Smrť brata Rogera: Prečo?V mnohých listoch, ktoré sme dostali vlani po smrti brata Rogera, sa jeho smrť prirovnáva k smrti Martina Luthera Kinga, biskupa Romera alebo Gándhího. No nemožno poprieť, že je tu aj istá odlišnosť. Títo muži stáli v politickom, ideologickom boji a zabili ich protivníci, ktorí nemohli zniesť ich názor a vplyv. Niektorí povedia, že je márne hľadať vysvetlenie pre zavraždenie brata Rogera. Skutočné zlo je vždy nevysvetliteľné. Spravodlivý v Starom zákone vravel, že ho nenávidia „bez príčiny“, a evanjelista Ján vložil tie isté slová do Ježišových úst: „Nenávideli ma bez príčiny.“ Ako som žil po boku brata Rogera, vždy ma ohromovala jedna stránka jeho osobnosti a sám sa pýtam, či ona nevysvetľuje, prečo sa stal terčom. Brat Roger bol nevinný človek. Niežeby nemal chýb. Nevinný je niekto, pre koho sú veci zjavné a priame, aj keď pre druhých takými nie sú. Pre nevinného je pravda očividná. Nezávisí od rozumových odôvodnení. On ju, takpovediac, „vidí“ a ťažko si predstaví, že druhí sa k nej približujú s námahou. Čo hovorí, je pre neho jednoduché a jasné a udivuje ho, že druhí to nevnímajú takisto. Ľahko pochopíme, že sa cíti často bezbranný alebo zraniteľný. Ale vo všeobecnosti jeho nevinnosť nie je ničím naivným. Pre neho skutočnosť nie je taká nepriehľadná ako pre iných. On ju „prehliadne“, „vidí cez“ ňu. Ako príklad vezmem jednotu kresťanov. Pre brata Rogera bolo zrejmé, že musí byť možné bez odkladu žiť túto jednotu, keď ju chcel Kristus. Argumenty, ktoré tomu odporovali, mu pripadali umelé. Jednota kresťanov bola pre neho predovšetkým otázkou zmierenia. A v podstate mal pravdu. My ostatní sa primálo pýtame, či sme ochotní zaplatiť cenu tejto jednoty. Zasluhuje si vôbec svoje meno zmierenie, ktoré sa nás nedotýka na vlastnej koži? O bratovi Rogerovi sa povrávalo, že nezmýšľal teologicky. Nevidel však omnoho jasnejšie ako tí, čo toto tvrdili? Po stáročia pokladali kresťania za nutné obhajovať svoje rozdelenia. Umelo zväčšovali rozkoly. Bez toho, aby si to uvedomili, začali medzi sebou súperiť a uniklo im, čo sa vlastne dialo. „Neprehliadli“ skutočnosť, „nevideli cez“ ňu. Jednota sa im zdala nemožná. Brat Roger bol realista. Bral do úvahy to, čo bolo neuskutočniteľné, najmä z pohľadu inštitúcií. No nedokázal sa pri tom zastaviť. Tá nevinnosť mu dodávala veľmi osobitú presvedčivú silu, akúsi jemnosť, ktorá sa nikdy nevzdala. Až do konca pokladal jednotu kresťanov za otázku zmierenia. Čiže zmierenie je vykročením, krokom, ktorý môže urobiť každý kresťan. Keby ho naozaj spravili všetci, jednota by bola celkom na dosah. Jestvovala aj iná oblasť, kde bol tento prístup brata Rogera citeľný a kde sme azda ešte viac vnímali radikálnosť jeho osobnosti: Všetko, čo mohlo spochybniť Božiu lásku, mu bolo neznesiteľné. Tu sa dotýkame jeho veľmi priameho chápania Božích vecí. Nezdráhal sa uvažovať, ale veľmi silno v sebe cítil, že určitý spôsob rozprávania, ktorý sa považuje za správny – napríklad o Božej láske – v skutočnosti zatemňuje to, čo nepoučení ľudia očakávajú od tejto lásky. V tom istom svetle treba vidieť, že brat Roger tak dôrazne trval na hlbokej dobrote človeka. Nerobil si nijaké ilúzie o zle. Od prirodzenosti bol skôr zraniteľný. Ale bol presvedčený, že ak Boh miluje a odpúšťa, potom odmieta pripomínať zlo. Každé skutočné odpustenie prebúdza hlbiny ľudského srdca, hlbiny stvorené pre dobro. Filozof Paul Ricœur bol uchvátený týmto dôrazom na dobrotu. Raz nám v Taizé povedal, že v tomto vidí zmysel náboženstva: „Oslobodiť jadro dobra v človeku, hľadať ho tam, kde je úplne pochované.