Jánova otázka je prekvapujúca: „Si ty ten, čo má prísť, alebo máme čakať na iného?"

Je to naozaj ten istý Ján? Ten, ktorý sa radostne pohyboval v Alžbetinom lone? Ten, ktorý ukázal na Ježiša a povedal: „Hľa, Baránok Boží!" Ten, ktorý tvrdil, že nie je hoden rozviazať remienky jeho sandálov?

Tak... prečo tá pochybnosť? Prečo táto úzkosť, táto krehkosť, ktorá sa náhle objavuje?

Táto otázka nie je len Jánovou slabosťou: dáva zmysel. Dotýka sa identity – tej Ježišovej, tej Jánovej, možno aj našej vlastnej! Vyjadruje strach, že sme sa mýlili, ako sa niekedy mýlime, keď sme chytení vo vlastných väzeniach: vo väzení strachu, vo väzení rutiny, vo väzení našich projekcií.

Ale čo ak je táto otázka volaním? Volaním vyjsť z nášho zajatia, znovu sa dať do pohybu, nechať Boha, aby nás znovu zamerial na niečo iné než na seba samých?

Ježiš odpovedá veľmi jednoducho: „Choďte a zvestujte Jánovi, čo počujete a vidíte: Slepí vidia a chromí chodia, malomocní sú očistení a hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa zvestuje evanjelium. A blahoslavený je ten, kto sa nepohorší na mne."

Inými slovami: pozri sa. Pozri sa na to, čo Boh robí. Pozri sa a pochop inteligenciou srdca, ktorú má každý z nás. A to je volanie našej slobody.

Ján je ten, ktorý pripravuje cestu. Kráčať znamená ísť vpred bez toho, aby sme všetkému rozumeli. Znamená to prijať, že cesta vzniká samotným faktom kráčania. Ako tie krátke vzdialenosti, ktoré tak dobre poznáme, tie známe chôdze tam a späť, plné všetkého a ničoho... a predsa plné prítomnosti. A cesta je predovšetkým spôsob pohľadu.

Tak dnes, možno môžeme privítať Jánovu otázku ako pozvanie:

A ty, čo počuješ? Čo vidíš? Aké znamenia života a svetla ti Boh kladie na cestu?

Kráľovstvo sa približuje, keď sa naše oči otvoria, keď začneme znovu robiť kroky. Keď sa odvážime povedať: „Áno, kráčam..." a cesta sa jemne otvára.

Izaiáš nám hovorí, do čoho sa otvára: večná radosť na každej tvári, prekypujúca radosť.