Brat Alois 2008

List z Cochabamby

Latinskoamerické stretnutie mladých, pripravované počas niekoľkých mesiacov s farnosťami a rodinami mesta a jeho okolia, sa konalo v Cochabambe v Bolívii od 10. do 14. októbra 2007. Zhromaždilo sa na ňom 7000 účastníkov pochádzajúcich z rôznych regiónov Bolívie, zo všetkých krajín Latinskej Ameriky a z niektorých európskych krajín. Tento „List z Cochabamby“ na rok 2008 bol vydaný na Európskom stretnutí mladých v Ženeve na konci decembra 2007.

ZMIERENIE, OHEŇ

S mladými ľuďmi všetkých krajín Latinskej Ameriky, ktorí sa stretli v Bolívii, sme si kládli otázku: Aké cesty nádeje môžeme dnes otvárať?

Bolívijský ľud, poznačený veľkou sociálnou a etnickou rôznorodosťou, sa usiluje ponad všetky konflikty napredovať k väčšej spravodlivosti a pokoju.

Na mnohých miestach na zemi terajšie napätia pochádzajú z rán minulosti, ktoré stále krvácajú. Kde môžeme nájsť uzdravenie, keď v nás silnie pocit bezmocnosti voči nespravodlivostiam?

Mladí zídení v Cochabambe ukázali, že rôznorodosť vôbec nemusí viesť k rozdeleniu či súpereniu, ale ukrýva v sebe prísľub vzájomného obohatenia a radosti. [1]

V Bolívii sme spoznali odvážnych veriacich, ktorí celým svojím životom vyjadrujú evanjeliovú výzvu bojovať so zmiereným srdcom.

PRI PRAMENI ZMIERENIA

V osobnom spoločenstve so živým Bohom čerpáme silu pre boj so zmiereným srdcom. Bez vnútorného života by sme nemohli ísť za svojimi rozhodnutiami až do konca. V Bohu nájdeme radosť, nádej na plnosť života.

Vari Boh sám neurobil prvý krok k nám? Ježišovým príchodom sa Boh zaväzuje k skutočnému zdieľaniu s každým človekom. Boh ostáva mimo toho, čo dokážeme pochopiť, a stáva sa nám celkom blízkym.

Z lásky sa chcel deliť o náš život. Stal sa človekom. Ešte viac: Keď dal Ježiš svoj život na kríži, zvolil si posledné miesto. [2] Berúc na seba to, čo nás oddeľuje od Boha, ujíma sa našej osoby i celého ľudstva. [3] Deliac sa s nami, odovzdáva nám svoj život. [4] Celé stvorenie sa tým už začína premieňať. [5]

Toto vzájomné zdieľanie s Bohom sa pre nás uskutočňuje v modlitbe. Boh v nás prebýva svojím Duchom Svätým. Skrze svoje slová a cez sviatosti sa nám dáva Kristus. A my mu zase môžeme všetko zveriť. [6]

Azda nie takto Kristus priniesol na zem oheň, ten oheň, ktorý už horí v nás?

ROZŠÍRIŤ NAŠE PRIATEĽSTVO PRE VŠETKÝCH

Oheň zmierenia nemôžeme zadržať. On osvetľuje cestu, ktorá nás vedie k tomu, aby sme boli tvorcami pokoja blízko i ďaleko. [7]

Ak pochopíme, čo Boh koná pre nás, premení to naše vzťahy. Budeme schopní autentického spoločenstva s inými, vzájomného zdieľania života, kde dávame a dostávame.

Evanjelium nás pozýva urobiť prvý krok k druhým bez toho, aby sme vopred mali istotu, ako odpovedia.

V niektorých situáciách, najmä v zlomených vzťahoch, sa zmierenie môže zdať nedosiahnuteľné. Preto vedzme, že už túžba po zmierení je jeho začiatkom. Kristus berie na seba to, čo sa javí bezvýchodiskové a my mu môžeme zveriť všetko, čo potrebuje uzdravenie. To nás uspôsobuje chopiť sa príležitostí a urobiť krok – hoci celkom malý – k uzmiereniu.

Zmierenie môže do hĺbky premeniť naše spoločnosti. Duch zmŕtvychvstalého Krista obnovuje tvár zeme. Nechajme sa poháňať touto dynamikou zmŕtvychvstania! Nestrácajme odvahu pre komplexnosť problémov. Nezabúdajme, že môžeme začať s málom. [8]

Spoločenstvo Cirkvi nás podporuje, je miestom priateľstva pre všetkých. [9] „Cirkev je pre nás ako matka, ktorá načúva svojim deťom. Prijíma, utešuje.“ [10] Tieto slová mladého Latinoameričana sú pre nás výzvou: Dokážeme byť odrazom Božieho súcitu?

Dokážeme počúvať druhého v konfliktných situáciách? Toľké odlúčenia by sa tak stali menej bolestivými. [11] Snažme sa pozerať očami toho druhého.

Dokážeme dbať o rovnomernejšie rozdelenie bohatstva? Odvážme sa preveriť svoj životný štýl, aby sme smerovali k väčšej jednoduchosti, solidarite s núdznymi a väčšej ohľaduplnosti k stvoreniu.

