Keď v Taizé či inde[1] počúvam mladých ľudí, z ktorých mnohí sú v každodennom živote konfrontovaní s krutou realitou, pýtam sa sám seba, ako nachádzajú silu pokračovať. Táto otázka je ešte naliehavejšia, keď žijú vo vojnových oblastiach.

Odkiaľ sa berie ich odolnosť a vytrvalosť v týchto zdanlivo nemožných situáciách? Keď som ich počúval, pochopil som, že je to práve dôvera v Boha, vďaka ktorej si ľudia viery dokážu udržať nádej. A skrze Ježišove vzkriesenie rastie istota, že smrť nebude mať posledné slovo.

Dôvera v zmŕtvychvstanie dáva nádej, že problémami život nekončí. Sme povolaní k niečomu väčšiemu. Práve o túto nádej sa so mnou chceli podeliť mladí ľudia, o nádej, ktorá presahuje každú nádej, pretože počíta s tým, že keď sa všetko zdá byť stratené, povstane nový život[2].

Mária vo svojom zvolaní plnom chvály a nádeje spievala: „Prejavil silu svojím ramenom; rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú; mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nasýtil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.“ (Lk 1, 51-53) Áno, odvážme sa spievať spolu s ňou a modliť sa za to, aby sa situácia zmenila. Aj keď sa zdá, že Boh mlčí, môže sa zrazu otvoriť cesta[3].

Zároveň urobme všetko, čo je v našich silách, akokoľvek málo by sa nám to zdalo, aby sme vyjadrili solidaritu ľuďom, ktorí sa ocitli v núdzi blízko nás, ktorých zastihla vojna či boli nútení opustiť svoju krajinu. Nie je to práve to, čo nám umožní mať nádej presahujúcu všetku nádej?

Nasledujúce úvahy vyplynuli z veľkej časti z minuloročných stretnutí a rozhovorov s mladými ľuďmi žijúcimi v krajinách, v ktorých prebieha vojna alebo v zónach, kde sa odohráva nejaký konflikt. Som vďační všetkým, ktorí sa podelili o svoje skúsenosti a myšlienky, a tiež našim najmladším bratom, ktorí svojimi múdrymi radami pomohli usporiadať tento text.

Odvaha dúfať

Keď túžime dôverovať Božej láske, zdá sa, akoby to, čo vidíme a cítime okolo seba, bolo často v rozpore s touto láskou. Nachádzame sa medzi tým, čo je už dané, a tým, čo má ešte len prísť. Tento priestor nie je vždy veľmi príjemný. Ale nádej na jeho naplnenie[4] v nás niečo uvoľní.

Nádej si vyžaduje trpezlivosť. „Dúfame v to, čo nevidíme“ (Rim 8, 25), hovorí apoštol Pavol. Keď sa sústredíme na to, čo sa plne uskutoční v Božom čase, ale zároveň nás sužujú „zvonka boje, zvnútra strach“ (2 Kor 7, 5), odvážime sa zotrvať v tomto priestore, namiesto toho, aby sme z neho utekali?

Abrahám „proti nádeji v nádeji uveril“ (Rim 4, 18). Abrahám, predok mnohých veriacich ľudí, sa držal Božieho prísľubu ďaleko za hranicou akejkoľvek rozumnej nádeje. On a jeho manželka Sára dostali, čo sa im zdalo nemožné.

V čase, keď krajinu proroka Jeremiáša ničila vojna a jej obyvateľom hrozilo vyhnanstvo, hoci on sám bol vo väzení, investoval do budúcnosti. Bol si tak istý, že Boh neopustí svoj ľud, že si kúpil pole (Jer 32, 6 - 15).

Takéto úžasné gesto nádeje robí vieru skutočnejšou. Ide o pevnú dôveru v niečo, čo je zatiaľ neviditeľné a dokonca neisté. Dokážeme si udržať takúto nádej? Tak napokon znovu vytryskne prameň radosti[5]. Aj v tých najzložitejších ľudských situáciách sa môže stať skutočnosťou to, v čo sme sa nikdy ani neodvážili dúfať.

