Aký dojem by vo mne vyvolal Jeremiáš, ak by som ho šesť storočí pred Ježišom Kristom stretol v uliciach Jeruzalema? Je pravdou, že kniha, ktorá nesie jeho meno je miestami ťažko stráviteľná, lebo ohlasuje príliš veľa nešťastia. Ale ak by som sa mu pozrel zblízka do tváre, neobjavil by som muža, ktorý je otvorený, citlivý a predvídavý, ktorý sa odváži vyjadriť svoj názor, ale ktorý je súčasne pokorný, ba dokonca nežný, veď je schopný byť dojatý, keď hovorí o Božej láske? Jedného dňa by som ho videl kráčať mestom s jarmom na šiji (kap.27) a šokovalo by ma to.

Vyvstáva teda otázka: čo motivovalo tohto výnimočného človeka? Ako mohol stáť na nohách bez toho, aby sa mu podlomili a súčasne zostať pružným napriek jarmu, ktoré musel niesť?

Na túto otázku sa dá odpovedať v troch bodoch:

1. Jeremiáš bol presvedčený o tom, že jeho povolanie nebolo zakorenené v ňom samom, v jeho túžbach či potrebách, ale že prichádzalo od niekoho Iného: skôr, než bol utvorený v matkinom lone, Boh ho zasvätil (1,5). To bol jeho stály referenčný bod: Boh dal zmysel jeho životu ešte predtým, ako si to Jeremiáš uvedomil. Jeho úlohou bolo odpovedať na tento Boží zámer a nikdy sa od neho neodvrátiť.

Keď sa pozrel na seba, musel samozrejme vidieť, že je na túto úlohu primalý. „Mladučký som“ (1,6), nemám, čo je treba k tomu, aby som mohol hovoriť na verejnosti; nemám na to dokonca ani právo. Vedel však, že Boh takýto dôvod nezoberie do úvahy. Pre toho, kto bol povolaný, nie je vhodné zameriavať sa na seba. O to, čo má on alebo ona byť, sa stará niekto Iný.

Niekedy by pred týmto volaním najradšej ušiel: „Nespomeniem si naň a nebudem viac hovoriť v jeho mene, ale v srdci mi bol sťa horiaci oheň, zovretý v mojich kostiach; namáhal som sa, aby som to vydržal, no nevládal som“ (20,9). Dnes sa nám môže zdať nebezpečným, ak sa človek úplne podriadi vôli niekoho iného, nech je to hoci aj vôľa Božia. Pre Jeremiáša bolo práve toto tajomstvom jeho pevnosti. Ak napriek všetkým protivenstvám, ktoré stretol, zostal neochvejný, bolo to preto, lebo v hĺbke svojho bytia nechal prvenstvo Bohu.

2. V Jeremiášovi nenájdeme nič fanatické. Otvorene hovoril Bohu o tom, čo nemohol prijať. Vyjadril pred Ním všetku svoju skleslosť. A netajil ju ani pred ostatnými. S rovnakou transparentnosťou prijal aj to, že jeho únava a náreky dostatočne nezavážia pred Bohom. Súhlasil s výzvou: „Ak ustaneš, keď bežíš s pešiakmi, ako sa budeš pretekať s koňmi?“ (12,5)

Občas mu Boh riadne naložil. Otvorene mu povedal, že z jeho úst nechce viac počuť nehodné slová a že Jeremiáš má urobiť len jednu vec: obrátiť sa k nemu (15,19). A keď bolo všetko povedané a urobené, prorokovi sa zdalo prirodzené, že posledné slovo patrí Tomu, kto bol v jeho živote prvý. Poznal Ho dosť dobre na to, aby si uvedomoval, že nejde o neľútostného a autoritatívneho Boha, ale skôr o Toho, ktorý ho ani uprostred krutých skúšok neprestal milovať: „miloval som ťa večnou láskou, preto som ti zachoval priazeň“ (31,3), Toho, ktorý vo svojej láske cítil takto: „moje vnútro sa kvôli nemu chveje, musím sa nad ním zmilovať“ (31,20).

Jeremiáš cítil, akoby ho Boh „zvádzal“ (20,7). Nevedel, čo sa s ním deje, lebo ho Boh uchopil za jeho zraniteľnú stránku a Jeremiáš privolil, aby ho uchopil. Celý jeho vzťah s Bohom bol vždy poznačený týmto priblížením: „Zraniteľnosť je brána, ktorou Boh prednostne vchádza k nám“, ako to v súvislosti s bratom Rogerom povedal prior Veľkej Kartúzy.

3. Jeremiáš zostal nesebecký až do konca. Nikdy nechcel získať nijaké výhody zo svojho povolania; nikdy netvrdil, že urobil dosť alebo že má právo myslieť teraz už aj na seba. Keď po páde Jeruzalema dostal ochranný list, mohol sa zachrániť alebo si vybudovať výhodné postavenie. Nie, jeho miesto bolo medzi tými niekoľkými, ktorí zostali v Jeruzaleme, bol solidárny s nimi aj v ich úzkosti. Nechcel si vziať späť život, ktorý daroval. Stačilo mu, že vedel, že tento život je odteraz „korisťou“, ktorú mu dá Boh „na každom mieste, kamkoľvek pôjde“ (viď Jer 45,5).
Skúsenosť učí, že nesebeckosť robí človeka pevným – pevným a slobodným súčasne.