Zatiaľ čo Ježiš hovoril k zástupom, vonku stála jeho matka a bratia a chceli s ním hovoriť. Ktosi mu povedal: "Pozri, tvoja matka a tvoji bratia stoja vonku a chcú sa s tebou rozprávať." No on tomu, čo mu to hovoril, odpovedal: "Kto je moja matka a kto sú moji bratia?" Ukázal rukou na svojich učeníkov a povedal: "Hľa, moja matka a moji bratia! Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach, ten mi je bratom, sestrou i matkou." (Matúš 12, 46-50)
Ježis hovorí: "Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach, ten mi je bratom, sestrou i matkou" (Matúš 12, 50). Týmito slovami Ježiš hovorí o udivujúcej blízkosti ľudí, ktorí nepochádzajú z jednej krvi. Je pravdou, že modlitbou, či službou zraniteľným ľuďom, sa nám môžu zdať veľmi blízki, hoci ich sotva poznáme.
Toto spoločenstvo je špeciálne citeľné predovšetkým v modlitbe. Keď sa spoločne modlíme, vzájomne sa zbližujeme. To platí najmä u kresťanov. V Taizé sme už mnohokrát videli, ako skutočnosť spoločnej modlitby spôsobila, že si jedni druhých začali viac vážiť, hoci bolo pre nich ťažké nájsť zhodné body medzi ich cirkvami.
Toto spoločenstvo platí aj medzi tými, ktorí nezdieľajú našu vieru v Krista. Mnohí z nás to už zakúsili: u mnohých a zdalo, že aj bez vedomej väzby s Otcom konajú jeho vôľu, tak veľmi investovali svoju energiu láskavej službe blížnemu.
Títo ľudia konajú rovnaké gestá lásky ako kresťania. Niekedy dokonca, priznajme si, ich robia lepšie ako my sami. Viac než vzájomne súperiť alebo odmietať ich spojenie s Božou vôľou, môžeme týchto ľudí vložiť do našich modlitieb. Bez toho, aby sme hádzali tieň na slobodu ich myslenia, môžeme byť vláknom, hoci len tenkým, ktoré by ich spájalo s Bohom.
Ak si zvykneme cítiť, ako sa Kristus raduje z oných krásnych vecí, ktoré robíme spoločne, objavíme, ako Duch hovorí do srdca každého človeka. V prvých storočiach cirkvi kresťanskí myslitelia hovorili o "semienkach Slova", ktoré prichádzajú zúrodniť kultúry a náboženstvá, čo neboli kresťanské.
Globalizácia spôsobuje, že myšlienky, informácie, kapitál a majetok nikdy necirkulovali po svete tak rýchlo ako dnes. Táto búrlivosť nás má čím vyľakať. Strach z migrácie spôsobuje, že všetko sa točí, okrem väčšiny obyvateľov zeme, spomedzi ktorých mnohí nemôžu prekročiť svoje hranice.
Z toho dôvodu sa stretávame bez toho, aby sme sa skutočne stretli. Niekedy je medzi nami akoby prekážka, často sa necháme rozdeliť zlými správami, ešte častejšie preto, že medzi sebou uzatvárame obchody bez toho, aby sme sa naozaj rozprávali.
Vydať sa k hľadaniu, ako Boží dych zasieva v ľuďoch život, by mohlo byť úžasnou príležitosťou sa vzájomne naozaj poznať, vážiť si jeden druhého, napriek nedostatkom, ktoré v našich kultúrach a chovaní vidíme. A ak by sme sa lepšie poznali, mohli by sme si z druhého vziať to najlepšie, nechať sa vzájomne inšpirovať a zároveň vylepšiť v našom vlastnom správaní to, či je treba.
Ako brat Alois hovorí v podnetoch pre rok 2017: "Naučme sa prekonávať rozdelenia. Stavajme mosty. Modlime sa za tých, ktorým nerozumieme a ktorí nerozumejú nám." Semienka Slova nám pomôžu chápať. Duch Svätý hovorí jazykom srdca, ktoré dokáže počúvať, a to aj napriek našim jazykovým a kultúrnym obmedzeniam.
Počúvajme teda, čo Boh šepká v kráse každej kultúry. V tomto šepote je jeho vôľa. Vôľa, ktorú nedokážeme naplniť sami. Boh nám zveruje druhých, ako dar a zároveň ako zodpovednosť. Uvedomme si teda, že na tejto ceste k Bohu sme pre seba vzájomne nepostrádateľní.
Existujú ľudia, ktorých vnímam, že sú mi bližší, než členovia vlastnej rodiny? Prečo? Je možné vidieť v každom človeku brata alebo sestru? Čo by to znamenalo konkrétne?
Ako zrealizovať, aby naše kresťanské komunity boli viac ako jedna rodina?
Aké mosty môžeme postaviť s ľuďmi, ktorí nezdieľajú našu vieru? Čo sa od nich môžeme naučiť?