Toľko ľudí hľadá zmysel svojho života. Hľadajú niečo viac ako ľahké sľuby, ktoré tak často zapĺňajú naše obrazovky. Nie sú snáď ľudia stvorení na nejaký ozajstný zámer? Čo nám umožní tento zámer objaviť?

Keď sa snažíme žiť z dôvery viery, niekedy si kladieme otázku: Čo odo mňa Boh chce? Máme toľko túžob. Ktorá cesta je tá, po ktorej môžem kráčať s Bohom?

Počas uplynulého roka sme v Taizé prijali mladých ľudí z Ukrajiny, Palestíny, Libanonu, Nikaraguy, Mjanmarska a iných miest, kde panujú vojny a konflikty. Ich viera a túžba po spravodlivom a trvalom mieri boli pre nás inšpiráciou. Počuli sme aj svedectvá ľudí, ktorí pracujú v Gaze alebo tam majú svojich príbuzných. Vidíme bolesť tých, ktorých blízki sú držaní ako rukojemníci, a počujeme volanie tých, ktorí hľadajú spravodlivosť pod útlakom represívnych režimov.

Určitý čas som strávil aj s bratmi z našej komunity Taizé, ktorí žijú v malých fraternitách v Brazílii a na Kube. Brazília je stále poznačená dedičstvom otrokárstva a veľkou nerovnosťou. Napriek tomu sú tu ľudia, ktorí sa nevzdávajú a bojujú za to, aby stáli po boku najchudobnejších. Zvlášť mi prichádza na myseľ jedno spoločenstvo v meste Salvador, kde bezdomovci spia v kostole a pomáhajú si navzájom.

Na Kube som videl odvážnych ľudí, ktorí čelia obrovským ťažkostiam. Stretol som jednu starú mamu, ktorá dala všetky svoje úspory, aby jej vnuk mal všetko, čo potrebuje na začiatok školského roka. Jeho mama, ako mnoho iných Kubáncov, opustila krajinu ako migrantka hľadajúca lepšiu budúcnosť.

Na mnohých miestach sa ľudia pýtajú: Ako môžem využiť slobodu, ktorá mi bola daná, aby som vyjadril solidaritu s tými, ktorí trpia? Hľadajú spôsoby, ako môže ich túžba milovať a starať sa stať skutočnosťou, čím by ich život nadobudol zmysel prostredníctvom pomoci a služby.

Náš svet má toľko krásy, ale aj toľko nespravodlivosti. Aké je moje miesto v tom všetkom? Čo sa odo mňa očakáva? Táto otázka mi často rezonuje v srdci, keď čelím zložitosti života a voľbám, pred ktorými stojím.

V Jánovom evanjeliu sú prvé slová Ježiša: „Čo hľadáte?“ Túto otázku som položil skupine šiestich mladých dobrovoľníkov v Taizé, ktorí pochádzali zo šiestich rôznych krajín rozprestierajúcich sa na štyroch kontinentoch. Nasledujúci text je inšpirovaný tým, čo mi povedali.

Im, ako aj všetkým dobrovoľníkom, ktorí pomáhajú pri realizácii stretnutí v Taizé, trávia čas s našou komunitou, aby sa modlili a lepšie pochopili Kristovo volanie vo svojom živote, by som chcel vyjadriť svoju vďaku.

frère Matthew

 

Hľadanie ticha

Keď sa mladých ľudí po týždni strávenom v Taizé opýtate, čo bolo pre nich najdôležitejšie, mnohí spomínajú skúsenosť ticha. V dnešnom hyperprepojenom a neustále sa meniacom svete to môže pôsobiť prekvapujúco.

Keď si nájdeme čas, aby sme sa odpútali od nepretržitého toku informácií, niekedy práve v tichu skutočne stretávame samých seba a nazeráme aj na širšiu realitu.

V kráse Božieho stvorenia nás môže objať zvuk vetra, žblnkot potoka a spev vtákov a viesť nás k tomu vnútornému tichu, kde sa spoločenstvo so všetkým, čo existuje, stáva hmatateľným. Noc plná hviezd nás môže naplniť úžasom.^*

Ježiš prišiel na svet v tichu^* : „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami."^* Ten, ktorý bol u Boha a bol Bohom pred začiatkom všetkých vecí, prišiel k nám cez pokorné a skromné narodenie v tichu noci:^* svetlo, ktoré svieti v tme.

