Osobná cesta brata Rogera začína vnútorným zmierením. Ježiš ohlasoval a vyjadroval svojím životom, že Božia láska je pre každú ľudskú bytosť bez výnimky. Brat Roger, uvedomujúc si, že Ježiš spoločenstvu svojich učeníkov odovzdal poslanie svedčiť o tejto láske a takisto, že v priebehu storočí sa toto spoločenstvo rozdrobilo na časti, ktoré boli k sebe navzájom ľahostajné, či zaujaté, si ešte ako mladý položil otázku, čo možno urobiť pre to, aby bolo trváce v svojom poslaní. Vedel, že nik nie je schopný sám riešiť všetky tieto teologické a mnohé ďalšie problémy, čo rozdeľujú Kristovo telo, Cirkev. Zároveň však, stojac pred naliehavou potrebou žiť v spojení s Evanjeliom, nebolo preňho možné zostať pasívnym. Jeho riešenie: začnime od seba a rozširujme videnie Cirkvi tým, že sa otvoríme darom viery, nádeje a láskavosti, ktoré sú žité i inými tradíciami kresťanov.

Prístup brata Rogera prináša dosť odlišný pohľad na Cirkev od toho, ktorý ľudia zvyčajne nadobudli. Krajinu kresťanov si zvykneme predstavovať ako kompozíciu rôznych vyznaní existujúcich vedľa seba, každé vyhlasujúc to svoje za pravé Kristovo dedičstvo. No takýto ľudský pohľad na Cirkev je klamlivý. V Božích očiach, Cirkev môže byť len jedna. Nie je skutočnosťou súťaženia, ale spoločenstva. Všetci, čo skrze Krista žijú v spoločenstve s Bohom, sú vedení žiť vo vzájomnom spoločenstve medzi sebou: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému,“ hovorí Ježiš (Ján 13,15).

Preto, viac než chápanie Cirkvi ako množstva kolektívov bez vzájomného vzťahu, je potrebné, aby sme zmenili náš spôsob nazerania a videli ju ako jedinečnú skutočnosť, ktorá rastie (pozri Efezanom 4,15-16). Ak by každá časť kresťanského ľudu lepšie rozvinula niektoré aspekty Tajomstva viery, mohli by sme sa posunúť k viditeľnej jednote bez toho aby sme boli vnímaví k darom iných duchovných rodín? Vo Výzve k zmiereniu kresťanov brat Alois naznačuje niektoré z týchto darov, ktoré dejinné cirkvi v priebehu storočí prežívali. Ich hľadaním, objavovaním a prehlbovaním, sa každý jednotlivec a každé spoločenstvo pripraví k zmiereniu, ktoré učiní Cirkev jasnejšou v Evanjeliu, ktoré musí ohlasovať.

Pôvodom z protestantskej rodiny, brat Roger bol vedený, aby prekonal zlom zo šestnásteho storočia a znovuobjavil dôležitosť katolíckej tradície. Veľmi skoro sa stal vnímavým k bohatstvu viery východnej cirkvi. V priebehu toho nikdy nechcel prerušiť spoločenstvo s kýmkoľvek, či byť symbolom rozchodu pre tých, ktorí mu odovzdali vieru. Akákoľvek idea "konverzie", zmena jedného vyznania na iné mu bola naprosto cudzia. Vždy ho fascinovali Ježišove slová "neprišiel som zrušiť, ale naplniť" (Matúš 5,17) a svojím životom, tak ako aj komunitou, ktorú založil, sa snažil vopred toto naplnenie uskutočňovať.

Toto zmierenie zakorenené hlboko v srdci zaiste nemôže zostať len vnútornou skutočnosťou. Ak by Kristova Cirkev neobnovila svoju viditeľnú jednotu, ako by mohla otvárať cestu pokoja svetu, ktorý neustále narušujú konflikty a rozdelenia? V tomto zmysle bol brat Roger presvedčený, že jednota prosto nemôže byť ovocím teologických, či diplomatických dohôd. Najprv a predovšetkým, je zakorenená v modlitbe. Brat Alois vo Výzve k zmiereniu kresťanov pozýva všetkých kresťanov k "vigílií zmierenia" raz mesačne alebo štvrťročne. Koná tak, aby zdôraznil skutočnosť, že Kristus je ten, ktorý nás zjednocuje tým, že nás pozýva vytvoriť spoločenstvo s ním a so svojím Otcom v Duchu Svätom (pozri 1 Jánov 1,3, Ján 14,23). Jedine takéto spoločenstvo je schopné ponúknuť rozdelenému svetu prísľub trvalého zmierenia.