Keď brat Roger v roku 1940 odišiel zo Ženevy, aby založil komunitu z Taizé, bol poháňaný touto intuíciou: Aby sa kresťania stali kvasom zmierenia medzi ľuďmi, nemôžu viac odkladať vzájomné zmierenie na neskôr. Po niekoľkých rokoch opisuje svoje osobné putovanie takto:

„Poznačený svedectvom života mojej starej mamy, nasledujúc ju som našiel svoju identitu kresťana v tom, že som v sebe zmieril vieru svojich predkov s tajomstvom katolíckej viery bez prerušenia spoločenstva s kýmkoľvek.“

Táto cesta, ktorú otvoril brat Roger, je delikátna, náročná, neprestali sme ju skúmať.

V Kristovi navzájom patríme jedni druhým. Keď sú kresťania rozdelení, posolstvo evanjelia sa stáva nepočuteľným.

Ako odpovedať na nové výzvy našich spoločností, obzvlášť tie týkajúce sa sekularizácie a vzájomného porozumenia medzi kultúrami, bez toho, aby sme spájali dary Ducha Svätého vložené do všetkých kresťanských rodín? Ako môžeme všetkým sprostredkovať Kristov pokoj, ak zostaneme rozdelení?

Nestrácajme viac toľko síl v protirečeniach medzi kresťanmi, niekedy dokonca vo vnútri vlastných vierovyznaní! Schádzajme sa spolu častejšie v Božej prítomnosti, pri počúvaní Písma, v tichu a v modlitbe:

Raz za mesiac alebo za štvrťrok pozvime obyvateľov svojho mesta, svojej obce či regiónu na spoločnú „vigíliu zmierenia“! [1]

Prípravu takéhoto stretnutia môžu prevziať mladí a vyjsť k druhým, do inej farnosti, do iného spoločenstva či skupiny a tiež môžu pozvať mladých ľudí hľadajúcich vieru.

Potom bude rásť túžba spoločne robiť všetko, čo možno urobiť. To, čo nás spája, je dôležitejšie ako to, čo nás rozdeľuje: Dovoľme, aby táto skutočnosť vyžarovala skrze náš život!

Výmena darov medzi rozličnými kresťanskými vierovyznaniami sa už začala. V Taizé vidíme, že prostredníctvom spoločnej modlitby a osobných stretnutí sa prehlbuje vzájomná úcta a takáto výmena sa uskutočňuje prirodzene.

 

V jednotlivých kresťanských tradíciách boli viac vyzdvihnuté niektoré aspekty tajomstva viery.

 

Východní kresťania vždy zdôrazňovali vzkriesenie Krista, ktoré už premieňa svet. Azda nie vďaka tomu mnohí spomedzi nich dokázali prežiť desaťročia utrpenia v minulých storočiach? Východ vždy veľmi verne zachovával učenie cirkevných otcov. Mníšstvo, ktoré dal Západu, vdýchlo kontemplatívny život do celej Cirkvi. Mohli by sa západní kresťania väčšmi otvárať týmto pokladom?

 

Kresťania reformácie silne podčiarkovali tieto evanjeliové skutočnosti: Boh ponúka svoju lásku zadarmo a bezpodmienečne. Prostredníctvom svojho Slova prichádza ku každému, kto ho počúva a uskutočňuje ho. Prostá dôvera viery vedie k slobode Božích detí. Spoločným spievaním preniká do nás Božie Slovo. Nie sú tieto hodnoty podstatné pre všetkých kresťanov?

 

Katolícka Cirkev v priebehu dejín udržiavala viditeľnou univerzalitu spoločenstva v Kristovi. Neprestajne hľadala rovnováhu medzi miestnou Cirkvou a všeobecnou Cirkvou. Jedna bez druhej nemôže existovať. Služba spoločenstvu na všetkých úrovniach pomohla zachovať jednomyseľnosť vo viere. Nemohli by všetci pokrstení napredovať v čoraz hlbšom chápaní tejto služby?

 

Ponad vierovyznania je naliehavé prehlbovať výmenu darov medzi kontinentmi. Je mnoho toho, čo by napríklad kresťania v Európe mohli prijať od cirkví ostatných kontinentov. Ako odmenu za všetko, čo tieto cirkvi prijali z Európy, môžu jej dnes odovzdávať evanjeliovú sviežosť.

 

Svedkovia a mučeníci pre Krista nás vedú k jedinému spoločenstvu. Živia našu nádej a naše odhodlanie hľadať viditeľnú jednotu medzi všetkými kresťanmi.