V súčasnosti vznikajú v mnohých krajinách, kde vojna spôsobuje spúšť, neuveriteľné iniciatívy nádeje[6].

Počúvať ľudí nádeje

Aby sme lepšie pochopili, čo znamená nádej, musíme počúvať ľudí, ktorí žijú uprostred utrpenia a násilia. Či nás Boh nevedie práve pomocou ich hlasu?

Počas mojej návštevy Ukrajiny, kde som bol s dvoma bratmi, nám jeden cirkevný predstavený povedal: „Modlitba otvára priestor, ktorý umožňuje uzdravenie“. Jeho poznámka ma hlboko zasiahla. Bol neustále konfrontovaný s utrpením svojho ľudu, a tak pochopil, že veriaci môžu zostať otvorení pre prijatie nového práve vo vnútornom živote.

Je to proces, ktorý nemusí nutne priniesť okamžité výsledky, ale ktorý – možno sprevádzaný aj inými prostriedkami – otvára dvere k prekonaniu bolesti a smútku a prebúdza nádej na uzdravenie ľudstva. Modlitba dáva silu zostať pevne stáť aj v najzložitejších situáciách[7]. Rozbíja vlny skľúčenosti, keď sa zdá, že všetko pohlcuje temnota.

Palestínčanka žijúca vo Francúzsku, ktorej rodina žije v Gaze, nám napísala: „Láska, ktorá nesie zranených či krehkých, dáva novú silu. Pripomína mi to ochrnutého muža[8] z evanjelia, ktorého niesli jeho priatelia a ich viera. Modlitba je tiež spôsob odporu, a to je pre mňa dôležité. Ale som človek: po správe o smrti mojich dvoch príbuzných ma premohol hnev, kričala som, plakala.... Keď som sa spamätala, vedela som, že Boh je tu aj v utrpení a zúfalstve a že nás nesie.“

Toto leto počas návštevy Taizé povedala: „Každé ráno sa modlím, aby som našla silu milovať a nie nenávidieť.“ Jej slová sú pre nás ako lampa, ktorá osvetľuje cestu.

Jedna mladá žena z ázijskej krajiny zmietanej vojnou mi povedala: „Náš ľud je zdrvený, ale nachádza útechu v evanjeliu. Ako často bol Boží ľud na úteku? Napriek tomu sa vytvorilo spoločenstvo, a to bez ohľadu na to, aká bola situácia ťažká. Boh má s nami možno väčšie plány, ale musíme prijímať deň za dňom. Schopnosť prežívať aktuálny deň je darom a znamením, že život je tu na to, aby sme ho žili naplno. V modlitbe je zdroj pokoja, ktorý nám umožňuje povzbudzovať sa navzájom a nachádzať zmysel v zdieľaní a solidarite.“

Z Libanonu som počul tieto slová: „Moja matka je svedectvom nádeje. Napriek všetkému zostala vždy stáť. Vďaka nej som dnes tým, kým som. Naučila nás veriť v Boha a modliť sa. Každý človek, ktorý žije z dôvery, odráža dôveru, pretože pije z prameňa a môže sa stať svedkom.“

Kto sú svedkovia nádeje, ktorých môže každý z nás objaviť a počúvať vo svojej vlastnej situácii? Otvorme uši, aby sme počuli, čo nám chcú povedať.

Snažiť sa dúfať

Ako reagujeme, keď sú naše plány zmarené a naša nádej zničená? Ježiš nám dáva kľúč, ako môžeme zostať ľuďmi nádeje. Tvárou v tvár veľkému zástupu hladných ľudí sa nad nimi „zľutoval“, doslova „jeho srdce sa obrátilo“[9] k nim. A našiel spôsob, ako uspokojiť ich potreby.

Ak odmietneme rezignovať na utrpenie, môže sa v nás formovať nádej. Je to opak pasívneho čakania. Ide o boj[10], ale iná cesta neexistuje. Dokonca aj samotná túžba po nádeji nás môže priviesť k prekročeniu hranice medzi tým, čo je možné pre človeka, a tým, čo je možné pre Boha.