A tak toto ticho nie je prázdne. Stáva sa miestom stretnutia. V tichu nie sme sami. Ale boríme sa s ním, pretože naša myseľ je preplnená toľkými vecami. Ako sa píše v Regule Taizé: „Ak si nesústredený, vráť sa k modlitbe, hneď ako si všimneš svoju roztržitosť, bez toho, aby si sa nad tým rozčuľoval.“^*

Pred mnohými storočiami sa ktosi modlil: „V srdci mi znejú tvoje slová: "Hľadajte moju tvár!" Pane, ja hľadám tvoju tvár.“^* V tichu svojho srdca sa budeme znova a znova obracať, aby sme hľadali Boha?

Modlitba je často predovšetkým túžbou,^* tichým prahnutím po pokoji v Božej prítomnosti. Keď nevieme, ako sa modliť, Duch Svätý je tu a modlí sa v nás vzdychmi, ktoré sú príliš hlboké na to, aby ich bolo možné vyjadriť slovami.^* Keď načúvame tej najhlbšej časti svojho srdca, môžeme si uvedomiť, že práve tam prebýva Duch Svätý. Stojím tvárou v tvár sebe samému a Bohu, ktorý vo mne dýcha.

Živý Bože, nauč ma hľadať ťa v tichu môjho srdca, v kráse stvorenia, v počúvaní tvojho Slova, v prijímaní tvojej pokornej prítomnosti.

Môžeme sa odhodlať venovať každý deň chvíľu tichu, aby sme vstúpili do Božej prítomnosti? Možno by sme mohli začať len s piatimi minútami. Začať čítaním krátkeho úryvku z Biblie, alebo poďakovať za to, čo sme dostali počas uplynulého dňa; alebo si jednoducho nájsť čas byť naplno prítomní.

 

Hľadanie cesty

Ticho umožňuje pravé rozlišovanie. Keď hľadáme, ktorým smerom sa vydať, ticho nám umožňuje načúvať tomu, čo je v nás najhlbšie. Aby sme mohli urobiť zodpovedné rozhodnutie, potrebujeme takisto aj vnútornú slobodu. Takáto sloboda predpokladá prijatie našich obmedzení, ale bez strachu: strach nikdy nie je dobrým radcom a Boh nikdy nenúti naše srdcia.

Všetci hľadáme pocit spolupatričnosti a istotu. A v našom hľadaní autentického spôsobu života sa stáva, že práve vďaka iným zistíme, kým skutočne sme. Prostredníctvom iných môžeme s prekvapením objaviť niečo, čo by sme sami nenašli.

V Jánovom evanjeliu dvaja mladí ľudia zostávajú v údolí Jordánu so svojím učiteľom, Jánom Krstiteľom, ktorému dôverujú. On ich nechce držať pre seba, a tak ich nasmerúva k inému, k Ježišovi. A oni odchádzajú, aby išli za ním.

Keď ich Ježiš vidí, pýta sa: „Čo hľadáte?" Keď odpovedajú: „Učiteľ, kde bývaš?" povie im: „Poďte a uvidíte."^*

Tieto dve otázky vystihujú celý proces hľadania a objavovania smerovania života s Kristom. Vychádzajúc z našich vlastných túžob, z nášho úsilia o plnohodnotnejší život – „Čo hľadáte?“ – môžeme ich predložiť Ježišovi – „Učiteľ, kde bývaš?“

Ježiš, ktorý nás pozýva, aby sme „prišli a videli“, je tichý a pokorný srdcom; miluje nás bezpodmienečnou, nezištnou a neochvejnou láskou. Odvážim sa prijať jeho pozvanie napriek svojim váhaniam a pochybnostiam?

Ježišu Kriste, ukáž mi cestu a uschopni ma ísť po nej.^*

Kto sú ľudia, ktorí ma upriamujú na Krista? Strávte chvíľu vďakou za nich.