Budeme blízko tým, ktorí sú chudobnejší ako my? Keď sa s nimi delíme, v našich životoch prichádza k vzájomnej výmene: Podnecujú nás k štedrosti, ktorá nás núti vyjsť zo seba. Svojou núdzou nám navyše pomáhajú prijať vlastnú zraniteľnosť. Takouto angažovanosťou prispejeme k rešpektovaniu dôstojnosti každého človeka.

Pôjdeme až k odpusteniu? Jestvuje azda iný spôsob, ako prelomiť reťaz pretrvávajúcich ponižovaní? [12] To neznamená zabudnúť na bolestivú minulosť, ani byť slepými k súčasným situáciám nespravodlivosti. Evanjelium nás vyzýva, aby sme odpúšťaním prekonávali spomienky na zranenia a dokonca sa povzniesli nad očakávanie odmeny. Tak nájdeme slobodu Božích detí.

Áno, chceme bojovať so zmiereným srdcom, s vášnivou túžbou usilovať o spoločenstvo, rozširovať naše priateľstvo pre všetkých.

[1Keď mladí z vidieckych oblastí oblečení vo svojich tradičných odevoch prišli do Cochabamby, bola to slávnosť farieb! Akou radosťou bolo vidieť, že sa mohli stretnúť mladí ľudia z celej Bolívie – z roviny i z hôr, z miest aj z vidieka. Toto stretnutie ukázalo, že mladí svojím spôsobom života môžu prispieť k „mikroklíme zmierenia“. Aby evanjelium bolo skutočnou silou zmierenia, usiluje sa čoraz viac kresťanov v Bolívii prihliadať pri ohlasovaní viery na kultúrne a náboženské pozadie.

[2Pre svätého Pavla sa Kristom dosiahnuté zmierenie vzťahuje na celé stvorenie. Kristus bol poslaný, aby „zmieril všetko, čo je na zemi aj čo je na nebi.“ (Kol 1, 20) Preto sa Ježiš „nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom.“ (Fil 2, 5 – 11)

[3Jazykom plným poézie inšpirovaným meditáciou Písma spieva ortodoxná liturgia na Vianoce: „Keď Stvoriteľ videl, že je stratený človek, ktorého utvoril, zostupuje otvárajúc nebesá; narodený zo svätej nepoškvrnenej Panny, ujíma sa vo svojom tele celého ľudského bytia.“

[4Kresťan druhého storočia, Irenej Lyonský, dokonca povedal: „Pre svoju nekonečnú lásku sa Kristus stal tým, čím sme my, aby nás urobil plne tým, čím je on.“

[5Duch Svätý je ako duša tvorstva: „Krása sveta, ako ju teraz môžeme vidieť, by sa nemohla zachovať bez sily Ducha (...) On je všade, podporuje a oživuje všetky veci na nebi i na zemi a dáva im silu.“ (Ján Kalvín, Institutio religionis christianae I, XIII, 14)

[6Spoločenstvo s Bohom neprežívame vždy na úrovni pocitov, prítomnosť Ducha Svätého je hlbšie v nás. Aj keď nič nepociťujeme, môžeme sa modliť, hoci len celkom jednoduchým gestom – kľaknúť na kolená, otvoriť dlane. A Boh už prichádza k nám.

[7Tých, ktorých priťahuje k sebe, posiela Kristus do sveta. Pozri Mk 1, 17.

[8Pozri Lukáš 10, 1 – 16.

[9Mladá Bolívijčanka Roxana vyjadrila rolu, ktorú sa Cirkev snažila zohrať, aby pomohla zmenšiť silné sociálne napätia, ktoré Bolívia nedávno zakúsila: „Čo vyvoláva protest, hnev ľudu? Nedostatok lásky? Pocit bezmocnosti u tých, ktorí vedia, že ich hlas nie je vypočutý? Keď chceme zdieľať utrpenie ľudu, cítime potrebu priblížiť sa nádeji, ktorá pochádza od Boha. A tak sa brány kostolov otvorili pre nepretržitú modlitbu, vyzváňajúce zvony pozývali ľudí z rôznych štvrtí na informačné stretnutia. Mladí spoznali silu jednoty, solidarity a priateľstva. My mladí sme živou krvou Cirkvi, naša spoluúčasť a naša energia sú nepostrádateľné.“

[10„Boh povedal: Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ Izaiáš 49, 15.

[11Vzájomné počúvanie je rovnako potrebné v osobných vzťahoch, ako aj v celospoločenskom meradle a dokonca v medzinárodných vzťahoch, medzi ľuďmi a kontinentmi.

[12Jedným z prekvapení na stretnutí v Cochabambe bola prítomnosť mnohých mladých Čilanov vzhľadom na veľmi konfliktné vzťahy medzi oboma susediacimi krajinami. V posledný deň stretnutia mladí Čilania chceli hneď vyjadriť gestom zmierenie s mladými Bolívijčanmi, keď ich v otvorenom liste požiadali o odpustenie minulých aj súčasných konfliktov.

Printed from: https://www.taize.fr/sk_article5578.html - 28 March 2024
Copyright © 2024 - Ateliers et Presses de Taizé, Taizé Community, 71250 France