TAIZÉV uplynulých 18 mesiacoch zažila naša komunita Taizé dobrodružstvo viery. Spolu s predstaviteľmi hnutí, komunít a organizácií z mnohých kresťanských cirkví sme pripravovali „Zhromaždenie Božieho ľudu“ s názvom „Together“/“Spoločne“ [1]. Vychádzajúc z intuície, ktorú vyjadril brat Alois [2] pri otvorení synody o synodalite v Katolíckej cirkvi, nás príprava projektu "Spoločne" viedla k tomu, aby sme intenzívnejšie počúvali druhých, hľadali dary prítomné v rôznych cirkevných skupinách i medzi ľuďmi dobrej vôle v spoločnosti.
Na ekumenickej modlitbovej vigílii, ktorá sa konala na Svätopeterskom námestí v Ríme, sa zúčastnilo viac ako 20 vedúcich predstaviteľov rôznych cirkví, ktorých pozval pápež František, ako aj všetci účastníci XVI. riadneho generálneho zhromaždenia Biskupskej synody Katolíckej cirkvi a 18 000 ľudí všetkých vekových kategórií z celého sveta vrátane 4 000 mladých, ktorí prišli na víkendový program a ktorých hostili rímske farnosti. Zároveň sa na 222 rôznych miestach planéty stretli ľudia, aby skrze modlitbu vstúpili do spoločenstva s tými, ktorí boli na tejto vigílii.
Keď sa pozrieme späť, ako môžeme pochopiť túto skúsenosť? Ako môže napomôcť otvoriť medzi kresťanmi budúcnosť spoločného putovania? „Jeden je váš Učiteľ a vy všetci ste bratia“ (Matúš 23, 8), povedal Ježiš. Nie sú všetci kresťania sestrami a bratmi, zjednotenými v spoločenstve, ktoré je síce nedokonalé, ale predsa len skutočné? Nie je to Kristus, kto nás volá a otvára nám cestu, aby sme s ním kráčali vpred ako spolupútnici, a to spolu s tými, ktorí žijú na okraji našej spoločnosti? Na tejto ceste, v dialógu, ktorý prináša zmierenie, chceme pamätať na to, že sa navzájom potrebujeme, a to nie preto, aby sme si navzájom vnucovali názory, ale aby sme prispeli k mieru v ľudskej rodine [3].
Vo vďačnosti za tento rastúci zmysel pre spoločenstvo môžeme nájsť impulz potrebný na zvládnutie výziev dneška, ako sú plač našej zeme a rôzne druhy polarizácie, ktoré rozdeľujú ľudskú rodinu. V stretnutí a vzájomnom načúvaní sa vydajme na cestu spoločne ako Boží ľud.
Čo môže pre nás znamenať znovuobjavenie dôležitosti počúvania druhých? Sme pripravení pochopiť – a nie odmietnuť – obavy, ktoré môžu vysloviť?
Na ceste z Ríma do Taizé som sa zastavil v Ľubľane, hlavnom meste Slovinska, kde sa bude konať 46. európske stretnutie mladých organizované Taizé [4], aby som sa stretol s medzinárodným prípravným tímom mladých dobrovoľníkov, bratmi z Taizé, sestrami svätého Ondreja a slovinskými priateľmi. Nasledujúce zamyslenie na tému „Putovať spoločne“ je z veľkej časti ovocím našich rozhovorov z týchto dní.
Ďakujem svojim bratom, ľuďom, ktorí pomáhali pripraviť toto posolstvo, a všetkým, ktorí sa zúčastnia na tejto ceste.
Všetkým vám zo srdca prajem všetko dobré,
frère Matthew
V Ľubľane som počul, ako niekto povedal: „V dnešnej spoločnosti bezdomovectvo nie je len otázkou absencie materiálneho domova. Pre mnohých ľudí je to vnútorná skutočnosť. Hľadanie vnútornej istoty však niekedy môže vyústiť do myšlienok, ktoré vedú k ešte väčšej izolácii.“ Niekto iný sa spýtal: „Do akej miery potrebujeme pri spoločnom putovaní súhlas na to, aby sme sa vydali na cestu? Existuje riziko, že fakt, že druhého len tolerujeme, zakryjú prázdne frázy. Keď sa však otvoríme pre dialóg, riskujeme.“ Kam nás nasmerovávajú tieto otázky?