 

Hľadanie radosti

Jeden z našich dobrovoľníkov mi povedal: „V mojej krajine sa mladí ľudia snažia prežiť vo svete, ktorý ponúka všetko, ale v hĺbke duše ich ovláda strach, úzkosť a depresia.“

Všade okolo nás sa stretávame s prísľubmi radosti. Mnohé z nich však nevedú k trvalej radosti, ale poskytujú len krátky okamih uspokojenia.

Radosť vytryskne z hlbín nášho srdca, keď si uvedomíme, že sme milovaní takí, akí sme. Keď pochopíme, že radosť je dar a nie niečo, čo si môžeme nárokovať, vtedy zistíme, že sme pripravení ju prijať. Potom sa už viac nesnažíme ju vynútiť a necháme sa ňou niesť vpred.

Ježiš bol so svojimi priateľmi pozvaný na svadobnú hostinu^* a po istom čase sa víno minulo. V tom momente niečo chýba: Ježiš je medzi chudobnými. Stretáva sa s nimi v ich chudobe a dáva im viac, ako by mohli očakávať. Chce, aby boli šťastní, a robí všetko pre to, aby to bolo možné.^*

Pred mnohými rokmi som bol v Kalkate, v hlavnom dome Misionárok lásky. Na stene visel citát Matky Terezy, ktorý mi pripomenul, že Boh nás prijíma s našimi slabosťami a nežiada od nás, aby sme boli dokonalí. Nemusíme byť vždy silní.

Naša vnútorná bieda nás môže viesť k obavám, že nie sme dosť dobrí. To nás často vedie k tomu, že skrývame, kým skutočne sme. Ale ak sa odhodláme postaviť sa pred Kristom s prázdnymi rukami, On ich naplní a túto biedu postupne premení.

Aj v okamihoch, keď pociťujeme smútok a radosť sa zdá byť na míle vzdialená, je možné si pripomenúť, ako Ježiš hovoril o radosti, ktorú nám nikto nemôže vziať.^*

Milosrdný Bože, chceli by sme prijať tvoju radosť bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádzame. Keď si uvedomíme, že nás miluješ a otváraš nám cestu k životu, ktorý nikdy neskončí, z hlbín nášho srdca vyviera radosť.

Zamyslite sa nad tým, čo môžeme urobiť, aby sme priniesli radosť iným. Stretnite sa s niekým osobne, nielen virtuálne. Niekedy v skromnej službe, poskytnutej druhým nezištne, dostanem oveľa viac, ako som očakával, najmä keď vidím radosť na tvárach tých, ktorým slúžim.

 

Hľadanie zmyslu

V každom z nás je túžba po zmysle. Kde môžeme túto túžbu uhasiť? V našich uponáhľaných životoch je kdesi v nás tichý hlas, ktorý nám šepká, že sme milovaní.

Duchovný predstaviteľ menom Nikodém, ktorý hľadal skutočný zmysel svojho života, počul o Ježišovi.^* Prišiel za ním v noci, hľadajúc spôsob, ako vyjadriť to, čo nosil vo svojom srdci.

Naše najhlbšie otázky ohľadom viery, života a smrti, zmyslu a cieľa našej existencie často zostávajú nevyslovené. Ale kým ich nevyjadríme, niečo v nás nie je uspokojené, ako to bolo v prípade Nikodéma.

V našom hľadaní budeme schopní nasledovať naše otázky, až kým nás dovedú k zdroju života? Možno nenájdeme všetky odpovede na naše otázky, ale keď sa odvážime nasledovať Krista, môžeme dospieť do bodu, keď sa odovzdáme Bohu s jasnozrivou dôverou.^* Vtedy objavíme Božiu prenikavú lásku a dobrotu.

Zmysel Ježišovho života nebol súdiť ľudí, ale umožniť každému človeku pochopiť, že je milovaný Bohom. Prišiel, aby nám ukázal cestu k ešte väčšej láske. To je Jeho tajomstvo.

Nikodém sa k svetlu približoval krok za krokom. Rok alebo dva po tom, ako sa v noci stretol s Ježišom, sa ho verejne zastal pred jeruzalemskými vrchnosťami.^* O niekoľko mesiacov neskôr, keď Ježiša pribili na kríž, preukázal veľkú odvahu.^* Odvážil sa patriť do skupiny Ježišových priateľov. Jeho odvaha ho priviedla do spoločenstva.