Nádej darovaná v Kristovi nám dáva predtuchu toho, čo sa má v Božej budúcnosti uskutočniť v plnosti. Je ako kotva[11], ktorá nás drží pevne, keď zúri búrka. Umožňuje nám preukazovať malé znamenia vernosti nášmu povolaniu i ľuďom, ktorí nám boli zverení. Je tiež ako prilba[12], ktorá nás chráni pred nepriazňou osudu, ktorá sa na nás môže valiť.

Regula Taizé hovorí, aby sme nikdy nerezignovali „na pohoršenie z rozdelenia kresťanov, ktorí tak ochotne vyznávajú lásku k blížnemu, a predsa zostávajú rozdelení“. Pre brata Rogera jednota kresťanov[13] nikdy nebola len cieľom samým osebe, ale cestou, ktorá má viesť k pokoju v ľudskej rodine.[14]

Hoci skromné kríky krušpánu v okolí Taizé v uplynulých rokoch dvakrát spustošil ničivý hmyz, zrazu opäť ožívajú. Z toho, čo bolo zdanlivo mŕtve, vyrastajú čerstvé vetvičky a sivá farba sa mení na zelenú. Príroda bojuje o prežitie, čo odráža a povzbudzuje aj náš boj o nádej. Nádej pre stvorenstvo[15] a nádej, ktorú poskytuje Božie dobré stvorenie, idú ruka v ruke s nádejou pre ľudstvo.[16]

Zostať ľuďmi nádeje

Keď čelíme situáciám, v ktorých sa zdá, že nie je možné vzájomné porozumenie, nádej môže ľahko vyhasnúť. Keď vytvárame atmosféru podozrievania, riskujeme, že druhých chytíme do siete nedôvery.

Môže sa to stať v našich spoločenstvách, cirkvách a rodinách, ako aj v spoločnosti či v našich krajinách. Takáto dynamika môže byť skrytá alebo otvorená, ale vždy vyčerpáva naše sily. Existujú aj chvíle, v ktorých stojíme pred nespravodlivosťou a zlo musíme odsúdiť, aby sa ľudia viac nestávali obeťami iných ľudí.[17]

Na zachovanie nádeje potrebujeme jeden druhého. Nádej prekvitá, keď sme pozorní k potrebám druhých. Sú okolo nás ľudia, ktorí sa aj uprostred najväčších ťažkostí rozhodnú žiť, usmievať sa a ponúkať každý deň drobnosti, ktoré sú v ich silách.

Nádej je spojená s pravdou[18] a spravodlivosťou. Je to preto, že ide o Božie vlastnosti? Nevidíme ich v Ježišovom živote, smrti a zmŕtvychvstaní? Ak chceme pestovať nádej, musíme čeliť realite takej, aká je, a vidieť ju vo svetle Božích prisľúbení.[19]

Jeden mladý človek, ktorý žije v zóne, kde sa odohráva konflikt, mi povedal: „Bol som v kaviarni a čítal som si knihu, keď okolo nás začali lietať rakety. Rozrušení ľudia utekali von, ale ja som sa rozhodol zostať a dočítať text.“ Aj hľadanie úkrytu by bolo rozumným riešením, ale zdieľanie tohto príbehu je protestom nádeje proti neodvratnosti vojny.

Jeden z mojich bratov mi povedal: „Nádej je provokatívna, a čo viac, je nákazlivá. Opakom nádeje je ľahostajnosť alebo rezignácia. Počas nedávnej návštevy mojej krajiny, ktorá je zasiahnutá vojnou, som videl smutné, ustarostené a vystresované tváre ľudí. Tak som sa sám seba pýtal: „Čo môžem urobiť? A napadla mi myšlienka: vždy, keď šoférujem a mám prednosť v jazde, zastavím a dám druhému prednosť. Stojí ma to päť sekúnd. Ale mohol som vidieť, ako tento malý čin vyvoláva reakciu na tvárach ľudí a trochu zmierňuje bolesť môjho brata či sestry.

