TAIZÉ„Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí vďaka nej prijali ako hostí anjelov, hoci o tom nevedeli.“ (Hebrejom 13, 2)
Púť dôvery, táto nepretržitá reťaz stretnutí mladých, ktorá začala pred desiatkami rokov v Taizé, dnes pokračuje na všetkých kontinentoch.
Na každom jednom z týchto stretnutí je jednou z najdôležitejších skúseností pohostinnosť, a to tak pre účastníkov, ako aj pre tých, ktorí ich prijímajú.
Akú má pohostinnosť hodnotu, sme opäť raz mohli zakúsiť v auguste 2018 v Hongkongu, počas stretnutia mladých z mnohých ázijských i ďalších krajín, vrátane takých, ktoré zažili konflikt a sú stále poznačené ranami dejín, ktoré sa ešte musia zahojiť.
Z rôznych provincií kontinentálnej Číny prišlo sedemsto účastníkov. Prítomnosť mladých z mnohých krajín a prijatie, ktorého sa im dostalo v hongkonských rodinách, sú znamením nádeje.
Mladí kresťania, ktorí sú v Ázii často nepočetnou menšinou v rýchle sa meniacej spoločnosti, sa snažia čerpať silu z viery v Krista a zo života v bratskom spoločenstve v Cirkvi.
Na európskom stretnutí v Madride i počas celého roku 2019 – v Taizé, Bejrúte, Kapskom Meste a inde – budeme hlbšie uvažovať o rôznych aspektoch pohostinnosti.
Nasledujúce podnety vychádzajú z viery a pozývajú kresťanov, aby objavili v Bohu prameň pohostinnosti. To nás vedie k otázke, akú predstavu sme si vytvorili o Bohu. On nikdy nikoho nevylučuje, ale prijíma každého človeka.
Spolu s mojimi bratmi vnímam, že skúsenosť pohostinnosti nezažívajú len kresťania z rôznych cirkví, ale aj veriaci iných náboženstiev i neveriaci.
Odvážime sa uprostred terajších ťažkostí, keď sa zdá, že sa nedôvera stáva stále populárnejšou, žiť všetci spoločne pohostinný život a umožniť tak rásť dôvere?
Prvý podnet: Objavme v Bohu prameň pohostinnosti
Od počiatku sveta Boh tajomne koná. Práve toto je ústredným presvedčením v poetických príbehoch o stvorení, ktoré sa nachádzajú na začiatku Biblie. Boh hľadí na to, čo stvoril a požehnáva to: Boh vidí, ako je celé stvorenstvo dobré. Celý vesmír je hlboko milovaný Bohom.
Niekedy rozumieme o Bohu len málo, no môžeme napredovať vďaka dôvere, že Boh túži po našom šťastí a všetkých nás bezpodmienečne prijíma. Boh je prameňom pohostinnosti.
Ba viac, skrze Krista sa Boh dokonca stáva jedným z nás, aby si k sebe pritiahol ľudstvo a prijal nás. Táto Božia pohostinnosť vo vzťahu k nám sa dotýka hĺbky našej duše: presahuje a prekonáva všetky ľudské hranice.
• Ovláda nás tvárou v tvár nebezpečenstvám, ktorým čelí dnešný svet, skľúčenosť? Ak chceme udržať našu nádej pri živote, cvičme sa v postoji úžasu: pozerajme sa okolo seba očami, ktoré si všímajú všetko, čo sa dá obdivovať.
• Či už sami alebo s inými ľuďmi, čítajme Bibliu. Začnime Evanjeliami, ktoré rozprávajú Ježišov životný príbeh. Možno nebudeme hneď všetkému rozumieť, niekedy si budeme musieť zistiť viac. To, že budeme pristupovať k Biblii ako k prameňu živej vody, nám pomôže, aby rástla naša dôvera v Boha.
Syn, ktorý opustil svoj domov, „vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ (Lukáš 15, 20)
- Čo ma učí o Božej pohostinnosti toto podobenstvo, opísané v Lukášovi 15, 11-32?
Druhý podnet: Buďme pozorní na prítomnosť Krista vo svojom živote
Boh nám ponúka svoju pohostinnosť, ale tá sa premieňa na skutočné spoločenstvo s ním len na základe našej slobodnej odpovede.
Ježiš nám ukazuje, že Boh je láska tým, že nám ponúka priateľstvo. Kristus stojí pokorne pri našich dverách a klope. A ako chudobný muž dúfa a očakáva na oplátku našu pohostinnosť. Ak niekto otvorí dvere, on vstúpi.
Naše srdce mu otvárame už úplne jednoduchou modlitbou. Takže aj vtedy, keď Kristovu prítomnosť skoro vôbec necítime, on prichádza, aby zostal v nás.
• Modliť sa v kostole, hoc iba chvíľu; vyhradiť si čas – ráno alebo večer –, aby sme zverili svoj deň Bohu... to sú veci, ktoré nás časom vnútorne budujú. Pripomínanie si Kristovej prítomnosti nás tiež oslobodzuje od našich strachov – od strachu z iných ľudí, od strachu, že nie sme dosť dobrí, od obavy z neistej budúcnosti.
• Keď nemáme veľa času, hovorme Kristovi o sebe a o iných – o blízkych i vzdialených – len niekoľkými slovami, ako pri povzdychu. Povedzme mu, čo je v nás a čomu nie vždy rozumieme. Tiež nás môže sprevádzať počas celého dňa niekoľko slov z Biblie.
Vzkriesený Kristus povedal: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“ (Zjavenie 3, 20)
- Čo mi pomáha počuť Krista? Čo pre mňa znamená „otvoriť mu dvere“?