Veď ma, jemné svetlo, v tme, čo ma zo všetkých strán obklopuje, veď ma... Netúžim vidieť, čo je v diaľke; jediný krok mi postačí.^*

Skúste zorganizovať stretnutie, na ktorom každý účastník porozpráva o tom, ako nachádza zmysel vo svojom živote. Pre niektorých to môže byť viera, pre iných nejaká činnosť, ďalší zase môžu mať viac otázok ako odpovedí. Takéto zdieľanie a pozorné počúvanie môže byť spôsobom, ako sa navzájom povzbudiť. Ak sa to zdá vhodné, stretnutie by mohlo začať piesňou, ktorá vzýva Ducha Svätého, a skončiť piesňou vďaky.

 

Hľadanie spravodlivého sveta

Nespravodlivosť – či už ide o ekologickú deštrukciu,^* nerovnosti, násilie, útlak alebo vojnu – vyvoláva celý rad emócií: rozhorčenie, hnev, smútok, inokedy zúfalstvo. Keď sa však právom rozhodneme proti nej bojovať, nehrozí nám riziko, že sa tak uzavrieme do svojich vlastných názorov, že už nebudeme vidieť nič iné?^* Existuje dokonca hrozba, že sa staneme väzňami vlastného algoritmu a uviazneme v polarizácii, ktorá ohrozuje naše spoločnosti.

Vystúpme zo svojej vlastnej ulity a nechajme sa konfrontovať s názormi, ktoré sa líšia od našich vlastných, aj keď sa s nimi nemôžeme stotožniť.

Niekedy musíme byť pripravení prijať zložité skutočnosti, pre ktoré sa zdá, že neexistuje žiadne riešenie.^* Počúvať príbehy z rôznych strán môže byť vyčerpávajúce, ale nepočúvať ich by bolo nespravodlivé.

Po večernej modlitbe v chráme v Taizé mi jedna mladá žena povedala: „Musím si priznať prítomnosť násilia vo mne, ale zároveň ho musím držať vedľa svojej vnútornej potreby kontemplácie.“ Pripadalo mi to veľmi oslobodzujúce. Namiesto toho, aby tento pocit potláčala alebo predstierala, že neexistuje, umiestnila ho vedľa svojej túžby po Bohu.

Existuje nebezpečenstvo, že nás ovládnu deštruktívne sily, ktoré sú v každom z nás. Je tak ľahké démonizovať ľudí, ba dokonca celé národy. Vtedy riskujeme, že sa necháme vtiahnuť do špirály násilia a budeme ho ďalej rozširovať. Kontemplácia – modlitba – nám otvára iný rozmer, vedie nás k zmiereniu sa s tým, čo nosíme v sebe, a k hľadaniu spôsobov, ako budovať mosty.

Duch Svätý je tu, aby nás viedol po ceste, na ktorej môžeme robiť odvážne rozhodnutia. Brat Roger, ktorý začal život našej komunity v Taizé, hovoril o tvorivej násilnosti šíriteľov pokoja^*, ktorá im pomáha neprepadnúť pokušeniu zísť z cesty Evanjelia.

Ježiš stelesňuje svet spravodlivosti a správnych vzťahov, ktorý Evanjeliá nazývajú Božím kráľovstvom. Ale nahneval sa a prevrátil stoly predajcov a peňazomencov v chráme, aby uvoľnil miesto pre Boha.^* Ježiš ostro vystupoval proti náboženskému pokrytectvu, ale bol tiež schopný prijať náboženského vodcu ako Nikodéma. Dobre poznal farizejov a prijal ich pohostinnosť,^* ale jedával aj s ľuďmi vylúčenými zo spoločnosti. Mal neochvejnú lásku k strateným ovciam svojho izraelského národa,^* ale obdivoval vieru rímskeho dôstojníka a uzdravil jeho dieťa;^* a nechal sa vyprovokovať vierou pohanskej ženy, ktorú stretol na ceste do cudziny.^*

Podstupujúc riziko nadviazania vzťahov s ľuďmi, ktorí boli odlišní,^* Ježiš budoval dôveru a stelesňoval Božiu moc zmierenia.

Ak vieme, že svetlo svieti v tme a že prostredníctvom jednoduchých prejavov ľudskej dobroty môže zvíťaziť Božia láska, potom sme slobodní konať.

