List 2005

Budúcnosť plná pokoja

Tento list, ktorý bol preložený do 55 jazykov (vrátane 24 ázijských), napísal brat Roger pre európske stretnutie v Lisabone. List bude zároveň slúžiť ako podklad k úvahám počas stretnutí, ktoré budú týždeň čo týždeň prebiehať v Taizé, prípadne inde v Európe či na iných kontinentoch.

„Boh pre vás pripravuje budúcnosť pokoja a nie nešťastia; Boh vám chce dať budúcnosť a nádej.“ [1]
Množstvo ľudí túži v dnešnej dobe po budúcnosti plnej pokoja a po oslobodení ľudstva od hrozieb násilia.
Hoci sa mnohých zmocňujú obavy z budúcnosti, ktoré ich ochromujú, na celom svete sa nájdu aj tvoriví a vynaliezaví mladí ľudia.
Títo mladí sa nedajú strhnúť do víru zatrpknutosti. Vedia, že Boh nás nestvoril, aby sme boli pasívnymi. Pre nich nie je život podriadený náhodilej osudovosti. A uvedomujú si, ako môže ľudskú bytosť ochromiť najmä pochybovačnosť a malomyseľnosť.
Zároveň sa z celej duše snažia pripravovať budúcnosť plnú pokoja a nie nešťastia. A tak sa im darí zo svojho života vytvárať svetlo žiariace vôkol nich, hoci si to ani neuvedomujú.
Nájdu sa medzi nimi takí, ktorí šíria pokoj a dôveru tam, kde vládnu nepokoje a rozpory. Dokážu vytrvať dokonca aj vtedy, keď ich ťažia skúšky či neúspech. [2]
Zavše počas letných večerov v Taizé, keď je nebo plné hviezd, počujeme cez otvorené okná mladých. Prekvapuje nás ich veľké množstvo. Hľadajú, modlia sa. A my si hovoríme, že ich prahnutie po pokoji a dôvere je podobné hviezdam, tým malým svetlám, ktoré žiaria v noci.

Žijeme v dobe, keď si mnohí kladú otázku, čo je to vlastne viera. Viera je úplne jednoduchou dôverou v Boha, je ničím nenahraditeľným vzplanutím dôvery, neprestajne obnovovaným počas celého života.
V každom z nás sa môžu objaviť pochybnosti. Nie je v nich nič znepokojujúce. Chceli by sme predovšetkým počúvať Krista, ktorý v našich srdciach šepká tichým hlasom: „Máš pochybnosti? Neznepokojuj sa, Duch Svätý zostáva neustále s tebou.“ [3]
Niektorí dospeli k prekvapivému poznaniu, že Božia láska sa môže rozvinúť aj v srdci zasiahnutom pochybnosťami. [4]

V Evanjeliu sú jednými z prvých Kristových slov: „Blahoslavení chudobní v duchu!“ [5] Naozaj, blahoslavený je ten, kto smeruje k jednoduchosti, jednoduchosti srdca i života.
Jednoduché srdce sa snaží prežívať prítomnú chvíľu a prijímať každý deň ako Boží dnešok.
Vari sa duch jednoduchosti neprejavuje v pokojnej radosti ako aj veselosti?
Jednoduché srdce nepredstiera, že samo chápe všetko z viery. Hovorí si: to, čomu rozumiem len sčasti, ostatní chápu lepšie a pomáhajú mi napredovať na ceste. [6]
Keď zjednodušíme svoj život, pomôže nám to deliť sa s tými najnúdznejšími, aby sa zmiernilo utrpenie tam, kde sú choroby, bieda a hlad... [7]

Naša osobná modlitba je tiež jednoduchá. Alebo si myslíme, že k modlitbe potrebujeme množstvo slov? [8] Nie je to tak. Zavše aj niekoľko slov, hoci aj ťažkopádnych postačí, aby sme všetko zverili Bohu, či už sú to obavy alebo nádeje.
Keď sa odovzdáme Duchu Svätému, nájdeme cestu, ktorá vedie od nepokoja k dôvere. [9] Vtedy mu povieme:
„Duchu Svätý, daj,
aby sme sa obracali k Tebe v každej chvíli.
Tak často zabúdame, že v nás prebývaš,
že ty sa v nás modlíš, ty v nás miluješ.
Tvoja prítomnosť v nás je dôverou
a neustálym odpustením.“
Áno, Duch Svätý v nás zapaľuje svetlo. Aj keď by bolo úplne slabé, prebúdza v našich srdciach túžbu po Bohu. A aj obyčajná túžba po Bohu je už modlitbou.
Modlitba nás neodvracia od starostí tohto sveta. Práve naopak, nič nie je zodpovednejšie, ako sa modliť. Čím viac žijeme celkom jednoduchú a pokornú modlitbu, tým viac nás to vedie k tomu, aby sme milovali a vyjadrovali to svojím životom.