Počúvať
Základom každého dialógu je počúvanie. Mojžiš povedal Božiemu ľudu: „Šema Israel“ – „Počuj, Izrael“ (Deuteronómium 6, 4) a tieto slová dali názov ich každodennej modlitbe. O niekoľko storočí neskôr sa regula svätého Benedikta z Nursie [5] začína slovami: „Pozorne počúvaj“.
Počúvanie je skutkom lásky. Počúvanie je základom každého dôverného vzťahu. Bez počúvania len málo čo môže rásť alebo sa rozvíjať. Bez neho nemôže fungovať žiadny vzťah. Keď druhého nezištne počúvame, dávame mu priestor potrebný pre bytie. Umožňujeme mu vyjadriť to, čo potrebuje vyjadriť, a niekedy aj to, čo sa slovami vyjadriť nedá.
Základom počúvania je ticho [6]. Biblia nám o tom ponúka mnoho príkladov. Eliáš sa stretáva s Bohom skôr v jemnom vánku ticha než v zemetrasení, vetre či ohni (Prvá kniha kráľov 19, 11 - 13). Mária, sestra Marty, sedí pri Ježišových nohách a počúva ho (Lukáš 10, 39) [7]. „Otvoril si mi uši“, hovorí stará biblická modlitba (Žalm 40, 7).
Dnes máme často dojem, že uspeje ten, kto najhlasnejšie kričí. Zdá sa, že násilie narastá na toľkých miestach, že už ani nevieme, kam sa pozerať. Boh však nikdy nie je pôvodcom násilia [8] a nikdy sa ani nevnucuje. „Chcem počuť, čo hovorí Boh, Hospodin. Hovorí o pokoji pre svoj ľud“ (Žalm 85, 9).
Nespočíva cesta vpred v snahe počúvať a pochopiť druhého? „Pozorné srdce“ (Prvá kniha kráľov 3, 9) nás zďaleka nerobí poddajnými, ani nám nebráni vyjadriť sa, keď čelíme nespravodlivosti, ale umožňuje nám robiť odvážne a tvorivé rozhodnutia zakorenené v hĺbke nášho vnútorného presvedčenia, kde je nám Boh bližšie, než sa odvažujeme dúfať...
Putovať
Kráčame životom ako turisti alebo ako pútnici? Len cestujeme, aby sme pozorovali zvonku, alebo nás hlboko vo vnútri ťahá vpred vnútorný smäd? Pútnik, hoci nevidí cieľ, hľadá počas cesty zmysel v každom kroku a intuitívne cíti smer. Cesta bez cieľa sa však môže stať bezcieľnym blúdením [9].
Keď sa to stane, spomenieme si, ako Ježiš povedal: „Ja som cesta, pravda a život“ (Ján 14,6)? Putovať s ním znamená združiť tieto tri skutočnosti. Ježiš sám je cestou, po ktorej kráčame, môžeme dôverovať tomu, čo hovorí, a vedie nás k takej plnosti, akú si ani nevieme predstaviť.
Ježiš nikoho nevylúčil zo svojej cesty. Bol zakorenený v spoločenstve s Bohom a delil sa o svoj život s každým, kto k nemu prišiel, so spravodlivými aj nespravodlivými. Rozpoznával Božiu prítomnosť v ľuďoch na okraji spoločnosti, v hriešnikoch a vydedencoch, a dokonca aj v tých, ktorí nepochádzali z jeho vlastného národa. Ježiš dával to, čo mal, a tiež prijímal od tých, ktorých stretol. Boli pre jeho život podnetom a často aj obohatením.
Či nás Ježiš, tichý a pokorný srdcom [10], nepozýva na tú istú cestu? Sme pripravení hľadať štedrosť pokory [11] a prijať to, čo nám na tejto ceste môžu dať iní?
Spoločné putovanie je životom Cirkvi a spoločnosti. Napriek tomu však každý človek potrebuje priestor, aby mohol prejaviť svoju vlastnú tvorivosť a myšlienky. Tie sú však dané nato, aby sme sa o ne delili, a tak spoločne budovali náš život v Cirkvi a v ľudskej rodine. Struny gitary ležia vedľa seba, ale až keď sa na nich hrá spolu, vydávajú krásny zvuk...
Byť s druhými
Nie je vždy ľahké byť s druhými ľuďmi. Každý z nás si nesie nejaké rany. Niekedy sme sa zranili aj navzájom.