Tretí podnet: Prijmime svoje dary i obmedzenia
Boh nás prijíma so všetkým, čo je v nás, a je na nás, aby sme aj my prijali sami seba takých, akí sme. To je začiatok cesty uzdravenia, ktoré každý z nás tak veľmi potrebuje.
Chváľme Boha za svoje dary. Prijmime tiež svoje slabosti ako bránu, ktorou k nám vchádza Boh. Na to, aby nás mohol viesť ďalej, aby nám mohol pomôcť zmeniť náš život, očakáva, že budeme pohostinní najprv sami k sebe.
Prijatie našich vlastných obmedzení nás nerobí tvárou v tvár nespravodlivosti, násiliu a vykorisťovaniu ľudí pasívnymi. Naopak, uvedomenie si našich limitov nám môže dodať silu, aby sme bojovali so zmiereným srdcom.
Duch Svätý, oheň ukrytý v hĺbkach nášho bytia, premieňa kúsok po kúsku v nás a okolo nás všetko, čo odporuje životu.
• Nájdime si niekoho, komu môžeme dôverovať, kto nám bude načúvať s láskavosťou a pomôže nám rásť v živote a vo viere, aby sme tak objavili svoje dary a prijali svoje obmedzenia.
• Vytvorme v modlitbe priestor pre chválu. Ona zjednocuje našu existenciu. Spoločne spievaná modlitba je nenahraditeľná a aj po skončení naďalej rezonuje v našich srdciach.
„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinúť. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoje duše. Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké.“ (Matúš 11, 28-30)
- O akom bremene a akom odpočinku hovorí Ježiš? Čo sa môžem od neho naučiť?
Štvrtý podnet: Nájdime v Cirkvi miesto priateľstva
Aby sme mohli zdieľať našu dôveru v Boha s inými, potrebujeme miesta, kde nájdeme nielen niekoľko dobre známych priateľov, ale kde sa priateľstvo ponúka aj tým, ktorí sa od nás odlišujú.
Farnosti, zbory a lokálne komunity spájajú rôzne generácie a ľudí z rôzneho sociálneho a kultúrneho prostredia. Je v nich poklad priateľstva, ktorý je ale občas príliš skrytý na to, aby mohol prinášať ovocie.
Kiež by každé miestne kresťanské spoločenstvo bolo ako rodina, ktorá človeka prijíma, kde môžeme byť sami sebou, so svojimi pochybnosťami a otázkami, bez toho, aby sme sa museli báť, že budeme súdení...
Cirkev sa nachádza všade, kde vanie Duch Svätý, všade, kde vyžaruje priateľstvo Krista. V niektorých južných krajinách sa malé základné kresťanské komunity veľmi silno angažujú pre iných – vo svojej štvrti alebo dedine. Mohli by byť zdrojom inšpirácie aj v iných krajinách?
• Stretávajme sa pravidelne v malých skupinkách na modlitbu a zdieľanie, ale prispievajme aj k životu širšieho kresťanského spoločenstva, ktoré existuje v našom meste alebo dedine. Mohla by byť naša malá skupinka pozorná napríklad voči tým, ktorí v nedeľu prichádzajú na bohoslužbu, ale nikoho tam nepoznajú?
• Kristus chce zhromaždiť do jedného spoločenstva všetkých, ktorí ho milujú a nasledujú, bez ohľadu na ich príslušnosť ku konkrétnej cirkvi. Zdieľanie pohostinnosti je cestou k jednote. Pozývajme ešte častejšie k spoločnej modlitbe ľudí z nášho okolia, ktorí svoju vieru prejavujú inak ako my.
Na kríži, krátko pred tým, ako zomrel, Ježiš zbadal svoju matku a pri nej učeníka, ktorého miloval. Povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe. (por. Ján 19, 25-27)
- Pod krížom sa z Ježišovej vôle zrodila nová rodina. Ako môžeme žiť ako bratia a sestry dnes?
Piaty podnet: Pohostinnosť preukazujme veľkoryso
Božia pohostinnosť voči nám je výzvou: prijímajme druhých, nie takých, akých by sme ich chceli mať, ale takých, akí sú; nechajme, aby nás prijímali svojim vlastným spôsobom, nie tak, ako by sme chceli my.
• Staňme sa ženami a mužmi prijatia: nájdime si čas vypočuť si niekoho, pozvime niekoho k nášmu stolu, priblížme sa k opustenému človeku, majme milé slovo pre tých, ktorých stretneme...
• Čeliac obrovskej výzve spojenej s migráciou, hľadajme spôsob, ako by sa pohostinnosť mohla stať príležitosťou nie len pre tých, ktorí sú prijímaní, ale aj pre tých, ktorí ich prijímajú. Osobné stretnutia sú nevyhnutné: vypočujme si napríklad príbeh migranta alebo utečenca. Stretnutie s ľuďmi, ktorí prichádzajú odinakadiaľ, nám pomôže lepšie porozumieť vlastným koreňom a prehĺbiť svoju identitu.
• Starajme sa o našu zem. Táto obdivuhodná planéta je naším spoločným domovom. Zachovajme ju pohostinnou aj pre budúce generácie. Prehodnoťme svoj životný štýl a snažme sa zo všetkých síl zastaviť nerozvážne plytvanie zdrojmi, bojujme proti rôznym formám znečistenia a znižovaniu biodiverzity. Keď budeme solidárni s celým stvorenstvom, objavíme radosť, ktorá z toho pramení.
Ježiš povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Matúš 25, 40)
Treba sa ujímať slabých a pamätať na slová Pána Ježiša. Veď on povedal: „Blaženejšie je dávať, ako prijímať.“ (por. Skutky 20, 35)
- Kedy som zakúsil, že dávanie prináša radosť? Som si vedomý toho, že aj ja potrebujem od ostatných niečo dostať?
[1]