Latinskoamerické stretnutie mladých, pripravované počas niekoľkých mesiacov s farnosťami a rodinami mesta a jeho okolia, sa konalo v Cochabambe v Bolívii od 10. do 14. októbra 2007. Zhromaždilo sa na ňom 7000 účastníkov pochádzajúcich z rôznych regiónov Bolívie, zo všetkých krajín Latinskej Ameriky a z niektorých európskych krajín. Tento „List z Cochabamby“ na rok 2008 bol vydaný na Európskom stretnutí mladých v Ženeve na konci decembra 2007.
ZMIERENIE, OHEŇ
S mladými ľuďmi všetkých krajín Latinskej Ameriky, ktorí sa stretli v Bolívii, sme si kládli otázku: Aké cesty nádeje môžeme dnes otvárať?
Bolívijský ľud, poznačený veľkou sociálnou a etnickou rôznorodosťou, sa usiluje ponad všetky konflikty napredovať k väčšej spravodlivosti a pokoju.
Na mnohých miestach na zemi terajšie napätia pochádzajú z rán minulosti, ktoré stále krvácajú. Kde môžeme nájsť uzdravenie, keď v nás silnie pocit bezmocnosti voči nespravodlivostiam?
Mladí zídení v Cochabambe ukázali, že rôznorodosť vôbec nemusí viesť k rozdeleniu či súpereniu, ale ukrýva v sebe prísľub vzájomného obohatenia a radosti. [1]
V Bolívii sme spoznali odvážnych veriacich, ktorí celým svojím životom vyjadrujú evanjeliovú výzvu bojovať so zmiereným srdcom.
PRI PRAMENI ZMIERENIA
V osobnom spoločenstve so živým Bohom čerpáme silu pre boj so zmiereným srdcom. Bez vnútorného života by sme nemohli ísť za svojimi rozhodnutiami až do konca. V Bohu nájdeme radosť, nádej na plnosť života.
Vari Boh sám neurobil prvý krok k nám? Ježišovým príchodom sa Boh zaväzuje k skutočnému zdieľaniu s každým človekom. Boh ostáva mimo toho, čo dokážeme pochopiť, a stáva sa nám celkom blízkym.
Z lásky sa chcel deliť o náš život. Stal sa človekom. Ešte viac: Keď dal Ježiš svoj život na kríži, zvolil si posledné miesto. [2] Berúc na seba to, čo nás oddeľuje od Boha, ujíma sa našej osoby i celého ľudstva. [3] Deliac sa s nami, odovzdáva nám svoj život. [4] Celé stvorenie sa tým už začína premieňať. [5]
Toto vzájomné zdieľanie s Bohom sa pre nás uskutočňuje v modlitbe. Boh v nás prebýva svojím Duchom Svätým. Skrze svoje slová a cez sviatosti sa nám dáva Kristus. A my mu zase môžeme všetko zveriť. [6]
Azda nie takto Kristus priniesol na zem oheň, ten oheň, ktorý už horí v nás?
ROZŠÍRIŤ NAŠE PRIATEĽSTVO PRE VŠETKÝCH
Oheň zmierenia nemôžeme zadržať. On osvetľuje cestu, ktorá nás vedie k tomu, aby sme boli tvorcami pokoja blízko i ďaleko. [7]
Ak pochopíme, čo Boh koná pre nás, premení to naše vzťahy. Budeme schopní autentického spoločenstva s inými, vzájomného zdieľania života, kde dávame a dostávame.
Evanjelium nás pozýva urobiť prvý krok k druhým bez toho, aby sme vopred mali istotu, ako odpovedia.
V niektorých situáciách, najmä v zlomených vzťahoch, sa zmierenie môže zdať nedosiahnuteľné. Preto vedzme, že už túžba po zmierení je jeho začiatkom. Kristus berie na seba to, čo sa javí bezvýchodiskové a my mu môžeme zveriť všetko, čo potrebuje uzdravenie. To nás uspôsobuje chopiť sa príležitostí a urobiť krok – hoci celkom malý – k uzmiereniu.
Zmierenie môže do hĺbky premeniť naše spoločnosti. Duch zmŕtvychvstalého Krista obnovuje tvár zeme. Nechajme sa poháňať touto dynamikou zmŕtvychvstania! Nestrácajme odvahu pre komplexnosť problémov. Nezabúdajme, že môžeme začať s málom. [8]
Spoločenstvo Cirkvi nás podporuje, je miestom priateľstva pre všetkých. [9] „Cirkev je pre nás ako matka, ktorá načúva svojim deťom. Prijíma, utešuje.“ [10] Tieto slová mladého Latinoameričana sú pre nás výzvou: Dokážeme byť odrazom Božieho súcitu?
Dokážeme počúvať druhého v konfliktných situáciách? Toľké odlúčenia by sa tak stali menej bolestivými. [11] Snažme sa pozerať očami toho druhého.
Dokážeme dbať o rovnomernejšie rozdelenie bohatstva? Odvážme sa preveriť svoj životný štýl, aby sme smerovali k väčšej jednoduchosti, solidarite s núdznymi a väčšej ohľaduplnosti k stvoreniu.
Budeme blízko tým, ktorí sú chudobnejší ako my? Keď sa s nimi delíme, v našich životoch prichádza k vzájomnej výmene: Podnecujú nás k štedrosti, ktorá nás núti vyjsť zo seba. Svojou núdzou nám navyše pomáhajú prijať vlastnú zraniteľnosť. Takouto angažovanosťou prispejeme k rešpektovaniu dôstojnosti každého človeka.
Pôjdeme až k odpusteniu? Jestvuje azda iný spôsob, ako prelomiť reťaz pretrvávajúcich ponižovaní? [12] To neznamená zabudnúť na bolestivú minulosť, ani byť slepými k súčasným situáciám nespravodlivosti. Evanjelium nás vyzýva, aby sme odpúšťaním prekonávali spomienky na zranenia a dokonca sa povzniesli nad očakávanie odmeny. Tak nájdeme slobodu Božích detí.
Áno, chceme bojovať so zmiereným srdcom, s vášnivou túžbou usilovať o spoločenstvo, rozširovať naše priateľstvo pre všetkých.