Všetko v nás sa bráni vojne a smrti.... Všetko v nás túži po živote a kráse.“[20]

Veľkonočná nádej

Kde sa nachádzam v tejto chvíli? Pod krížom na Veľký piatok? V radosti Veľkonočnej nedele? Alebo čakám a neviem, kam sa obrátiť na Bielu sobotu?

Nech som kdekoľvek, vidím, že sa predo mnou otvára cesta nádeje? Otvára sa predo mnou, keď sa pozriem na Ježiša, ktorý dal svoj život z lásky ku všetkým, ktorý nám ukázal lásku silnejšiu ako všetky sily násilia, nenávisti a smrti.

Nádej nie je založená na analýze situácie, ale na často slabom plamienku dôvery. Hoci je tento plamienok krehký, horí aj v najhlbšej noci, tak ako horel pre Ježišových priateľov. Mnohí z nich ho opustili v čase jeho najväčšej skúšky. Jeho láska im však umožnila vrátiť sa.

Keby sme len dokázali rozpoznať zmŕtvychvstalého Ježiša! Jeho prítomnosť však nezávisí od toho, či ho my rozpoznáme. Naša beznádej nás niekedy zaslepuje do takej miery, ako zaslepovala Máriu Magdalénu. Zmŕtvychvstalý Ježiš sa jej spýtal: „Prečo plačeš?“ a „Koho hľadáš?“ (Jn 20, 15). Táto druhá otázka je ozvenou jeho prvých slov v Jánovom evanjeliu: „Čo hľadáte?“ (Jn 1, 38). Odkedy vstúpil do najhlbšieho ľudského smútku a smrti, sa hľadanie zmyslu zmenilo na túžbu po prítomnosti[21].

Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych a je živý v Bohu, nás priťahuje k sebe.[22] Či už sme naplnení smútkom alebo radosťou, zmŕtvychvstalý Ježiš, ktorý sa s nami stretáva v hĺbke nášho bytia, nám otvára vzťah, ktorý je medzi ním a Otcom i spoločenstvo medzi nami navzájom v Duchu Svätom. Už nie sme viac väzňami svojho zúfalstva – nový život je možný.

Pavol píše: „A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5). Žime z tejto lásky! Nech nás Duch Svätý vždy vedie!

Pútnici nádeje, pútnici pokoja

Viera vo vzkriesenie umožňuje mnohým ľuďom udržať si nádej aj uprostred utrpenia. Je to prameň, ktorý nás vedie za hranice našich vlastných obmedzení, aby sme tak dovolili nášmu srdcu vyjsť v ústrety druhým a konať.

Veriť v Ježišovo zmŕtvychvstanie si vyžaduje veľkú odvahu a smelosť. Zahŕňa v sebe totiž snahu nenechať sa ochromiť prítomnosťou smrti a skazy, ktoré sú dnes okolo nás.

Zo situácií, ktoré sa zdajú beznádejné, môže Boh vytvoriť niečo nové. Boh môže urobiť, aby zo smrti vznikol život a dokonca z konfliktu zmierenie.

Ženy, Ježišove priateľky, ktoré prišli na Veľkú noc za úsvitu k jeho hrobu, sa pýtali: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ (Mk 16, 3). Aké kamene sú v našom vlastnom živote? Musíme poprosiť Boha, aby ich odvalil, aby sa v nás mohol zrodiť nový život.

Tento nový život nám pomáha, aby sme vstali a vedie nás k tomu, aby sme kráčali spolu s ostatnými. Stávame sa tak pútnikmi nádeje, ktorú nosíme v sebe. Nie je to aj nádej na pokoj? Veď „Kristus je náš pokoj“ (Ef 2, 14). Či ho budeme počuť, keď nám povie: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam[23], ale ja vám ho dávam, nie ako svet dáva. Nech sa vám srdce neznepokojuje a neľaká (Jn 14, 27-28).