Kde však nájsť jednoduchosť tak nevyhnutnú pre prežívanie Evanjelia? Osvetlia nám to Kristove slová, ktoré jedného dňa povedal svojim učeníkom: „Nechajte deti prichádzať ku mne, lebo Božie skutočnosti patria tým, ktorí sú im podobní.“ [10]
Je neopísateľné, čo všetko dokážu niektoré deti šíriť svojou dôverou. [11]
A tak by sme chceli Boha poprosiť: „Bože, Ty nás miluješ, sprav nás pokornými a daj, aby sme boli celkom jednoduchí v našej modlitbe, medziľudských vzťahoch, prijímaní...“

Ježiš Kristus neprišiel na zem nikoho odsúdiť, ale otvoriť ľuďom cesty k spoločenstvu.
Už dvetisíc rokov zostáva Kristus prítomný cez svojho Ducha Svätého [12] a jeho tajomná prítomnosť sa stáva zjavnou vo viditeľnom spoločenstve [13] , ktoré spája ženy, mužov a mladých povolaných k tomu, aby kráčali spoločne bez vzájomného rozdelenia. [14]
Avšak v priebehu dejín zakúsili kresťania nespočetné otrasy a zasiahli ich rozdelenia napriek tomu, že vyznávali toho istého Boha lásky.
Obnovenie spoločenstva sa dnes stáva naliehavým, nemôže sa to donekonečna odkladať na neskôr. [15] Urobíme všetko pre to, aby sa v kresťanoch prebudil duch spoločenstva? [16]
Existujú kresťania, čo už teraz bez otáľania žijú celkom pokorne a jednoducho vo vzájomnom spoločenstve tam, kde sa nachádzajú. [17]
Svojím vlastným životom by chceli sprítomniť Krista pre mnohých iných. Vedia, že Cirkev nejestvuje sama pre seba, ale pre svet, aby doň vkladala kvas pokoja.
„Spoločenstvo“ je jedným z najkrajších pomenovaní pre Cirkev, pretože v nej niet miesta pre vzájomnú nevraživosť, ale len priezračnosť, dobrotu srdca a súcit... a tak sa otvoria brány svätosti.

Evanjelium nás privádza k poznaniu prekvapivej skutočnosti, že Boh nie je tvorcom strachu či nepokoja, Boh nás môže jedine milovať.
Prítomnosťou svojho Ducha Svätého Boh prichádza premieňať naše srdcia.
A v úplne jednoduchej modlitbe dokážeme vytušiť, že nie sme nikdy sami. Duch Svätý v nás udržuje spoločenstvo s Bohom a to nielen na chvíľu, ale až do života, ktorý nikdy nekončí.

[1Tieto slová boli napísané šesť storočí pred Kristom, pozri Jeremiáš 29, 11 a 31, 17.

[2V tomto roku, keď sa k Európskej Únii pripojilo 10 nových krajín, si mnoho mladých uvedomuje, že žijú na kontinente dlho skúšanom rozdeleniami a konfliktmi, ktorý sa po tom všetkom usiluje o zjednotenie a kráča po cestách pokoja. Zaiste, pretrváva napätie, neprávosť, zavše aj násilie vzbudzujúce pochybnosti. Avšak je dôležité nezastaviť sa na ceste, pretože budovanie samotnej Európy pramení z hľadania pokoja. Toto budovanie by bolo bezpredmetné, keby bolo jeho jediným cieľom vytvorenie silnejšieho a bohatšieho kontinentu, ktorý by podľahol pokušeniu uzatvoriť sa vo vnútri svojich hraníc. Európa nachádza svoju pravú podstatu, ak sa otvára iným kontinentom a je solidárna s biednymi národmi. Jej budovanie nadobúda zmysel, keď je chápané ako jeden z krokov šírenia pokoja v celej ľudskej rodine. Práve preto sa naše koncoročné stretnutie volá „európskym stretnutím“, pričom sa nám ešte viac páči jeho pomenovanie „púť dôvery na zemi.“

[3Pozri Ján 14, 16–18 a 27. Boh jestvuje nezávisle od našej viery či pochybností. Ani napriek našim pochybnostiam sa Boh od nás nevzďaľuje.

