TAIZÉ

Rozjímanie nad Písmom

Zostávam slobodný, ak poslúchnem Kristovo volanie?

 

Ježiš si všimol a povolal prvých učeníkov, „ako šiel okolo“ (Marek 1,16 a 2,14). Výraz „ako šiel okolo“ má v sebe závan slobody. Ježiš nemá vopred plánovanú stratégiu: uvidel svojich budúcich učeníkov a povolal ich. O tom, čo od nich očakáva, im povedal len veľmi málo, rovnako ako aj o tom, čo môžu oni očakávať od neho. Budú to objavovať postupne. Ježiš totiž chcel, aby boli rovnako slobodní, ako je on. Či skôr, aby boli slobodní rovnakým spôsobom, ako je on.

„Ty poď za mnou!“ To sú posledné Kristove slová v evanjeliu (Ján 21, 22). Aj po svojom zmŕtvychvstaní pozýva ľudí, aby ho nasledovali. Vždy prichádza, akoby „šiel okolo“. Čas jeho príchodu si nevyberám ja. Jeden deň sa ma zrazu dotkne niekoľko slov z Evanjelia, nejaké stretnutie alebo udalosť ma úplne znepokojí a povedie ma k tomu, že sa Kristovi zaviažem. Volanie je predovšetkým niečo, čo sa mi stane.

Kde je ale moja sloboda, keď to nie som ja, kto si volí toto stretnutie s Kristom, ale je to on, kto ma nájde? Navyše, ak sa ma niekto spýta, prečo som urobil tento záväzok, dokážem len ťažko odpovedať, lebo podobne, ako to bolo v prípade učeníkov, zdá sa, ako keby sa veci diali náhodou. „Ako šiel okolo, (Ježiš) videl...“ a Lévi, bez zaváhania „vstal a išiel za ním“ (Marek 2,14). Nie je tento čin trochu prirýchly na to, aby mohol byť vedomý, zodpovedný a slobodný? Je však isté, že keď Lévi vstal, stal sa slobodným. Dovtedy disponoval slobodne so sebou a svojim stolom, pri ktorom vyberal mýto. Od tohto momentu sa však jeho obzor rozšíril.

Hoci sa Lévimu Kristovo volanie zdalo jednoznačným, nenarušilo jeho slobodu. Lebo kde je Kristus, tam je aj Duch Svätý. Kristovo volanie odpovedá na niečo, čo je v hĺbke môjho srdca. Prichádza súčasne z vonka - cez slová, ktoré som počul alebo čítal, udalosť alebo stretnutie - a z vnútra. Skôr oslobodzuje, ako prikazuje. Súčasne s tým, ako ma Kristus volá, Duch Svätý rozväzuje vo mne, čo je spútané, uvoľňuje, čo je potlačené a skľúčené.
Ježiš cestu svojich učeníkov neurčil dopredu. Rád im kládol otázky: „Za koho ma pokladáte vy?“ (Marek 8,29), „Aj vy chcete odísť?“ (Ján 6,67), „Máš ma rád?“ (Ján 21,15-17). Naša sloboda a naša tvorivá angažovanosť sú pre neho dôležité. Jeho volanie sa stáva pre mňa istým iba skrze moju odpoveď. Sú to moje vlastné kroky, ktoré vytyčujú cestu jeho nasledovania. „Keď ťa Boh volá, nepredpisuje ti, čo musíš splniť. Jeho povolanie je predovšetkým stretnutie.“ (List tomu, kto chce nasledovať Krista).