Ako pútnici pokoja[24] chápeme, že niet pravého pokoja bez spravodlivosti[25]. Pokoj v nás pochádza z nádeje, z ktorej žijeme a ktorá nám dáva vnútornú slobodu. Umožňuje nám milovať život, vzdorovať nespravodlivosti a vytrvať vďaka Duchu Svätému.

Jedného dňa sa možno budeme modliť pomocou Zachariášovej piesne. Starší muž v okupovanej krajine sa radoval z nečakaného narodenia a oslavoval: „Z hĺbky milosrdenstva nášho Boha, ktorým nás navštívi Vychádzajúci z výsosti, aby sa zjavil tým, čo sedia v tme a v tôni smrti, a upriamil naše kroky na cestu pokoja.“ (Lk 1, 78-79).

Sme pripravení žiť v nádeji, ktorá presahuje každú nádej?

Zmŕtvychvstalý Kriste, prítomnosťou Ducha Svätého si vlial do našich sŕdc Božiu lásku a umožňuješ nám mať nádej, ktorá presahuje každú nádej. A z hĺbky nášho vnútra sa postupne vynára prekvapujúci pokoj. Chvála Tebe, Kriste!

[1]  V máji 2024 sme s dvomi bratmi cestovali ako pútnici cez vojnou zmietanú Ukrajinu. Počas leta sme v Taizé privítali mladých ľudí z Mjanmarska, Nikaraguy a Ukrajiny. Na jeseň som viedol online rozhovory s mladými z týchto krajín i z Betlehema a Libanonu, pričom sa štyria moji bratia vrátili na Ukrajinu, ktorú precestovali od východu po západ.

[2]  Nádej nemôže existovať bez predchádzajúcej skúsenosti úplnej absencie horizontu, ktorá je ako noc za bieleho dňa a núti jednotlivcov a národy zbaviť sa ilúzií.“ (Corine Pelluchon: L’espérance, ou la traversée l’impossible, Éditions Payot & Rivages, Paris, 2023, s. 8).

[3]  „Nádej je odpoveďou človeka na Božie mlčanie.“ (Jacques Ellul podľa Anne Lécu https://www.revue-etudes.com/article/esperer/24779)

[4]  Gustavo Gutiérrez v komentári k Dt 4,31 píše: „Boh nezabudne na zmluvu; vernosť je predovšetkým pamäť. Byť verný znamená pamätať si, nezabúdať na svoje záväzky, mať zmysel pre tradíciu. Vernosť zmluve znamená pamätať na pramene zmluvy a jej požiadavky (...) Skutočná vernosť však predpokladá viac ako len toto; vyžaduje si tiež – a to sa na prvý pohľad zdá menej zrejmé – orientáciu na budúcnosť. Pamätanie neznamená uviaznutie v minulosti. Pamätanie na včerajšok je dôležité, ale preto, lebo nám pomáha vsadiť na zajtrajšok (...). Vernosť neznamená, že kráčame po vyšliapaných cestičkách bez akejkoľvek iniciatívy, ale že ich neustále obnovujeme. Vernosť nás musí, alebo by aspoň mala, viesť k inováciám, k zmenám, k navrhovaniu nových projektov. (Gustavo Gutiérrez, El Dios de la vida, Ediciones Sígueme, Salamanca, 1992, s. 82-83).

[5]  Keď som sa rozprával s mladými ľuďmi žijúcimi vo vojnových oblastiach, mnohí z nich hovorili o význame spevu ako zdroja radosti a sily. Tento list bude uverejnený počas európskeho stretnutia 2024/2025 v Tallinne. Nezabúdajme na „spievajúcu revolúciu“, ktorá tak veľmi prispela k tomu, že Estónsko v roku 1991 získalo nezávislosť mierovou cestou. Ľudia vyšli do ulíc so spevom, aby čelili hrozbe, ktorá na nich číhala.

