„Oslobodiť jadro dobra“
Francúzsky filozof Paul Ricœur, kresťanský mysliteľ protestantskej tradície, chodieval do Taizé po dlhé roky. 20. mája 2005 zomrel vo veku 92 rokov. Uvádzame tu úryvok z jedného rozhovoru s ním počas jeho návštevy Taizé vo Veľkom týždni 2000.
Vpád dobra
Čo prichádzam hľadať do Taizé? Povedal by som, že prichádzam nejako prežívať to, v čo hlboko verím; totiž že to, čo je všeobecne nazývané „náboženstvom“, má spojitosť s dobrom. Do určitej miery na to viaceré kresťanské tradície zabudli. Je tu akýsi druh obmedzenia, výlučný pohľad na vinu a zlo. Nie že by som podceňoval tento problém, ktorý bol predmetom môjho záujmu po niekoľko desaťročí. Ale to, čo si potrebujem overiť, je, že zlo, nech je akokoľvek radikálne, nedosahuje takú hĺbku ako dobro. A ak náboženstvo, ak náboženstvá majú zmysel, tak potom ním je oslobodiť toto jadro dobra v ľudskom bytí, hľadať ho tam, kde bolo úplne pochované. Tu v Taizé vidím výboje dobra: v spoločenstve medzi bratmi, v ich pokojnej a nevtieravej pohostinnosti a v modlitbe. Vidím tisíce mladých, ktorí nevyjadrujú pojmovú výslovnosť dobra a zla, Boha, milosti, Ježiša Krista, ale ktorí majú v sebe fundamentálny tropizmus smerom k dobru.
Jazyk liturgie
Sme premožení záplavou slov, polemikami, útokom domnienok, ktoré dnes vytvárajú akúsi zahmlenú zónu. Ale dobro je hlbšie ako aj to najhlbšie zlo. Musíme túto istotu oslobodiť, dať jej jazyk. A jazyk tu v Taizé nie je jazykom filozofie, dokonca ani teológie, ale jazykom liturgie. Pre mňa nie je liturgia jednoduchým úkonom; je to forma uvažovania. V liturgii je skrytá diskrétna teológia, ktorú môžeme zhrnúť do myšlienky, že „zákon modlitby je zákonom viery“.
Prechod od protestovania k dosvedčovaniu
Povedal by som, že otázka hriechu bola akoby vytlačená otázkou, ktorá je snáď ešte dôležitejšia – otázkou zmyslu a bezvýznamnosti, nezmyselnosti. (...) Sme dedičmi civilizácie, ktorá v skutočnosti zabila Boha; inými slovami, ktorá zapríčinila, že nezmyselnosť a bezvýznamnosť prevládli nad zmyslom a to dáva vznik hlbokému protestu. Používam slovo „protest“ („nesúhlasiť“), ktoré má veľmi blízko k slovu „attest“ („dosvedčovať“). Teraz by som povedal, že dosvedčovanie vychádza z protestovania, že ničota, nezmyselnosť, smrť nie sú posledným slovom. To sa vzťahuje na moju otázku o dobre, pretože dobro nie je iba odpoveďou na zlo, ale zároveň odpoveďou na bezvýznamnosť. V slove „protest“ („nesúhlasiť“) je zahrnuté latinské slovo testis, svedok: najprv „pro-testuješ“ a až potom môžeš „a-testovať“ („dosvedčovať“). V Taizé je cesta od nesúhlasenia k dosvedčovaniu a táto cesta prechádza cez zákon modlitby, cez zákon viery. Protest je stále negatívny: odpovedáš nie na nie. Tu však musíš odpovedať áno na áno. Je tu taký pohyb od protestovania k dosvedčovaniu. Myslím, že toto sa deje práve počas modlitby. Veľmi na mňa dnes ráno zapôsobil spev, tie modlitby vo vokatíve: „Ó, Kriste!“ Inými slovami, tu nie sme ani v opisnom ani v predpisujúcom, ale vo vyzývacom spôsobe a v prevolávaní na slávu! Myslím, že pozdravovať dobro je skutočne najzákladnejším hymnom.