Byť s ľuďmi znamená počúvať ich. Poskytnúť im čas a priestor, aby nám mohli rozpovedať svoj príbeh [12]. Počúvať znamená prijať ich v ich odlišnosti. Nemusíme s nimi súhlasiť, ba dokonca môžeme mať iný pohľad na svet ako oni. Úžasné však je, že keď ich počúvame, keď im dovolíme vyrozprávať svoj príbeh, väčšinou objavíme, že máme veľa spoločného. Rozdiely nie sú také veľké, ako sme si predstavovali. Jednota v rozmanitosti je skutočne možná [13]. A možno tí z nás, ktorí túžia byť Ježišovými nasledovníkmi, s úžasom zistia, že v Bohu a v Kristovi už existuje jednota (Ján 17, 21 - 23), ktorá presahuje naše očakávania.
Ale keď nám iní povedia o svojich zraneniach alebo dokonca o tom, ako sme ich zranili my, odvážime sa vziať si ich slová k srdcu? Tak ľahko môžeme upadnúť do sebaobrany. Potom však prestávame počúvať, snažíme sa chrániť seba alebo svoj názor. Neznamená súcit srdca byť pripraveným brať utrpenie druhého vážne? Možno niekedy tým, že trpíme spolu, môže sa otvoriť cesta, na ktorej môžeme byť spolu, aj keď nie sme schopní zbaviť sa tohto utrpenia [14].
Niekedy musíme prijať, že je nutné urobiť krok späť. V týchto chvíľach sa môžeme zveriť Duchu Svätému a prosiť ho, aby nám ukázal to, čo potrebujeme vedieť [15]. Znamená to, že musíme byť dostatočne pokorní, aby sme nechceli vnucovať svoje vlastné ideály, ale aby sme prijali to, čo nám druhý človek prináša [16].
A nikdy sa nemusíme vzdať nádeje [17]. Apoštol Pavol – ohromený nekonečnou láskou Zmŕtvychvstalého Ježiša po tom, čo mu on zúrivo odporoval – nás ubezpečuje, že Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali (Rimanom 5,5). Na túto nežnú prítomnosť sa môžeme spoľahnúť aj vtedy, keď ju necítime. Nezrodí sa potom v nás dôvera, hoci krehká, ktorá nám dáva len toľko svetla, aby sme mohli urobiť ďalší krok spolu s Bohom a s ľuďmi, ktorí sú nám zverení?
Zostať s Bohom, zostať s druhými
Cesta si vyžaduje čas – dokonca celý život – rovnako, ako si vyžaduje čas aj počúvanie, aby sa mohli rozvíjať vzťahy. Možno práve tu prichádza na rad trpezlivá vytrvalosť a vernosť.
Putovanie s druhými, putovanie s Bohom. Pre mnohých z nás sú tieto skutočnosti neoddeliteľné. Potrebujeme oboje [18].
Ježiš nás pozýva, aby sme zostali v ňom, ako on zostáva v nás, podobne ako ratolesti, ktoré vyrastajú z viniča (pozri Ján 15). Zostať znamená niečo, čo trvá v čase. Nežiada sa od nás len chvíľkový záväzok, ale to, aby sme zostali v ňom po celý náš život. Len vďaka zotrvávaniu môžeme naďalej rásť a prinášať ovocie.
Čo je to za ovocie? Ježiš pokračuje: „Milujte sa navzájom, ako som vás miloval ja. Nikto nemá väčšej lásky ako ten, čo svoj život kladie za svojich priateľov.“ Kráčať po tejto ceste znamená riskovať, že sa vzdáme všetkého, aby sme nasledovali Ježiša, aby sme vo všetkej slobode mohli milovať až do konca. Evanjeliová láska nie je náklonnosť, ale darovanie seba samého druhým. Toto je cesta pre náš život, ktorou sa meníme z Kristových služobníkov na jeho priateľov.
Ovocie prináša život, ktorý žijeme naplno. Prirodzene rastie, keď zostávame v Kristovi a žijeme z jeho života, tak ako ratolesti prijímajú život z viniča. Keď prijímame výzvu evanjelia, objavujeme plnosť radosti. Sme na to pripravení?