[6]  Niekto, koho jeden z našich bratov stretol počas púte, mu povedal: „Prebýva vo mne tvorivý hnev.“ Práve táto sila ho poháňa, aby chcel urobiť aspoň nejakú drobnosť pre zmenu súčasnej situácie.

[7]  „Od starca [Siluana] sa [Sofronij Sacharov] naučil mnohému, čo malo byť základom jeho duchovného života. Dve veci vystupujú do popredia: ako čeliť pocitu opustenosti, keď človek v modlitbe namiesto Boha zažíva len pustú prázdnotu, a ako sa vyrovnať s úzkosťou, ktorá sprevádza intenzívnu modlitbu za trpiaci svet. Prvý bod dostal zmysel vďaka koncepcii opustenosti od Boha, ktorú Sacharov neskôr rozvinul ešte hlbšie, druhý vďaka poučeniu, ktoré bolo starcovi zjavené v modlitbe a ktoré on odovzdal svojmu žiakovi takto: „Zachovaj svoju myseľ v pekle a nezúfaj!“ (Norman Russell, Theosis and Religion, Cambridge University Press 2024, s. 169)

[8]  Pozri Mk 2, 1-12. Všimnime si silu nádeje u priateľov tohto muža, ktorí prekonali všetky prekážky, rozobrali strechu domu, aby sa mu pokúsili pomôcť a priviesť ho k Ježišovi.

[9]  Grécke sloveso σπλαγχνίζομαι (splanchnizomai) je emocionálne veľmi silné. Odkazuje na vrelú a súcitnú reakciu na niečie potreby. Ťažko sa prekladá: súcit, ľútosť, náklonnosť – všetky tieto slová z neho niečo vyjadrujú. Ale „jeho srdce sa obrátilo k nim“ možno plnšie vystihuje vnútornú reakciu, ktorú toto sloveso naznačuje. V Matúšovi (pozri 14, 14; 15, 32; 18, 27; 20, 34) sa toto sloveso nevzťahuje len na cit alebo pocit, ale označuje aj praktickú reakciu, ktorá je odpoveďou na niečie potreby. V tomto prípade Ježiš uzdravuje chorého a potom nasýti zástup. Emócia sa premieňa na starostlivé a účinné konanie. Toto sloveso je akoby zhrnutím evanjelia v kocke.

[10]  Porov. 1 Tim 4, 10: „Preto sa namáhame a zápasíme, lebo máme nádej v živého Boha, ktorý je Spasiteľom všetkých ľudí, najmä veriacich.“

[11]  Porov. Hebr 6, 19

[12]  Porov. 1 Tes (Sol) 5, 8

[13]  Synoda o synodalite umožnila Katolíckej cirkvi uznať a oceniť rozmanitosť, ktorá je v nej už prítomná. Na tejto synode bola dôležitá aj úloha delegátov z iných cirkví. Nedáva to novú nádej pre ekumenizmus, ktorého cieľom je jednota všetkých, ktorí milujú Krista?

[14]  Taizé bolo založené v čase vojny. „Podobenstvo spoločenstva“, ktoré sa snažíme žiť ako bratia z rôznych cirkví, krajín, kultúr a vekových kategórií, potrebuje neustálu starostlivosť, aby bolo znamením nádeje, keď čelíme rozdeleniam v ľudskej rodine.

[15]  Porov. Rim 8, 21-23

[16]  V čase, keď čelíme výzve klimatických zmien a úbytku biodiverzity, ako môžeme prehĺbiť starostlivosť o náš spoločný domov, v ktorom je všetko prepojené?

[17]  V našej komunite Taizé pokračujeme v ceste odkrývania pravdy, keď čelíme obvineniam zo zneužívania a útokov vzneseným voči niektorým bratom. Odvaha ľudí, ktorí trpeli a prehovorili, nás musí nútiť k tomu, aby sme sa od nich stále viac učili. Tak často znovu a znovu hľadajú novú nádej a život. Motivujú nás, aby sme urobili všetko, čo je v našich silách (pozri www.taize.fr/protection), aby stretnutia, ktoré sa konajú v Taizé a inde, boli pre všetkých bezpečné a aby sa zvýšila aj informovanosť o týchto otázkach. Sme vďační aj za prácu Komisie pre uznanie a odškodnenie (pozri www.reconnaissancereparation.org) za ich načúvanie obetiam a mediáciu.