Ježišu Kriste, počas svojho života na zemi si sa nezdráhal odsudzovať nespravodlivosť, ale hľadal si tiež spôsoby, ako budovať mosty medzi ľuďmi, ktorých si stretol na svojej ceste. Posilni našu túžbu preklenúť priepasti, ktoré rozdeľujú ľudí a národy, aby na zemi prekvitala spravodlivosť.

Aké konkrétne kroky môžeme podniknúť, aby sme budovali mosty tam, kde existujú rozdelenia? Pre jedného človeka je ťažké konať sám. Zamyslite sa spolu s ostatnými, zbierajte nápady, oslovujte ako skupina tých, čo sú na okraji spoločnosti. Čo znamená počúvať ľudí s odlišnými názormi, ako sú naše, rozumieť ich obavám a zároveň sa držať našich vlastných evanjeliových hodnôt?

 

Hľadanie spoločenstva

Jedna z dobrovoľníčok v Taizé mi raz povedala: „Chcem žiť v súlade so svojimi hodnotami a hodnotami evanjelia. Keď prijímam rozhodnutie, pýtam sa sama seba: je to prijateľné pre ostatných, pre planétu a aj pre mňa samú? Chceme budovať lepší svet. “

Žiť v spoločenstve s inými, s tvorením, s Bohom – po izolácii spôsobenou pandémiou, sme pripravení znovu vybudovať svet spoločenstva,^* svet založený na starostlivosti?^* Všetko je prepojené; všetci patríme k sebe v našom spoločnom domove – v stvorení, ktoré nám bolo odovzdané ako dar.

Na kríži sa Ježišovo spoločenstvo rozpadlo. Judáš ho zradil. Peter ho zaprel. Väčšina jeho priateľov ušla. Zdalo sa, že všetko Ježišovo úsilie budovať život v láskyplnom spoločenstve, v prijatí všetkých, skončilo. Podstúpil riziko, že bol pripravený obetovať svoj život aj za tých, ktorí ho mali odvrhnúť. Ale v tom najtemnejšom okamihu sa spoločenstvo zrodilo nanovo pod úpätím Kríža.^*

Podľa Jánovho evanjelia štyri ženy a jeden muž zostávajú s Ježišom až do konca. Sú tam celkom jednoducho, bez slov. Stávajú sa svedkami spoločenstva, ktoré Ježiš naďalej vytvára, aj vtedy, keď sa zdá, že už nie je možné nič.

Nevraživosť a zavrhnutie narúšajú ľudské spoločenstvo. Na kríži Ježiš berie túto nevraživosť a zavrhnutie na seba a obnovuje spoločenstvo aj v okamihu najväčšieho utrpenia.^*

Na kríži Ježiš odovzdáva svojho milovaného učeníka svojej matke ako ďalšieho syna a ten, zastupujúci všetkých budúcich učeníkov, ktorých Ježiš miluje, ju prijíma do svojho domu. Rodí sa nová rodina: spoločenstvo veriacich v Ježiša, Cirkev – zrodená nie ľudským spôsobom z triumfu a víťazstva, ale z lásky, ktorá je väčšia ako nemé ticho utrpenia. Kto by mohol byť vylúčený z takéhoto spoločenstva?^*

V Cirkvi sme povolaní stáť po boku tých, ktorí trpia; s obeťami nespravodlivosti.^* Všetci sme ľudia, povolaní prijímať sa navzájom v poctivosti a rovnosti, rešpektujúc slobodu a integritu každého jednotlivca.

Ježiš završuje svoje dielo, keď umiera v predvečer sabatu, siedmeho dňa týždňa,^* rovnako ako Boh zavŕšil dielo stvorenia siedmeho dňa, keď videl, že všetko „bolo veľmi dobré“. ^* Ježišov dar svojho vlastného života na kríži je začiatkom nového stvorenia. Umiera násilnou smrťou – ale z jeho tela^* vytekajú „prúdy živej vody“^*, voda, ktorá nie je ničím iným ako Duch Svätý, ktorý obnovuje tvárnosť zeme.

