Trikrát denne sa všetko na kopci v Taizé zastaví: práca, štúdium Biblie, malé diskusné skupiny. Zvony volajú všetkých do kostola na modlitbu. Stovky, niekedy tisíce mladých ľudí z rôznych krajín sveta sa modlia a spievajú
spolu s bratmi z komunity. Krátke piesne spievané stále dokola vyjadrujú niekoľkými slovami základnú pravdu a človek ich rýchlo pochopí. Potom nasleduje čítanie z Biblie v niekoľkých jazykoch. Dlhá chvíľa ticha uprostred každej spoločnej modlitby je jedinečným momentom stretnutia sa s Bohom.
My, bratia, sme často ohromení schopnosťou mladých ľudí zostať v kostole, niekedy dlhé hodiny po konci, v tichu alebo v meditatívnom spievaní. Mladí niekedy sami prejavujú veľké prekvapenie nad zistením koľko času v Taizé strávili v modlitbe. Keď sa pýtame skupín na konci ich pobytu, čo na nich najväčšmi zapôsobilo, odpoveď príde rýchlo bez váhania: „modlitba!“ A predsa mnohí z tých, čo rozprávajú s takým entuziazmom o svojom zážitku z modlitby, by sa na prvý pohľad len ťažko javili ako „znalci“! O to je to dojímavejšie.
My sami z toho opäť zostávame prekvapení. Čo spôsobuje, že sa mladí ľudia skutočne otvoria vnútornému dialógu v modlitbe? Ako im pomáhame v tom, že aj bez znalosti, ako sa modliť, o čo prosiť a čo očakávať, objavujú v sebe túžbu po spoločenstve, ktorú do nich Boh raz vložil?
Hoci skutočne neviem tieto otázky zodpovedať, predsa len môžem vyzdvihnúť tri rozmery modlitby v Taizé, ktoré podľa mňa odrážajú hľadanie mladých: dostupnosť modlitby, meditatívnosť modlitby, modlitba srdcom.
Dostupnosť modlitby
Modlitba našej komunity sa v priebehu rokov dosť zmenila; postupne sa zjednodušila. Brat Roger dával vždy pozor na to, aby sa v spoločnej modlitbe nič nejavilo nedostupné. Čítanie textu, ktorý by bol príliš dlhý alebo svojím slovníkom veľmi zložitý, môže podľa neho brániť v uvedomení si vzťahu lásky, aký nám prítomnosť Ducha Svätého ponúka v modlitbe.
Táto požiadavka, aby bola vnútorná skúsenosť z modlitby dostupná čo najväčšiemu počtu ľudí, je dôvodom prečo komunita rozvíjala spôsob modlitby formou jednoduchých meditatívnych spevov. Niežeby sa všetko prispôsobilo mladým ľuďom. Taizé spevy ako také nie sú písané podľa hudobného štýlu mladých. Som presvedčený, že naše piesne majú korene hlboko v kláštornej tradícii: svojimi slovami pochádzajúcimi zo žalmov a z dlhej tradície spievanej modlitby, ktorá začala v prvotných zhromaždeniach v Izraeli, a zároveň svojou meditatívnou a repetitívnou povahou. V podstate naša komunita, ktorá od začiatku spievala žalmy, ich spieva dodnes. Avšak namiesto celého žalmu zostávame pri jednom verši, nad ním spoločne rozjímame, nechávame ho rezonovať v nás a v jeho svetle odkrývame vlastnú životnú skúsenosť.
Čo oslovuje mladých ľudí v Taizé je zrejme spôsob, akým sa snažíme vyjadriť vieru čo najjednoduchšie, bez toho, aby sme ju pritom zbavili hĺbky alebo ju niečím „zriedili“. Inštinktívne cítia, že modlitba, akú im ponúkame, nie je len prekladom akejsi neznámej skutočnosti do jazyka mladých. Je skôr pozvaním vystúpiť zo seba, hľadať to, čo ich ťahá ďalej, to, čo ich vkladaním do úst slov z iných čias jemne vedie k tomu, aby sa od seba odpútali. Mladí ľudia dokážu toto všetko veľmi dobre vnímať. Vedia presne rozlíšiť reč, ktorá je samoúčelná od reči vytvárajúcej v nich nový priestor tým, že zbavuje istôt. Možno cítia, že prispôsobením našej modlitby ich prítomnosti sme chceli ako komunita rozšíriť našu cestu, roztvoriť pre všetkých dôverné spoločenstvo, v ktorom túžime žiť s Bohom. V tom zmysle je veľmi dôležité, aby piesne spievali všetci, nie iba sólisti alebo speváci, ktorí by zhromaždeniu prenechali iba refrén.
Meditatívnosť modlitby
Modlitba so spevmi z Taizé je taktiež biblickým rozjímaním. Na Sviatok všetkých svätých, keď je kostol plný stredoškolákov z Francúzska, s prekvapením pozorujem, s akou prirodzenosťou 2 500 mladých spieva slová „Que j`exulte et jubile en ton amour!“ („Jasať a radovať sa budem v Tvojej milosti!“), slová jednej z novších piesní vo francúzštine. Mám pocit, že opakovaním jedného či dvoch veršov im pieseň otvára bezprostredný prístup k Božiemu Slovu a umožňuje im zvnútorniť a osvojiť si krásu a dokonca i „hrubosť“ niektorých biblických textov. Potom pri čítaní Svätého Písma objavujú slová, ktoré poznajú už spamäti, a tie vrhajú na čítaný text nečakané svetlo.
