TAIZÉSpoločne na ceste!
500. výročie protestantskej reformácie v roku 2017 ponúka možnosť pokročiť smerom k jednote a prekonať len číru vzájomnú srdečnosť.
Vždy budú existovať rozdiely medzi cirkvami rovnako, ako existujú aj vo vnútri každej cirkvi. Tieto rozdiely zostanú ako pozvanie k úprimnému dialógu a môžu byť obohatením. Avšak postupne vo všetkých cirkvách dostala konfesijná identita prednosť: ľudia definujú samých seba ako protestantov, katolíkov alebo pravoslávnych. Nenastal čas, aby sme dali prednosť kresťanskej identite preukázanej v krste?
Z toho vyplýva otázka: nemali by sa cirkvi odvážiť zhromaždiť pod jednou strechou bez toho, aby čakali na dosiahnutie zhody vo všetkých teologických otázkach? Alebo sa aspoň zhromaždiť pod jedným stanom: opustiť príliš statické chápanie jednoty a vytvoriť udalosti, nájsť cesty, hoc i provizórne, ktoré už anticipujú radosť z jednoty a ukazujú viditeľné znaky Božej Cirkvi, Kristovho Tela, Spoločenstva Ducha Svätého.
Spoločenstvo medzi všetkými, ktorí milujú Krista možno vybudovať len vtedy, ak bude rešpektovať rôznorodosť; avšak toto spoločenstvo bude vierohodné jedine vtedy, keď bude viditeľné. Potrebujeme nový východiskový bod, aby sme mohli smerovať k takejto zmierenej rôznorodosti. Východiskovým bodom je Kristus, ktorý nie je rozdelený. „Jedine skrze Ježiša Krista sme si navzájom bratmi... Cez Krista je naša vzájomná príslušnosť skutočná, integrálna a je na veky“ (Dietrich Bonhoeffer).
Takto sa môže uskutočniť výmena darov: podeliť sa s ostatnými o to, čo považujeme za boží dar, ale tiež prijať poklady, ktoré Boh vložil do druhých. „Nejde tu len o to, aby sme o druhých zbierali informácie v snahe lepšie ich spoznať, ale najmä, aby sme prijali to, čo Duch do nich zasial ako dar, ktorý je aj pre nás.“ (pápež František)
Ako sa môžeme zhromaždiť pod jednou strechou? Ako môžeme spolu napredovať na ceste? Tu je niekoľko návrhov:
- Spolu so susedmi a rodinami rôznych vierovyznaní sa stretávať ako „základné spoločenstvá“, pri spoločnej modlitbe cez počúvanie Božieho slova, v tichu a v chvále, pri vzájomnej pomoci, pri vzájomnom lepšom spoznávaní sa.
- Každé miestne spoločenstvo, každá farnosť alebo kongregácia by mala robiť s kresťanmi iných denominácií všetko, čo sa len dá robiť spolu - štúdium Biblie, sociálne a pastorálne aktivity, katechézy - a nerobiť nič bez toho, aby sme počítali s druhými. Organizácie, ktoré robia paralelne rovnakú prácu, by sa mohli spojiť.
- Konať spoločne skutky solidarity, byť pozorní voči chudobe iných, skrytému utrpeniu, nešťastiu migrantov, materiálnej biede i všetkým ostatným formám utrpenia, ochrane životného prostredia.
- Nebolo by možné, aby sa v mnohých mestách, kde už zosilnela dôvera medzi cirkvami, stala katedrála alebo hlavný kostol spoločným domom modlitby pre všetkých kresťanov regiónu?
- Nech teologický dialóg pokračuje a nech sa spolu s ním kladie dôraz aj na dimenziu spoločnej modlitby a na vedomie, že už sme spolu. Keď prehlbujeme vzájomné priateľstvo a spolu sa modlíme, vidíme teologické otázky v inom svetle.
- Hoci všetci veriaci dostali kus pastoračného daru, aby sa o seba navzájom starali, aj Cirkev potrebuje služobníkov jednoty a to na všetkých úrovniach. Úrad slúžiaci spoločenstvu v univerzálnej rovine sa tradične spája s biskupom Ríma. Nebolo by možné, aby cirkvi rozvinuli rôzne formy pridruženia sa k tejto službe? Nemohol by byť rímsky biskup uznaný všetkými za služobníka, ktorý sa stará o svornosť svojich bratov a sestier v ich veľkej rozmanitosti?
- Nemali by cirkvi, ktoré kladú veľký dôraz na to, že pre spoločné prijímanie Eucharistie je potrebná jednota vo viere a dohoda v úradoch, dávať rovnakú váhu aj súladu vo vzájomnej láske? Nemohli by ponúknuť širšiu eucharistickú pohostinnosť tým, ktorí vyjadria túžbu po jednote a veria v skutočnú prítomnosť Krista? Eucharistia nie je len vrcholom jednoty, je aj cestou k nej.
Naša kresťanská identita je formovaná putovaním spoločne, nie oddelene. Budeme mať odvahu zhromaždiť sa pod jednou strechou, aby sa dynamika a pravda evanjelia mohli ukázať?