List pre rokOdpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. (Matúš 6, 12)
V modlitbe Otče náš sa táto prosba od ostatných odlišuje. Nie je len modlitbou k Bohu, ale hovorí tiež o nás, o tom, čo robíme: „ako i my sme odpustili“ alebo „ako odpúšťame“. Prvú z možností uprednostňujú biblisti, prax však stavia do popredia druhú.
Ten, kto vyslovuje túto prosbu, „predstavuje sám seba pred Bohom ako príklad cnosti, ak to vôbec tak možno povedať, volajúc pritom Boha, ktorý je nenapodobiteľný, aby prišiel a napodobnil ho.“, ako to poznamenal, zaiste nie bez prekvapenia, veľký komentátor VII. Storočia, svätý Maxim Vyznávač.
Ale kto môže dosvedčiť, že by išiel až do krajnosti odpustenia, aby od Boha prosil o to isté? Okrem toho, Biblia potvrdzuje, že prednosť má odpustenie, ktoré prijímame, ako to, ktoré dávame: „Ako Pán odpustil vám, tak aj vy!“ (Kolosanom 3, 13). Nekonečná láska, ktorou nás Boh napĺňa dokáže preniknúť do života druhých prostredníctvom odpustenia, ktoré konáme my.
Prečo je teda tomu v modlitbe Otče náš naopak: najskôr my a potom Boh? Treba to vziať doslovne: „odpustiť dlhy“ znamená urobiť sa chudobným. Ak odpustenie znamená zrušiť dlhy, tak je to predovšetkým strata.
V Liste Kolosanom je odpustenie vyjadrené slovom, ktoré označuje nezaslúžený a prekypujúci dar: „Pán vám ukázal svoju milosť“. Výraz, ktorý Ježiš obyčajne používa pre odpustenie, je banálny. Znamená „nechať“ a to vo význame „nechať to“ alebo „nechať to tak“.t
Slovami: „odpusť nám naše viny“ žiadame Boha, aby „nechal tak“ viny, ktoré nás ťažia a tak nás „oslobodil“. Ako chudobní žiadame od Boha, aby od nás nechcel nič, pretože v skutočnosti nemáme nič, čo by sme mu mohli dať.
Nie je v našich silách oslobodiť svoju minulosť od zla, ktorým sme prešli. V tom sme tiež chudobní: nemôžeme zrazu prestať cítiť znovu a znovu prudkú bolesť zo zla, ktoré sa nám stalo.
Povedať Bohu „ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“ neznamená, že mu pyšne hovoríme: „Vidíš, ako veľkoryso som odpustil.“ Znamená to len prísť k Bohu ako úbohý človek, ktorý viac nežiada to, čo mu patrí.
Sú obdobia, kedy tajne zaznamenávame krivdy, ktoré sa nám stali, aby sme raz, až príde čas, mohli predložiť akýsi účet na náhradu škody a to vrátane úrokov. Hoci sa zdá, že by nás to mohlo ukľudňovať, v skutočnosti nás tento spôsob uchovávania si krívd paralyzuje. Aby sme mohli vstúpiť do slobody odpustenia, musíme zabudnúť na to, čo nás zarmucuje.
Čo je pre mňa na odpustení najťažšie?
Sú veci, ktoré nemôžem jednoducho nechať tak? Čo teda robiť?
Som pripravený stať sa chudobným, aby som našiel slobodu a radosť z odpustenia?