Začiatkom septembra 2016 priviedla etapa púte dôvery 7500 mladých Afričanov do Cotonou v Benine.¹ Téma tohto stretnutia nás bude inšpirovať počas celého roka 2017: spolu – nie sami, ale podporovaní jeden druhým – môžeme otvárať cesty nádeje – v nás samých, okolo nás a pre celú ľudskú rodinu.

Jedna z otázok, ktorú sme kládli v Cotonou, bola: „S cieľom živiť našu nádej, ako by sme mohli zanechať pasívny postoj, v ktorom čakáme na zmenu zvonka? Aké podoby angažovanosti sú dostupné každému?“

Je naliehavé, aby ľudia z iných kontinentov načúvali mnohým Afričanom, ktorí sa zasadzujú za väčšiu spravodlivosť v politických a ekonomických vzťahoch — pre nich je to jedna z podmienok, ako si realisticky predstaviť budovanie budúcnosti vo vlastnej krajine.

Čoraz viac mladých ľudí v Afrike túži využiť veľký kreatívny potenciál, ktorý je pre nich charakteristický a pripraviť sa tak na svoju budúcnosť. Potom budú schopní prebudiť odvahu mladých ľudí v ostatných krajinách sveta, ktorí zažívajú podobnú situáciu.

Aby sme v Taizé a na iných miestach mohli pokračovať v úvahách, ktoré sme začali v Cotonou, uvádzame štyri podnety, ktoré nás budú viesť k otváraniu ciest nádeje.

Budeme sa snažiť objaviť spôsob, ako tieto podnety uviesť do života v jednoduchosti, ktorá je jednou z troch skutočností — spolu s radosťou a milosrdenstvom, — ktoré chcel brat Roger vložiť do srdca života komunity Taizé.

(1) Po Johannesburgu (1995), Nairobi (2008) a Kigali (2012) bola táto štvrtá etapa púte dôvery na zemi v Afrike zorganizovaná v Cotonou v Benine, od 31. augusta do 4. septembra, na pozvanie katolíckej a metodistickej cirkvi v tejto krajine. 7500 účastníkov prišlo okrem samotného Beninu najmä z Toga (800), Nigérie (550), Ghany (100), Burkiny Faso (160) a Pobrežia Slonoviny (50). Celkovo bolo zastúpených dvadsať afrických krajín a prišlo tiež šesťdesiat Európanov z 15 rôznych štátov. Kvôli jazykovej rozmanitosti bolo potrebné používať na workshopoch a fórach francúzštinu, angličtinu a jazyk fon. Liturgia zahŕňala piesne v jazykoch yoruba a mina.

Prvý podnet: Stáť pevne v nádeji; nádej je tvorivá

Proti nádeji v nádeji Abrahám uveril, že sa stane otcom mnohých národov. (Rimanom 4, 18)

Túto nádej máme ako istú a pevnú kotvu duše. (Hebrejom 6, 19)

Kto neprijme Božie kráľovstvo tak ako dieťa, nevojde doň. (Lukáš 18, 17)

V nestabilite dnešného sveta nás znepokojuje násilie, utrpenie a nespravodlivosť. Celé stvorenstvo stoná, akoby prežívalo pôrodné bolesti. Aj Duch Svätý stoná, hoci on je oporou našej nádeje (viď Rimanom 8, 22.26). Čo teda môžeme urobiť?

Viera je jednoduchou dôverou Bohu. Neponúka nám hotové odpovede, ale umožňuje nám, aby nás neochromovali strach či sklesnutosť. Vedie nás k angažovanosti a stavia nás na cestu. Cez ňu si uvedomujeme, že evanjelium otvára široký horizont nádeje poza všetky naše nádeje.

Táto nádej nie je jednoduchým optimizmom, ktorý si zatvára oči pred skutočnosťou, ale je kotvou upevnenou v Bohu. Nádej je tvorivá. Znaky toho je už možné vidieť na najzúfalejších miestach sveta.

• Odvážme sa veriť, že Duch Svätý je prítomný v našich srdciach i vo svete. Spoliehajme sa na jeho prítomnosť aj vtedy, keď je neviditeľná.

