „čakali päť dievčat, no namiesto nich sme prišli traja chlapci, deti opierajúc sa o radiátor na nás celé prekvapené hľadeli, bolo to skvelé. Keď sme sa večer vracali, deti už spali, tak sme len šepkali. Mal som rád naše spoločné rozhovory a odpočinok za stolom, po jedle. V nedeľu, keď sme odchádzali Denés a Gabi nám z brány ich záhrady kývali na rozlúčku. Už dlho som nezažil takú rozlúčku. Bolo to ako objatie.“

„Zraniteľnosť“

Náplň týchto troch dní bola jednoduchá, tak, ako v Taizé: spoločné modlitby všetkých účastníkov, biblické úvody bratov z Taizé, rozhovory v malých skupinách, workshopy a diskusie na rôzne témy. Odrazovým bodom spoločnej úvahy v sobotu dopoludnia bola myšlienka priora kláštora Veľká Kartúza, ktorú vyjadril hneď na druhý deň po smrti brata Rogera. Napísal: „Dramatické okolnosti smrti brata Rogera sú iba vonkajším plášťom, ktorý ešte viac zviditeľňuje zraniteľnosť brata Rogera, ktorú pestoval ako bránu, cez ktorú Boh prednostne vchádza k nám.“ Mladí v Ostrihome sa v skupinkách rozprávali o otázke, či sme všetci pozvaní pestovať istú zraniteľnosť pred Bohom. Čo znamená byť zraniteľný? Je možné pestovať takú zraniteľnosť?

Témy popoludňajších stretnutí boli rôznorodé: „Povedať áno na celý svoj život", „Pastorácia Rómov“, „Teológia ikon“, „Neverníci: Peter a Judáš“, „Hudobná meditácia“ miestnym spevokolom grécko-katolíckej farnosti, a mnohé ďalšie. Miloš zo Šintavy píše: „Som rád že som bol v Ostrihome. Človek potrebuje takéto zastávky v rýchlom tempe života.“ Zuzana z Bratislavy dosvedčuje: „Nevedela som, čo ma tam bude čakať. Musím sa priznať, že ma lákalo práve to miesto a medzinárodný duch. A teraz sa veľmi teším, že som to skúsila. Taizé som predtým nepoznala. Zaujali ma najmä modlitby. Bolo zvláštne, že sme sa za taký kratučký čas dokázali tak zblížiť, hoci sme si jazykovo nerozumeli.“ Zoltán zo Sedmohradska píše: „V súčasnosti je veľmi ťažké zažiť jednotu medzi ľuďmi, uvedomil som si, že v dnešnej dobe je nesmierne dôležité žiť spoločne s otvoreným srdcom.“

Neznámy sused

Janka z Bratislavy po stretnutí napísala: „Starobylé mesto na Dunaji ma očarilo okrem atmosféry, tiež intenzitou stretnutia, ktoré sa udialo v atmosfére dôvery a prijatia. V čom boli Dni dôvery jedinečné? Asi v tom, že sme boli v maďarskom prostredí, ktoré v mnohých Slovákoch rezonuje rôznym spôsobom. Uvedomila som si, že Púť dôvery sa odohráva v úplne inej dimenzii, kde sa geopolitické historické otázky neriešia, navyše v tejto sfére vyplynuli byť celkom absurdné. ’To čím si, je Božím darom Tebe a to, čím sa staneš, je Tvojím darom Bohu.’ To sú slová, ktoré si odnášam zo stretnutia v Ostrihome, ktoré mňa napísal neznámy iný účastník. Sú napísané po maďarsky, no vzťahujú sa na človeka bez rozdielu príslušnosti k národu, či cirkvi.“

Martin z Trenčína si spomína: „Tieto dni som vnímal veľkého ducha jednoty. Bolo tam čosi zvláštne; všetko sa muselo tlmočiť. Pritom tí, ktorí sme sa tam stretli žijeme desaťročia vedľa seba. Práve v Ostrihome som si uvedomil ako veľmi sme si podobní. Ak ľudia vnímajú spoločný cieľ, ani hádam neexistuje iná možnosť, ako vytvoriť jednotné spoločenstvo. Stretnutie pre mňa znamenalo aj symbolické prehĺbenie maďarsko-slovenských vzťahov a nášho vzájomného priateľstva. Verím, že tento výborný nápad spoločného stretnutia susedov bude mať svoje pokračovanie, ba možno až tradíciu. Vďaka Dňom dôvery som aj ja povzbudený niečo pre to spraviť.“

Balázs z Ostrihomu pomáhal s praktickými prípravami na stretnutie: „Stále vo mne rezonujú slová jedného z bratov z Taizé, ktorý na záver stretnutia povedal, že bola radosť vidieť všetkých tých Slovákov a Maďarov spolu. Boli sme spolu v pokoji, odlišní jedni od druhých, ale vo vzájomnom porozumení. A tiež v budúcnosti by sme mali pracovať na tom, aby to bolo možné. Je naozaj dojímavé vidieť ich ako prichádzajú z Taizé a rozumejú našim zraneniam... Tieto dni sú pre mňa dôkazom toho, že existuje cesta, v ktorej možno pokračovať. Táto spoločne dosiahnutá skúsenosť má veľmi dôležitú jednotiacu silu...“

Katarína z Bratislavy píše: „Naozaj bolo pekné stretnúť sa s Maďarmi, zažiť prijatie u nich. Aj keď žijeme tak blízko, podobných príležitosti niet, a tak sa vlastne ani nepoznáme. Tieto Dni dôvery však boli veľmi zbližujúce. Počas tých pár dní som pochopila niečo o nich, aj o nás, že sme rozdielni, ale aj blízki a nejakým spôsobom patríme k sebe. Dokonca bolo milé počuť maďarské slová, ktoré som kedysi začula aj od mojich starých rodičov... Treba hľadať cesty, mosty. Treba po nich ísť. A keď prekročíme most, bez toho, aby sme vedeli, čo nás čaká na druhej strane, keď opustíme svet, našich istôt, hoci len s malou odvahou a dôverou, Boh sám nás prenesie cez ostatne prekážky, až na miesta, o ktorých sme predtým ani len netušili.... Musím myslieť na Dávidovu pieseň: ’Vyviedol si ma na miesto priestranné,... so svojím Bohom hradby preskočím,... mojím krokom si cestu uvoľnil...’“

Most

Niektorí vravia, že most je podobenstvom dávneho komplikovaného susedstva: Bol postavený v čase, keď krajina na oboch brehoch rieky patrila Rakúsko-Uhorskej monarchii. Prvá svetová vojna obrátila most na hranicu medzi dvoma odlišnými štátmi. Druhá svetová vojna zanechala most zničený. Takmer 60 rokov sa tieto dva štáty nevedeli dohodnúť na oprave mostu. Až v roku 2000 došlo k jeho rekonštrukcii s pomocou Európskej únie. - „Počas posledných 15 rokov sme zvykli, tak Slováci ako aj Maďari, hľadieť najskôr na západ“, hovorí László z Budapešti a pokračuje, „Akosi sme pozabudli, že susedia sú blízko. Zdá sa zložitejšie vzájomne sa na seba pozerať. No most je tu, každý deň...“