Ježišovo telo je uložené do nového hrobu v záhrade; záhrade, ktorou sa má stať naša zem.^* A v tichu siedmeho dňa, ktorý nasleduje, zranené stvorenie, ktorého sme súčasťou a ktoré je zverené do našej starostlivosti, začína svoju tajomnú premenu.

Ježišu Kriste, dal si svoj život za každého človeka a ukázal si nám, ako veľmi si pripravený oddať sa nám. Kiež stojíme pod tvojím krížom spolu s tvojou matkou Máriou a tvojím milovaným učeníkom a prijímame to, čo nám hovoríš.

S kým máme stáť? Ako zažívame spoločenstvo? Študenti môžu spoločne zdieľať spoločný dom, modliť sa a stolovať, najmä so zahraničnými študentmi; iní sa stretávajú každý týždeň v niektorom z domácností. Privítajte tých, ktorí sa cítia byť vylúčení, a prekonajte pocit nespravodlivosti jednoduchým spôsobom.

 

Hľadanie pokoja

Túžime po pokoji – vnútornom pokoji a pokoji v tomto svete, ktorý Boh tak veľmi miluje. „Začni pracovať na pokoji vo svojom vnútri, aby si – keď budeš v pokoji ty sám – mohol priniesť pokoj aj iným,“^* povedal jeden veriaci zo 4. storočia.

Keď sa vo Veľkonočné ráno Ježiš stretáva s Máriou Magdalénou v záhrade, pýta sa jej: „Prečo plačeš? Koho hľadáš?“^* Jej slzy sa menia na radosť, keď si uvedomí, že ten, po kom túžila, nebol premožený smrťou. A Ježiš ju potom posiela, aby sa podelila o to, čo videla a počula aj s jeho ostatnými priateľmi.

Krátko nato, keď sa s nimi Ježiš stretáva a oni sú stále ešte preplnení strachom, jeho prvé slová sú: „Pokoj vám!“^* Vstupujúc do ich strachu, otvára ich pre pokoj svojej prítomnosti. Vdychujúc na nich Svätého Ducha, zveruje im zodpovednosť za pokračovanie v diele zmierenia.

Ten pokoj, ktorý im Ježiš prisľúbil pred svojou smrťou, „pokoj, ktorý svet nemôže dať“^*, je oveľa viac ako len absencia konfliktov. Biblické slovo šalom zahŕňa zmysel obnovy a celistvosti. Je to Boží pokoj, ktorý nám bol zverený, aby sme ho mohli pestovať a rozvíjať.

Keď pomáhame druhým objaviť slobodu a pokoj, ktoré im sú ponúkané, keď robíme, čo môžeme, aby sme zbúrali bariéry nepriateľstva alebo múry, ktoré ich obmedzujú, potom sa podieľame na samotnom živote Boha. A keď sa pozeráme na stvorenie s úžasom a vďačnosťou a prejavujeme oň starostlivosť, či nekráčame tou istou cestou?

Potrebu nechať sa obmývať pokojom, ktorý nám sľubuje vzkriesený Kristus, máme všetci. Takýmto spôsobom môžeme kráčať spoločne a sprevádzať sa navzájom, krok za krokom zasievajúc nádej.^* Aj prostredníctvom tých najjednoduchších gest, pokúsime sa stať znakmi zmierenia, pútnikmi pokoja – každý svojím vlastným spôsobom, tam, kde nás Boh umiestnil?

Načúvajme hlasom tých, ktorí trpia následkom smrtiacich konfliktov alebo násilia, s ktorým sa stretávame v našich spoločnostiach, napríklad udržiavaním kontaktu s ľuďmi žijúcimi vo vojnových zónach. Podporujme tých, ktorí bojujú za spravodlivosť v represívnych režimoch alebo režimoch, ktoré podnecujú vojnu. Boli by niektorí z týchto svedkov ochotní podeliť sa o svoje skúsenosti? Pripravme modlitbovú vigíliu za mier a vypočujme si niektoré z týchto svedectiev. Počúvajme, čo nám dnes hovorí Duch Svätý.

Požehnaj nás, Bože lásky. Prostredníctvom svojho Svätého Ducha neustále sprevádzaj naše kroky, keď kráčame so Vzkrieseným Kristom. Nech sa usilujeme stávať sa pútnikmi nádeje, pútnikmi pokoja.