• Nech je naša viera jednoduchá ako dôvera dieťaťa! To neznamená, že sa zoslabí jej obsah, ale že sa pripútame k tomu, čo stojí v jej strede: k Božej láske k ľudstvu a k celému stvorenstvu. Biblia rozpráva jej príbeh, od počiatočnej sviežosti cez všetky prekážky a dokonca ľudskú neveru. Boh sa nikdy neunaví milovať: nech v nás toto posolstvo udržuje nádej!

• Na to, aby sme sa nechali preniknúť týmto posolstvom – my i naši blízki –, musíme sa častejšie stretávať k spoločnej modlitbe. Jednoduchá krása modlitby odráža niečo z božieho tajomstva a môže viesť k osobnému stretnutiu s ním.

Druhý podnet: Zjednodušiť svoj život skrze delenie sa

Ježiš povedal: „Ja som tichý a pokorný srdcom.“ (Matúš 11, 29)

Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte. (Matúš 10, 8)

Ježiš povedal bohatému mládencovi: „Choď, predaj svoj majetok, rozdaj chudobným... Potom príď a nasleduj ma.“ (Matúš 19, 21)

Nenásytnosť — honba za peniazmi a za úspechom — vedú k nespravodlivosti a frustrácii. Jednou z ciest nádeje, ktorú dnes potrebujeme otvoriť, je duch podelenia sa, k rozvíjaniu ktorého nás pozýva evanjelium.
Vybrať si život v jednoduchosti je prameň slobody a radosti. Život sa tak stáva menej náročným.

Jednoduchosť znamená čistotu srdca. Bez toho, aby bola naivnou, odmieta nedôveru. Je opakom pretvárky. Umožňuje nám bez strachu vstupovať do dialógu s každým. Ježišov život je toho príkladom.

• Čo sa týka materiálnych vecí, usilujme sa postupne zjednodušovať svoj život. To nás bude pobádať k tomu, aby sme sa podelili, keď stojíme tvárou v tvár ľudskému utrpeniu, pokorujúcej chudobe, nespravodlivosti, ťažkostiam migrantov, konfliktom po celom svete.

• Podporujme sa navzájom pri odvážnom konaní znakov nádeje v našej štvrti, na pracovisku alebo v škole, v angažovanosti sa v sociálnej alebo environmentálnej oblasti.

• Hľadajme, ako by sme mohli žiť jednoduchý a striedmy život v harmónii so stvorením, prispievajúc tak k boju proti ekologickým katastrofám a globálnemu otepľovaniu. Tento zápas neprislúcha len tým, čo vládnu národom; každý môže napríklad konzumovať viac lokálnych výrobkov, používať častejšie verejnú dopravu a pod.

• Dovoľme, aby v nás neustále znela táto otázka: som pripravený/-á navždy nasledovať Krista, tichého a pokorného srdcom tak, že sa rozhodnem patriť mu v jednoduchosti prostého „áno“, v duchu štedrosti?

Tretí podnet: Byť spolu, aby sa odkryla dynamika evanjelia

Prví veriaci deň čo deň spoločne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a spoločne jedávali pokrm s radosťou a úprimným srdcom. (Skutky 2, 46)

Preto sú dary milosti rôzne, ale Duch je ten istý; a rôzne sú aj služby, ale Pán je ten istý. (1 Korinťanom 12, 4-5)

Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí vďaka nej prijali ako hostí anjelov, hoci o tom nevedeli. (Hebrejom 13, 2)

V Biblii je opísaný príbeh dvoch mužov, Petra a Kornélia, ktorí boli veľmi odlišní po všetkých stránkach, ale ktorí sa stretli a vďaka tomu objavili pravdu, ktorú ani jeden z nich predtým nepoznal. Potrebovali byť spolu na to, aby pochopili, že Duch Svätý rúca múry a zjednocuje tých, ktorí si mysleli, že sú si cudzí. Dynamika evanjelia sa odhaľuje iba vtedy, keď sme spolu. (Prečítaj si 10. a 11. kapitolu Skutkov apoštolov.)

Keď sú kresťania rozdelení, medzi konfesiami alebo vo vnútri niektorej cirkvi, posolstvo evanjelia sa zatieňuje. Budeme schopní kráčať spolu bez toho, aby sme dovolili, aby nás naše odlišnosti rozdeľovali? Ak my, kresťania, nájdeme spôsob, ako ukázať, že jednota je možná aj v našej rozmanitosti, pomôžeme celému ľudstvu stať sa svornejšou rodinou.

