Viesť dialóg s kresťanmi iných vyznaní znamená, že sa učíme stať sa skôr partnermi ako protivníkmi. Dialóg neznamená robiť vzájomné ústupky, ako v diplomacii. Ide o to, aby sme sa spolu usilovali čo možno najplnšie rozpoznávať Kristovu tvár, jeho vôľu pre svet, pre Cirkev a pre celú ľudskú rodinu. Žiadna tradícia nemôže tvrdiť, že vlastní celého Krista. Ak si toto uvedomíme, objavíme, že nato, aby mohla Kristova tvár naplno žiariť, sa navzájom potrebujeme. „Kresťanstvo je“, podľa istého teológa 20.storočia, „náboženstvom, ktorého osobitosť spočíva v myšlienke „nie bez druhého“. Svet naliehavo potrebuje to, čo môže prísť od kresťanov, ktorí vedia oceniť svoje dary a dať ich k dispozícii pre spoločné dobro. Kvôli tomu brat Alois napísal vo Výzve k zmiereniu kresťanov: „Ako môžeme odpovedať na nové výzvy našich spoločností, obzvlášť tie týkajúce sa sekularizácie a vzájomného porozumenia medzi kultúrami, bez toho, aby sme spájali dary Ducha Svätého vložené do všetkých kresťanských rodín?“

Bolo obdobie, keď každé stretnutie medzi kresťanmi rôznych denominácii určoval nezmieriteľný protiklad. Existovalo len veľmi málo skutočného „dialógu“; išlo skôr o „súbežne prebiehajúce monológy“. Namiesto toho, aby sa hľadalo, čo je v názoroch druhých pravdivé, bolo treba za každú cenu protirečiť. Takto sa vytvorilo veľa karikatúr a stereotypov, umelých protikladov, ktorých sa i dnes len ťažko zbavujeme. Všetko toto viedlo k vzájomnému ochudobneniu. Nielen preto, že sa zabúda na dary ostatných, ale aj preto, lebo potreba protirečiť spôsobuje, že aj vlastnú tradíciu interpretujeme deformovaným spôsobom.

Ak sa nesnažím nájsť v druhom to najlepšie, čo v ňom je, nevediem rozhovor. Musím sa naučiť počúvať. Nežiada sa odo mňa, aby som poprel pravdu, alebo aby som súhlasil so všetkým. Ale môže sa stať, že budem pozvaný k tomu, aby som pripustil, že môže existovať aj iný pohľad na problémy, iné východiská a závery, ktoré majú svoje opodstatnenie, iné slová v službe viery. Čím pevnejšie som zakorenený v tom, čo je podstatné, tým menej budem mať strach prijať rôznorodosť, ktorá túto podstatu neohrozuje.

Viesť dialóg ako partneri znamená nachádzať svoju identitu nie v izolovaní sa alebo protirečení druhým, ale vo vzťahu a zdieľaní. Toto sa podobá životu oveľa viac!