TAIZÉ

Brat Alois 2013

Štyri podnety ako oživiť pramene dôvery v Boha

 
List, ktorý vyšiel minulý rok v Berlíne, "V ústrety k novej solidarite” bude pokračovať ako podpora nášho hľadania v priebehu prichádzajúcich troch rokov. Rok 2013 venujeme tomu, ako hľadať cesty k "odkrytiu prameňov dôvery v Boha". "Rok viery", ktorý vyhlásil pápež Benedikt XVI nám ukazuje týmto smerom. Tu sú štyri podnety, ktoré nám pomôžu postupovať v našom hľadaní.

Prvý podnet - Hovoriť spoločne o našej ceste viery


Čo je zmyslom nášho života? Aký postoj zaujať voči utrpeniu a voči smrti? V čom nachádzame radosť zo života?

Každá generácia a každý človek je pozvaný odpovedať na tieto otázky.

Odpovede nemôžu byť obsiahnuté v jednoduchých formulkách.

„A keby Boh existoval...?” Otázka Boha nezmizla z obzoru, ale spôsob, akým je kladená, sa podstatne zmenil.

Skutočnosť, že individualita je stredobodom našej doby, má aj pozitívnu stránku: zvyšuje hodnotu ľudskej osoby, jej slobody a autonómie.

Dokonca aj v spoločnostiach, kde je náboženstvo veľmi prítomné, dôvera v Boha je stále menej samozrejmá a vyžaduje osobné rozhodnutie.

„Boh prebýva v neprístupnom svetle. Jeho nikto z ľudí nevidel a ani nemôže vidieť“ (Prvý list Timotejovi 6, 16). Tieto slová apoštola Pavla sú aj dnes veľmi aktuálne. Aké dôsledky z nich môžeme vyvodiť?

Hľadajme spoločne, hovorme o tom s inými, s veriacimi, s ľuďmi bez vyznania alebo s neveriacimi! Rozhranie medzi vierou a pochybnosťou prechádza tak medzi veriacimi ako medzi neveriacimi.

Keď tí, čo hľadajú Boha, vyjadrujú svoju vieru menej súhlasne, neznamená to, že veria menej, ale skôr sú veľmi pozorní voči Božej nadprirodzenosti. Odmietajú Boha uväzniť v pojmoch.

Ak nikto nemôže vidieť Boha, ako potom prví kresťania mohli tvrdiť, že v Ježišovi vidíme Boha? „On je obraz neviditeľného Boha,” píše znova apoštol Pavol (List Kolosanom 1, 15).

Ježiš je jedno s Bohom, opravdivý Boh a opravdivý človek, bez rozdelenia či spojenia. Koľko bojov počas dejín chcelo zjemniť význam týchto paradoxných vyjadrení tajomstva Boha! Vyjadrenia nenahradia naše osobné hľadanie, ony vyznačujú cestu.

Ježiš všetkým, čo je a čo robí, ukazuje, že Boh je láska, zjavuje srdce Boha. Boh nie je svojvoľná moc, ale Ten, ktorý nás miluje.

Prví kresťania boli svedkami, že Ježiš vstal z mŕtvych a je v Bohu. A on prichádza, aby zasadil Boží život ako poklad do sŕdc tých, ktorých stretne. A týmto pokladom je osobná prítomnosť, Duch Svätý, ktorý utešuje a povzbudzuje.

Mená „Otec”, „Syn” a „Duch Svätý” naznačujú, že Boh je spoločenstvo, vzťah, dialóg, láska... až do tej miery, že títo traja sú jeden. Kresťanská viera obsahuje taký veľký paradox, že sa nikdy nemôžeme stať majstrami pravdy.


Druhý podnet - Hľadať cesty, kde stretneme Krista


Ježiš nevyučoval teóriu, on žil ľudský život podobný nášmu, s jediným rozdielom, že v ňom Božia láska žiarila bez akéhokoľvek tieňa.

No už počas jeho života mu mnohí nedôverovali: ! „Pomiatol sa” (Marek 3, 21), „robil sa rovným Bohu” (Ján 5, 18).

Nikto nie je nútený veriť v neho. Avšak veriť je viac ako len pocit. Je to aj čin rozumu: je možné uvážene sa rozhodnúť pre vieru v Krista.

Čo robí Ježiša vierohodným? Čo spôsobuje, že ho už dvetisíc rokov toľko ľudí nasleduje? Nie je to azda jeho pokora? On nikomu nič nevnucoval. Išiel jednoducho v ústrety všetkým ľuďom, aby im povedal, že Boh je im veľmi blízky.

Ježiš dôveroval ľuďom, ktorým spoločnosť odopierala dôveru. On obnovoval ich dôstojnosť. Sám prijal opovrhnutie od druhých a vylúčenie spomedzi ľudí, aby nezaprel lásku Boha k chudobným a vylúčeným.

Ježiša môžeme stretnúť, keď čítame jeho život v Evanjeliu. Aj dnes sa nás pýta: „Kto som pre teba?” (pozri Matúš 16, 15). Povedal nám, že on sám sa nám dáva v Eucharistii.

Môžeme ho stretnúť v priateľstve s tými, ktorí v neho veria, keď naše cirkevné spoločenstvá sú otvorené pre všetkých.