• Kristus zjednocuje do jedného spoločenstva mužov a ženy, deti a starých ľudí z rôznych svetov, jazykov a kultúr a dokonca z národov, ktoré sú historicky znepriatelené. Hľadajme jednoduché spôsoby, ako to ukázať na miestach, kde žijeme.

• Každé spoločenstvo, ak chce prežiť, je pozvané vyjsť zo seba. Vypestujme si postoj pohostinnosti – podľa obrazu Boha – voči kresťanom, ktorých postoje sa veľmi odlišujú od našich. Takáto otvorenosť srdca vyžaduje úsilie „prekladu“, nakoľko odlišné presvedčenia a názory sa môžu podobať na jazyky, ktoré sú si navzájom cudzie.

• Hoci spomienka na vzájomnú netoleranciu medzi kresťanmi rozdelenými počas dejín zostáva živá a nie všetky nite sa dajú rozuzliť, aj tak sa usilujme prijímať sa navzájom cez odpúšťanie a bez toho, aby sme sa pokúšali rozhodnúť, kto mal pravdu a kto sa mýlil. Neexistuje zmierenie bez obety.

• Pohostinnosť ide ruka v ruke s uznaním odlišnosti druhých. Ak ich presvedčenie zostáva pre nás nepochopiteľné, môžeme byť aspoň pozorní voči ich autentickosti. Objavovanie druhých by malo niesť v sebe radostný prvok!

Štvrtý podnet: Umožniť, aby sa prehlbovalo priateľstvo a tým sa pripravoval mier

Ježiš sa nehanbí nazvať nás svojimi bratmi a sestrami. (Hebrejom 2, 11)

Ježiš povedal: „Jeden je váš Učiteľ a vy všetci ste bratia a sestry. Ani otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten v nebesiach.“ (Matúš 23, 8-9). Tiež povedal: „Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach, ten mi je bratom, sestrou i matkou.“ (Matúš 12, 50)

Ježiš povedal: „A mnohí budú prichádzať od východu i západu, od severu i juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve.“ (Lukáš 13, 29)

Náš príspevok k mieru a medzinárodnej spravodlivosti je ďalšou cestou nádeje, ktorú môžeme otvárať.

Mier vo svete začína v srdci každého človeka. V prvom rade sa musí zmeniť naše srdce a táto zmena vyžaduje jednoduchý obrat: dovoliť Božiemu Duchu, aby prebýval v nás, prijať pokoj, ktorý sa bude šíriť a odovzdávať z človeka na človeka. „Dosiahni vnútorný pokoj a tak tisíce ľudí okolo teba nájdu spásu.“ (Serafim Sarovský, ruský mních, 1759 – 1833)

• Píšme našim životom nové strany jednoduchej solidarity, ktorá prekonáva prekážky a múry: fyzické steny postavené v rôznych častiach sveta, múry nevedomosti, predsudkov, ideológií. Otvorme sa iným kultúram a mentalitám.

• Nedovoľme, aby do našich sŕdc vstúpilo odmietanie cudzincov, lebo odmietavý postoj voči iným je zárodkom barbarstva. Namiesto toho, aby sme videli v cudzincoch hrozbu pre našu životnú úroveň alebo našu kultúru, prijmime ich ako členov tej istej ľudskej rodiny. Navštívme utečencov. Jednoducho len preto, aby sme ich spoznali, aby sme si vypočuli ich príbeh. A potom – kto vie? – môžu nasledovať ďalšie kroky solidarity.

• Stretávajme sa s ľuďmi, ktorí sú od nás odlišní. Rozprávajme sa s tými, ktorí zmýšľajú inak ako my. Vstúpme s nimi do dialógu, v ktorom sa naozaj navzájom počúvame, a to bez toho, aby sme začali protirečiť skôr, ako sme druhého pochopili. Naučme sa prekonávať rozdelenia. Stavajme mosty. Modlime sa za tých, ktorým nerozumieme a ktorí nerozumejú nám.

• Znásobme znaky solidarity aj za hranicami náboženstva. Stretnutie s veriacimi iných náboženstiev nás podnecuje, aby sme prehlbovali vedomosti o našej vlastnej viere, pričom sa pýtame, čo nám chce Boh povedať a darovať cez týchto našich bratov a sestry, ktorí sú od nás tak odlišní.