[18]  „Verím, že nádej je spojená s pravdou. Pokiaľ si nepripustím vyhliadku na smrť, nemôžem mať nádej. To platí pre všetky situácie. Ako kresťania môžeme mať tendenciu utekať pred situáciami, ktoré nás privádzajú do zúfalstva – politicky, ekologicky, ľudsky... Je prirodzené, že sme nimi pobúrení, ale zdá sa mi, že nádej nás povzbudzuje, aby sme stáli práve tam, v realite týchto situácií, a pozerali sa na ne v pravde. Georges Bernanos hovorí veľa o nádeji ako o hrdinskej cnosti. Je to cnosť, ktorá nás poháňa k činom, k tomu, aby sme neutekali, aby sme bojovali za to, o čom vieme alebo veríme, že je dobré. Nádej nás vedie k Božiemu prísľubu“. (Clémence Pasquierová, rozhovor s Clémence Houdailleovou, 11. 10. 2024 v La Croix)

[19]  V jazyku Kikuyu (Gĩkũyũ) je jedným z atribútov Boha, že je „hodný nádeje“ – „Mwihokeku“: Boh, do ktorého môžeme vkladať svoju nádej. Mwĩhoko – nádej; Wĩhokeku – vlastnosť, ktorá označuje toho, kto je hodný nádeje; Mwĩhokeku – hodný nádeje, napr. Ngai nĩ mwĩhokeku – Boh je hodný nádeje.

[20]  „Ak nádej počíta s tým, že si uvedomujeme nebezpečenstvá súčasnosti, učí nás tiež žiť v prítomnosti, veriť v budúcnosť, nevracať sa neustále do minulosti a vzdať sa všetkej nevraživosti. Nádej je napokon to, po čom naša duša túži a ak ju nemáme, sme zatrpknutí alebo násilní. Tak ako láska v Piesni piesní, aj nádej dáva nový život nášmu telu, ktoré opustila túžba“. (Corine Pelluchon: L’espérance, ou la traversée de l’impossible Éditions Payot & Rivages, Paris, 2023, s. 13-14)

[21]  „Je to práve osoba na kríži, ktorá trpí ako my, ktorá bola úplne zničená, ktorá osvetľuje našu tragickú ľudskú existenciu.... Na Ježiša sa nepozeráme len ako na príklad, ktorý by sme mali nasledovať, ani si z neho nemáme utvárať modlu. Ježiša vnímame ako Boha, ktorý na seba berie ľudskú podobu, trpí a plače s nami.“ (Kwok Pui Lan, teológ pochádzajúci z Hongkongu, „God Weeps with Our Pain“, v knihe New Eyes for Reading: Biblical and Theological Reflections by Women from the Third World, ed. John S. Pobee a Barbel von Wartenberg-Potter, Meyer Stone Books, Bloomington, IN, 1987, s. 92)

[22]  Porov. Ján 12, 32

[23]  „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14,27). Charakteristickou črtou dokonalých je, že sa nedajú ľahko dojať vecami sveta, znepokojiť strachom, rozrušiť podozrievaním, otriasť hrôzou, znepokojiť zármutkom, ale stoja pevne v pokoji viery, ako na pevnom a veľmi bezpečnom brehu, tvárou v tvár hroziacej záplave a búrkam sveta. Práve túto nezlomnosť priniesol do mysle kresťanov Kristus a vlial do nich vnútorný pokoj, ktorý sa udeľuje tým, čo prešli skúškami. (Ambróz z Milána, Traktát III, O Jakubovi a blaženom živote 6, 28, podľa Soyons l’âme du monde, Les Presses de Taizé, 1998, s. 111)

[24]  Pozri www.taize.fr/pilgrims-of-peace

[25]  Pozri Žalm 85, 11: „Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú.“