Putovať spoločne v dnešnom svete
Ako sme už povedali, tvárou v tvár dnešným výzvam a našej vlastnej krehkosti sa niektorí ľudia občas cítia ako bezdomovci. Vidíme zranené Božie stvorenie, ktorého súčasťou je aj naša zranená ľudská rodina. U národov, ktoré boli vykorisťované a ponižované, sa môže utrpenie prenášať z generácie na generáciu. Poznáme rodiny, ktoré sú roztrhané konfliktom a vojnou. Uvedomujeme si tiež, že aj ľudia, ktorí vyznávajú Kristovo meno v Cirkvi i v našej komunite Taizé, poškodili život iných [19].
Nie je tu však pozvanie čeliť týmto výzvam spoločne? Jedno africké príslovie hovorí: „Dlhá cesta sa zdá byť krátka, keď kráčame spolu.“ Pri „veľkej migrácii“ voľne žijúcich zvierat medzi Serengeti a Masai Mara sa mladšie mláďatá musia spoliehať na silu dospelých, aby mohli prebrodiť rieku a vyliezť na breh. A aj v našom živote existujú chvíle, keď sa musíme nechať niesť. Alebo sa učiť prijímať, že nás niekto nesie...
Keď čelíme spoločne takýmto výzvam, môžeme zažiť krásu, transcendentno, ktoré nám pomôžu objaviť iskru, vďaka ktorej môžeme vykročiť s novou vitalitou [20].
V deň Ježišovho vzkriesenia sa dvaja z jeho priateľov obrátili chrbtom Jeruzalemu, kde bol zabitý (Lukáš 24,13-35). Ako však kráčali, pripojil sa k nim cudzinec. Keď si s nimi neskôr sadol za stôl, pochopili, že to bol Ježiš. Cudzinci nám môžu pomôcť rozoznať Kristovu prítomnosť a opäť pochopiť, že zostáva stále s nami.
„Nebojte sa“, šepká nám v srdci, „ja som s vami po všetky dni až do konca sveta“ (Matúš 28, 20). Počúvneme tento jeho prísľub?
Hoci sme chudobní na prostriedky a možno sa cítime malí, odvážime sa – ako kvas primiešaný do múky (Matúš 13, 33) – opäť sa vydať na cestu nie sami, ale s ostatnými a vzájomne sa obohacovať počas spoločného putovania?
Dobrovoľníctvo v Taizé
Stretnutia v Taizé sa uskutočňujú vďaka skupine mladých dobrovoľníkov: mladých žien a mužov vo veku od 18 do 29 rokov. V Taizé sú vítaní na dlhšie obdobie, od niekoľkých týždňov až po rok. Chceme sa s nimi deliť o to, čo je v živote našej komunity najpodstatnejšie:
Spoločne... modliť sa
Nič z toho, čo sa deje v Taizé, by nebolo možné bez troch spoločných modlitieb. A dobrovoľníci nám aj skrze modlitbu pomáhajú spoločne prijímať všetkých, ktorí prichádzajú.
Spoločne... žiť v spoločenstve
Spoločne budujeme malé dočasné spoločenstvo s mladými ľuďmi zo všetkých kontinentov a z rôznych cirkví, deliac sa o bohatstvo našej rozmanitosti.
Spoločne... slúžiť druhým
Pomôž pri prijímaní mladých ľudí v Taizé. Ak sa chceš dozvedieť viac, klikni na https://www.taize.fr/en_article14333.html.
Pokračovanie našej spoločnej cesty v roku 2024
V roku 2024 sú naplánované nasledujúce stretnutia:
- - Medzinárodné stretnutia v Taizé počas celého roka pre mladých dospelých vo veku 18 až 35 rokov (pre ostatné vekové kategórie je potrebné si pozrieť na webovej stránke Taizé, kedy môžu prísť)
- - Veľký týždeň a Veľká noc v Taizé od 24. marca do 7. apríla 2024
- - Stretnutie priateľstva medzi mladými moslimami a kresťanmi od 7. do 12. júla 2024
- - Zdieľanie a svedectvo o pravoslávnej viere od 4. do 11. augusta 2024
- - Týždeň úvah pre mladých vo veku od 18 do 35 rokov od 25. augusta do 1. septembra 2024
- - Európske stretnutie mladých od 28. decembra 2024 do 1. januára 2025. Hostiteľské mesto 47. európskeho stretnutia bude oznámené v Ľubľane.