1 Poďte, plesajme pred Hospodinom,zvučne oslavujme Skalu našej spásy!2 Predstúpme vďačne pred jeho tvár,zvučne ho velebme žalmami!3 Veď Hospodin je veľký Boh,veľký Kráľ nad všetkými božstvami.4 Hlbiny zeme má vo svojej ruke,patria mu končiare vrchov.5 Jeho je more, sám ho utvoril,aj pevnine dali tvar jeho ruky.6 Poďte, skloňme sa, v úcte sa pokloňme,pokľaknime pred Hospodinom, svojím Tvorcom.7 Veď on je náš Boh,my sme ľud jeho pastvy, ovce,čo jeho ruka vedie.Kiežby ste dnes počuli jeho hlas:8 Nezatvrdzujte si srdce ako v Meribe,ako na púšti v deň Massy,9 kde ma vaši otcovia pokúšalia skúšali, hoci videli moje činy.10 Štyridsať rokov sa mi protivilo toto pokolenie.Povedal som: Je to ľud, čo blúdi srdcom, nepozná moje cesty.11 V hneve som teda prisahal:Nevojdú do môjho pokoja!(Žalm 95)
"Poďte", hovorí prvý riadok žalmu 95, "plesajme pred Hospodinom". Len málo žalmov začína tak radostným a zaväzujúcim zvolaním. Volanie pokračuje, a celou slohou sa ozýva: "zvučne oslavujme..." hneď nato "predstúpme vďačne pred jeho tvár..." a potom znova "zvučne ho velebme..." Chvála je všetkým a to bez akéhokoľvek automatizmu, či povinnosti. Je oslavným pozvaním, ktoré začína zvolávaním ďalších, aby sa k nemu mohli pridať, a ktoré potom rastie medzi tými, ktorí sa k modlitbe zhromaždili.
Človeku sa často zdá jednoduchšie Boha o niečo prosiť, ako mu ďakovať a vzdať chválu. Avšak, ak sa pozrieme na knihu žalmov, zistíme, že chvála v modlitbe vôbec nie je na druhej koľaji. Je tiež zaujímavé uvedomiť si, že hebrejský názov knihy žalmov je Tehillim, čo znamená "spevy chvály". "Predstúpme vďačne pred jeho tvár", hovorí žalm 95. Jestvovanie je také úžasné, že Boh si zaslúži predovšetkým chválu. Práve chvála by mala byť na prvom mieste.
Žalm udáva k chvále Boha dva dôvody. Prvý zmieňujú verše 3 a 4, ktoré vyjadrujú úžas nad svetom. Aby ho vyjadril slovami, žalm používa metaforu, ako tvar dali svetu Kráľove ruky. Hlbiny i končiare vrchov, moria aj pevniny, všetko dostalo tvar Božími rukami. Tento obrovský a priestorný svet existuje, pretože je ním neustále podporovaný. Podľa žalmistu svet nie je iba chladná realita, ale je zázrakom utvoreným s láskavosťou a nevysloviteľne milovaný Bohom.
Druhý dôvod chváliť Boha uvádzajú 5. a 6. verš a vyjadruje vzťah Boha a nás. Pozvanie vstúpiť pred Božiu tvár sa opakuje, ale tentokrát v zintenzívnení jeho uctievania. Skloňme sa, v úcte sa pokloňme, hovorí žalmista. Obdiv je intenzívnejší, osobnejší. Nielen svet, ale aj my sami patríme Bohu. V predchádzajúcej strofe zmienená ruka sa stáva rukou pastiera, ktorý zhromažďuje a vedie svoje ovce. Sme Božia pastva, ktorú vedie a o ktorú sa stará prítomnosť, čo nikdy nekončí.
Ak by žalm skončil v tomto mieste, takýto obraz by sa mohol zdať príliš zidealizovaný, takmer neskutočný. Ale je v ňom posledná časť. "Kiež by ste dnes počuli jeho hlas", hovorí nadväzujúca veta. Po nej nasleduje prekvapivo striktné upozornenie: nezatvrdzujte si srdcia! Nebuďte nevďační ani hašteriví, ako Boží ľud po oslobodení z Egypta, keď v púšti lamentovali a sťažovali sa na Boha (porov. Exodus 17 a Deuteronómium 33). Inak povedané, verte jeho láske, ktorá je pre vás. Počúvať to, čo Boh žiada, je cestou k odpočinku a opravdivému pokoju.
Aké miesto majú v mojom živote chvála a vďakyvzdávanie? Ako im v mojej modlitbe vytvoriť viac miesta? Aké budú dôsledky?
Ktoré obrazy použité v žalme ma najviac oslovili?
Ako na mňa pôsobí posledná časť žalmu? Je v nej niečo, čo mi Boh hovorí dnes?