“ V minulosti istý druh kresťanskej náuky neprestajne pripomínal, že ľudská prirodzenosť je od základu zlá. Chcel tým zdôrazniť nezaslúžené odpustenie zo strany Boha. Pritom však mnohých ľudí vzdialil od viery. Počúvali síce reči o láske, ale mali dojem, že táto nie je bez podmienok a ohlasované odpustenie teda nie je úplné. Toto je azda najcennejšie z dedičstva brata Rogera: jeho zmysel pre lásku a odpustenie, dve skutočnosti, ktoré boli pre neho také jasné, a ktoré chápal v bezprostrednosti, aká nám často unikala. Na tomto poli bol vskutku nevinný človek, vždy jednoduchý, bezbranný, čítajúci v srdciach iných, schopný dôverovať až do krajnosti. Jeho krásny pohľad to prezrádzal. Cítil sa tak dobre s deťmi, pretože aj oni prežívajú veci rovnako bezprostredne. Nedokážu sa chrániť a nemôžu veriť tomu, čo je zložité. Ich srdce ide priamo za tým, čo sa ich dotkne. U brata Rogera nikdy nechýbala pochybnosť. Preto mal rád slová: „Nedovoľ, aby sa ma zmocňovali moje temnoty!“ Tie temnoty boli náznakmi pochybnosti. Ale pochybnosť nemohla narušiť jasnosť, s akou vnímal Božiu lásku. Možno práve táto pochybnosť si vyžadovala jazyk, ktorý nepripustí nijakú dvojznačnosť. Jasnosť, o ktorej hovorím, nebola na intelektuálnej rovine, ale oveľa hlbšie, na úrovni srdca. A rovnako ako všetko, čo nemožno ochrániť silnými argumentmi či starostlivo vybudovanými istotami, aj táto zrejmosť musela byť krehká. V evanjeliách Ježišova jednoduchosť rozruší poslucháčov. Niektorí sa cítili zneistení. Bolo to, akoby myšlienky ich srdca boli odhalené. Ježišova jasná reč a spôsob, akým čítal v ich srdciach pre nich predstavovali ohrozenie. Človek, ktorý sa nedá zatiahnuť do konfliktov, sa niektorým zdá nebezpečný. Takýto človek fascinuje, no fascinácia sa ľahko môže stať nepriateľstvom. Brat Roger iste fascinoval svojou nevinnosťou, svojím bezprostredným vnímaním, svojím pohľadom. A myslím, že videl v očiach niektorých ľudí, že fascinácia sa môže zmeniť na nedôveru alebo na agresiu. Pre niekoho naplneného neriešiteľnými konfliktmi sa taká nevinnosť musela stať neznesiteľnou. Nestačilo teda znevážiť túto nevinnosť. Bolo sa jej treba zbaviť. Lekár Bernard de Senarclens napísal: „Keď je svetlo príliš jasné, a myslím, že to, čo vyžarovalo z brata Rogera, mohlo oslepiť, nie je vždy ľahké to zniesť. Potom neostane iné riešenie, ako zhasiť ten žiariaci prameň svetla tým, že sa odstráni.“ Chcel som napísať túto úvahu, pretože je tu viditeľná jedna stránka jednoty života brata Rogera. Jeho smrť tajomne spečatila to, čím vždy bol. Lebo nebol zabitý pre nejakú vec, ktorú bránil. Bol zabitý pre to, kým bol. brat François z Taizé Skrátená slovenská verzia toho članku bola najprv uverejnená v časopise „.týždeň“ (č.33/2006, 14. augusta 2006) [http://tyzden.sk/index.php?w=art&idart=6757&idiss=124].
|