[4Dostojevskij si jedného dňa do svojich poznámok zapísal: „Som dieťaťom pochybností a malovernosti. Aké len hrozné utrpenie ma stálo a stojí toto prahnutie po viere, ktoré je v mojej duši tým väčšie, čím viac je vo mne protirečivých argumentov... Moje ‚hosanna‘ prešlo vyhňou pochybností.“ A predsa mohol Dostojevskij ďalej napísať: „Nič krajšie, hlbšie a dokonalejšie ako Kristus nejestvuje, a nielenže nejestvuje, ale ani jestvovať nemôže.“ Hoci tento Boží muž dáva vytušiť, ako sa v ňom vyskytuje neveriaci dovedna s veriacim, vôbec to neotriasa jeho horúcou láskou ku Kristovi.

[5Matúš 5, 3

[6Aj keď je naša dôvera krehká, neopierame sa len o svoju vlastnú vieru, ale aj o dôveru všetkých, čo nás predišli alebo nás obklopujú.

[7Svetový potravinový program OSN prednedávnom publikoval mapu hladom zasiahnutých oblastí vo svete. Napriek pokroku posledných rokov, trpí hladom 840 miliónov ľudí spomedzi ktorých je 180 miliónov detí mladších ako 5 rokov.

[8Pozri Matúš 6, 7–8.

[9K tomu, aby sme sa odovzdávali Bohu, nám môžu napomáhať jednoduché neustále sa opakujúce spevy, akým je napríklad aj tento spev: „Moja duša spočíva v pokoji jedine v Bohu.“ Či už pracujeme, alebo oddychujeme, spevy nám naďalej znejú v hĺbke srdca.

[10Matúš 19, 14

[11Istý deväťročný chlapec, ktorý sa celý týždeň prichádzal s nami modliť, mi jedného dňa povedal: „Môj otec nás opustil. Nikdy ho nevídam, ale stále ho mám rád a večer sa za neho modlím.“

[12Pozri 1. Petrov list 3, 18; List Rimanom 1, 4 a 1. list Timotejovi 3, 16.

[13Toto spoločenstvo nesie meno Cirkev. V Božom srdci je Cirkev jedna a nemôže byť rozdelená.

[14Čím viac sa približujeme Evanjeliu, tým viac sa približujeme navzájom. A rozvracajúce rozdelenia sa strácajú.

[15Kristus nás vyzýva k neodkladnému zmiereniu. Nemôžeme zabudnúť na jeho slová v Evanjeliu svätého Matúša: „Keď prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, choď sa najprv zmieriť“ (5, 23). „Choď najprv“ a nie „Odlož na neskôr.“

[16V Damašku, ktorý sa nachádza na tak ťažko skúšanom Strednom Východe, žije Antiochijský gréckopravoslávny patriarcha Ignác IV. Vyriekol nasledovné pôsobivé slová: „Ekumenické hnutie upadá. Čo zostalo z prorockého diania na počiatku zosobňovaného osobnosťami akými boli okrem iných pápež Ján XXIII. alebo patriarcha Athénagoras? Naše rozdelenia spôsobujú, že je Kristus nepoznateľný a protirečia jeho želaniu, aby sme boli jedno, ‚aby svet uveril‘. Naliehavo potrebujeme prorokov a svätých, aby pomohli našim cirkvám obrátiť sa prostredníctvom vzájomného odpustenia.“

[17Počas svojej návštevy v Taizé 5 októbra 1986 nám pápež Ján-Pavol II. naznačil cestu spoločenstva, keď našej komunite povedal: „Tým, že sami chcete byť‚ podobenstvom spoločenstva‘, pomôžete všetkým, čo stretnete, aby zostali verní svojej cirkevnej príslušnosti, ktoré je ovocím ich výchovy a voľby na základe svedomia, ale tiež im pomôžete vstupovať stále hlbšie do tajomstva spoločenstva, akým je Cirkev v Božom pláne.“

Printed from: http://www.taize.fr/sk_article1548.html - 25 September 2020
Copyright © 2020 - Ateliers et Presses de Taizé, Taizé Community, 71250 France