Budúci rok budeme hľadať konkrétne možnosti ako prispieť k tomu, aby sa spoločenstvo všetkých, ktorí milujú Krista, stalo viditeľnou skutočnosťou.

Stretávame ho v najchudobnejších, ktorých mal Ježiš zvlášť rád.

„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili” (Matúš 25, 40). Chceli by sme potvrdiť pravdu týchto Kristových slov naším stretnutím v roku 2015.

Môžeme ho stretnúť, keď si všímame svedkov, ktorí sa spoliehajú na neho.

Sami alebo s druhými, stretnime sa a rozprávajme sa so ženou či s mužom, ktorého život zmenilo stretnutie s Kristom.

Alebo spolu čítajme život niektorého zo svedkov viery: František z Assisi, Jozefína Bakhita, Dietrich Bonhoeffer, Matka Terézia, Oscar Romero, Alexander Men a mnohí ďalší.

Boli navzájom veľmi odlišní, každý so svojimi jedinečnými darmi. Nemáme sa snažiť kopírovať ich, ale spoznávať, ako ich dôvera v Krista premieňala.

Mali svoje chyby. Všetci však hovorili k Bohu v modlitbe, dokonca aj keď niektorí z nich prežívali noci ducha. Priateľstvo s Kristom ich robilo slobodnými, a tak sa v nich mohlo rozvinúť to najlepšie.


Tretí podnet - Hľadať spôsoby, ako sa spoľahnúť na Boha


Veriť v Boha, dôverovať mu znamená spoľahnúť sa na neho. Keď máme vieru, neznamená to, že dokážeme všetko vysvetliť alebo máme jednoduchší život, ale nachádzame stabilitu a východisko.

Už viac nezávisíme od našich úspechov alebo neúspechov a napokon od nás samých, ale od niekoho Iného, kto nás miluje.

Nikto nemôže žiť bez toho, aby sa na niečo spoliehal, a tak v tomto zmysle každý v niečo verí. Ježiš nás pozýva, aby sme sa spoliehali na Boha, ako to on robil a pretože to robil. Učí nás modliť sa „Otče náš, ktorý si na nebesiach”.

Adorácia v tichu živí reflexiu a chápavosť. Navyše nás stavia pred tajomstvo Boha, umiestňuje nás do tajomstva Boha.

Keď si zariadime chvíle „šabatu”, momenty zastavenia sa a voľna, keď ponúkneme svoj čas, aby neďaleký kostol mohol byť otvorený pár hodín týždenne, keď sa modlíme s druhými, keď sa pripájame k miestnej cirkvi, aby sme si každý týždeň pripomínali Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie... všetko toto umožňuje, aby Boh prebýval v našej každodennosti.

V každom človeku je vnútorný život. V ňom sa preplieta svetlo a tiene, radosti a strachy, dôvera a pochybnosť. Uskutočňujú sa tam úžasné objavy.

Keď vieme, že sme milovaní alebo keď milujeme, keď prežívame priateľstvá alebo keď sa nás dotkne nádhera stvorenia či ľudskej tvorivosti, zdá sa nám, že život je skutočne krásny. Takéto okamihy nás niekedy prekvapia, nastanú dokonca aj v čase utrpenia, ako svetlo, ktoré prichádza odinakiaľ.

Môžeme v nich vidieť s jednoduchosťou prítomnosť Ducha Svätého v našom živote.

V tomto čase, kedy mnohí zakusujú zlomené vzťahy a nečakané zmeny vo svojom živote, vzťah s Kristom môže dať kontinuitu a zmysel.

Viera nerozoženie všetky naše vnútorné protirečenia, ale Duch Svätý nám dá žiť život v radosti a v láske.


Štvrtý podnet - Otvoriť sa bez strachu pre budúcnosť a pre druhých


Presvedčenie viery nás neuzatvára do seba samých. Dôvera v Krista nás otvára pre dôveru v budúcnosť a pre dôveru v druhých. Nabáda nás, aby sme odvážne čelili problémom nášho života a našej doby.

Viera je ako kotva, ktorá nás ukotvuje v Božej budúcnosti, vo vzkriesenom Kristovi, s ktorým nás neoddeliteľne spája. Evanjelium nedovoľuje nijakú špekuláciu o živote po smrti, ohlasuje nám totiž nádej, že uvidíme Krista, ktorý je už teraz naším životom.

Viera nás privádza k tomu, aby sme viac nemali strach z budúcnosti ani z druhých.

Dôvera viery nie je naivná. Je si vedomá zla, ktoré je prítomné v ľudstve, a dokonca v našom vlastnom srdci. Nezabúda však, že Kristus prišiel pre všetkých.

Keď dôverujeme Bohu, rodí sa v nás nový pohľad, ktorým pozeráme na druhých, na svet, na budúcnosť, pohľad vďačnosti a nádeje, pohľad upriamený na krásu.

Dôvera v Boha oslobodzuje tvorivosť.

A vtedy môžeme spievať so svätým Gregorom Naziánskym zo štvrtého storočia: „Ó, ty, čo si nad všetkým, ktorý duch ťa pochopí? Všetko živé teba chváli. Túžba všetkých nás k tebe vinie sa.”

PDF - 1.5 Mb