Niekedy sa zamýšľam, či náš spôsob spievania nie je akýmsi malým úvodom do „lectio divina“, spôsobu pozorného čítania Písma, ktorý umožňuje textu vyznieť v celom svojom bohatstve. Židia hovoria o „premieľaní“ Tóry. Jeden rabín citovaný v zbierke židovských textov z prvých storočí po Kristovi povedal: „Obracaj Tóru zo všetkých strán stále dokola, lebo v nej je obsiahnuté všetko; iba ona ti dá skutočné poznanie. Zostarni pri jej štúdiu a nikdy ho neopusti; nič lepšie urobiť nemôžeš.“ (Mišna Abot 5,25). V Taizé opakovanie piesní nadväzuje na toto premieľanie, dýchanie Slova.
Modlitba srdcom
Keď počúvam mladých ľudí hovoriť o modlitbe v Taizé, často sa ma dotkne aj to, ako im dlhá chvíľa ticha uprostred liturgie dáva príležitosť sústrediť sa na to, čo sa deje v ich vnútri. „Urobiť inventúru“, „počúvať svoje srdce“, „rozvažovať o svojich problémoch“, „vyprázdniť myseľ“, „zastaviť sa“, „zaviesť sondu do duše“, „zložiť si masku“...: vedia dobre opísať to, čo im ticho umožňuje. Keď sú spolu, nemajú strach z ticha. Naopak, mnohí hovoria, že prvý krát sa im desať minút zdalo byť dlho, ale postupne sa čas vyplnil sám.
Kladiem si otázku, či to, čo sa snažia pomenovať, nesúvisí s tým čo východní kresťania nazývajú „modlitba srdca“ alebo tiež „bdelosť nad srdcom“. „So všemožnou bdelosťou chráň si srdce,“ hovorí Kniha prísloví, „lebo z neho pramení život“ (Prís 4,23).
Srdce je v Biblii centrom ľudskej bytosti, ústredím, v ktorom sa zbiehajú všetky jej vnútorné sily. Pre mníchov východnej tradície modlitba spočívajúca v opakovaní krátkej vety v rytme dýchania je predovšetkým modlitbou srdca; znamená to úsilie zjednotiť všetky svoje sily a nechať ich v srdci prejsť skúšobným ohňom lásky. Zjednocovaním pocitov a vnútorných síl sa srdce stáva miestom, z ktorého môže vyvierať dobrý úmysel ako priezračná voda. Modlitba ako bdelosť, bdenie a počúvanie umožňuje človeku sústrediť svoje túžby a uviesť ich do súladu s láskou. Modlitba je práve prípravou srdca k bdelosti v situáciách, v ktorých je potrebná láska.
Prostredníctvom spevov i ticha mladí ľudia objavujú, že sú schopní mať nové srdce, srdce jednoduché v pôvodnom zmysle slova, srdce jedného ducha, srdce zjednotené. Prví kresťania hovorili o modlitbe ako o spôsobe rozpúšťania „duchovného tuku“, ktorý zaťažuje myšlienky a túžby. Predstava „jedného ducha“ pomáha aj tu: srdce zjednotené je srdcom prostým, je to srdce, čo sa drží svojich túžob a touto cestou lepšie odkrýva ako ho Boh pozýva k tomu, aby bolo tvorivé. „Každá túžba v nás, ktorá volá po Bohu, je základom modlitby. Už tvoja túžba je modlitbou. Existuje vnútorná modlitba, ktorá nikdy nezatíchne: tvoja túžba. Ak sa chceš modliť, nikdy neprestaň túžiť.“ (sv. Augustín, komentár k žalmu 37)
Srdce uvoľnené z pút, otvorené určitej priehľadnosti, sa tiež učí nechať rozhodnutia a intuície dozrieť, učí sa vytyčovať trasu životnej cesty. Učí sa rozpoznávať chúlostivé situácie a slepé uličky. V tom zmysle dúfam, že mladí ľudia rozumejú slovám „modlitba nás neodvracia od starostí tohto sveta. Práve naopak, nič nie je zodpovednejšie, ako sa modliť. Čím viac žijeme celkom jednoduchú a pokornú modlitbu, tým viac nás to vedie k tomu, aby sme milovali a vyjadrovali to svojím životom“ (Brat Roger, „List 2005 - Budúcnosť plná pokoja“).
Týmito tromi rozmermi modlitby, o ktoré sa pokúšame podeliť s mladými — „odpútanie sa“ od seba samého, „premieľanie“ Písma a „bedlivé počúvanie“ srdcom — chceme im sprostredkovať istotu, akú nám zanechal Brat Roger vo svojom poslednom „Nedopísanom liste“: „Boh nás sprevádza aj v našej bezodnej samote! Každému hovorí: ’Si drahý v mojich očiach, si pre mňa vzácny a milujem ťa.’ Áno, Boh môže iba dávať svoju lásku, v tom je celé Evanjelium.“