„Kto nám ukáže šťastie?“
Veľmi sa mi páči slovo šťastie. Dlhý čas som si myslel, že je to buď priľahké alebo priťažké hovoriť o šťastí. Potom som sa dostal za tieto škrupule, alebo skôr som ich prehĺbil rešpektom k slovu šťastie. Beriem ho vo všetkých jeho významoch, vrátane toho z blahoslavenstiev. Recept na šťastie je: „Blahoslavení, ktorí...“ Šťastie priímam ako „znovu-poznanie“ [1] v troch významoch slova. Spoznávam ho ako moje; schvaľujem ho v iných, a som vďačný za šťastie, ktoré som spoznal, za ten malý zážitok šťastia, ktorý zahŕňa aj malú skúsenosť pamäti, aby ma vyliečil z veľkého nešťastia zabúdania. Tu pôsobím dvojako – ako filozof vychádzajúci z Grékov, ale aj ako čitateľ Biblie a Evanjelia, kde môže človek sledovať dráhu slova šťastie. Zdá sa, že sú tu dve roviny: to najlepšie z gréckej filozofie je uvažovanie o šťastí, grécke slovo „eudaimon“, napr. u Platóna a Aristotela, a na druhej strane som veľmi dobre udomácnený v Biblii. Myslím na žalm 4: „Ach, kto nám ukáže šťastie?“ Je to rečnícka otázka, ale nachádza svoju odpoveď v blahoslavenstvách. A blahoslavenstvá sú horizontom šťastia, života pod znakom dobroty, pretože šťastie jednoducho nie je to, čo nemám a dúfam, že budem mať, ale to, čo som okúsil.
Tri podoby šťastia
Nedávno som uvažoval o podobách šťastia. Povedal by som, že vzhľadom na stvorenie, na tú nádhernú krajinu predo mnou, šťastie je obdiv. Ďalšia podoba sa týka druhých: v spoznávaní druhých a podľa svadobného spôsobu knihy Pieseň piesní, je to jasot. Tretia podoba šťastia, obrátená smerom k budúcnosti, je očakávanie: stále niečo od života očakávam. Dúfam, že budem mať odvahu čeliť nešťastiu, o ktorom neviem, ale stále očakávam šťastie. Používam slovo očakávanie, ale mohol by som použiť aj iné slovo, ktoré je v Prvom liste Korinťanom, z verša, ktorý uvádza slávnu kapitolu 13 o „láske, ktorá všetko chápe, ktorá všetko odpustí“. Ten verš znie: „Usilujte sa o vyššie dary milosti.“ „Úsilie“– povedal by som, že je to šťastie z úsilia, ktoré napĺňa šťastie z jasania a šťastie z obdivovania. (...)
Radostná služba
Čo ma tu prekvapuje, vo všetkých malých denných liturgických službách, v stretnutiach každého druhu, pri jedlách, rozhovoroch, je úplná absencia panovačných vzťahov. Niekedy mám dojem, že v určitom druhu trpezlivej a tichej svedomitosti, ktorá charakterizuje všetky činy členov komunity, každý poslúcha bez toho, aby niekto dával rozkazy. Toto vytvára dojem radostnej služby, ako by som to mohol vyjadriť, milujúcej poslušnosti, áno, milujúcej poslušnosti, čo je úplný protiklad podrobenia sa a úplný protiklad bezcieľneho potulovania sa. Tento úzky chodník medzi tým, čo nazývam podrobením a bezcieľnym potulovaním sa, je široko vyznačený životom komunity. A my účastníci (nie tí, ktorí navštevujú, ale tí, ktorí sa zúčastňujú), ako sa aj ja tu cítim byť, máme z toho úžitok. Máme úžitok z tejto milujúcej poslušnosti, ktorú vykonávame na náš prospech podľa príkladu, ktorý je nám daný. Komunita nepresadzuje nejaký zastrašujúci príklad, ale spôsob priateľského povzbudenia. Páči sa mi slovo povzbudenie, pretože tu nie sme v stave príkazov, a tým menej nátlaku, ale ani v stave nedôvery a váhania, čo je prípad dnešného profesionálneho života, mestského života, počas pracovného dňa aj vo voľnom čase. Je to táto zdieľaná pokojamilovnosť, ktorá mi stelesňuje šťastie života s komunitou z Taizé.