Na celej zemi bola jednotná reč a jednotné slová. Keď sa ľudia pohli od východu, našli rovinu v krajine Šineár a usadili sa tam. Povedali si medzi sebou: „Poďme, narobme si tehál a vypáľme ich!“ Tehly používali namiesto kameňa a asfalt namiesto malty. Potom povedali: „Poďme, vybudujme si mesto a vežu, ktorá svojim vrcholom bude siahať do neba. Tak sa preslávime a nerozptýlime sa po celej zemi!“

Hospodin však zostúpil, aby sa pozrel na mesto a vežu, ktorú stavali ľudia. Hospodin povedal: „Sú jeden národ a všetci hovoria jednou rečou. Toto je iba začiatok ich výčinov; teraz im už nič nezabráni uskutočniť všetko, čo si zaumienia. Poďme, zostúpme a zmäťme im reč, aby sa medzi sebou nedorozumeli.“ Tak ich Hospodin odtiaľ rozptýlil po celej zemi a prestali stavať mesto. Preto dostalo meno Bábel, lebo tam zmiatol Hospodin reč celej zeme. Hospodin ich odtiaľ rozptýlil po celej zemi. (Genezis 11, 1-9)

Náš príbeh začína technickým pokrokom: ľudia sa naučili robiť tehly. Hneď využívajú túto novú technológiu, aby posilnili svoju jednotu a autonómiu. V knihe Genezis zobrazujú mestá miesta, kde sa ľudia schovávajú za steny, aby sa chránili, keďže sa už necítia byť v súlade s celou zemou (viď Genezis 4,17). A stavanie veže, „ktorá svojim vrcholom siaha do neba“, celkom ako jeden z tých vysokých vrchov, kam zvykli chodiť, aby sa stretli s božstvom, je prehnaný čin, ktorý odzrkadľuje ich predstavu, že sú Prameňom života.

Za týchto okolností je jednota, po ktorej tak túžia, už od začiatku zvrátená. Preto je to vyjadrené v zápore: „...tak sa nerozptýlime po celej zemi...“ Ľudia sú radšej silní tak, že stoja vedľa seba v nepriateľskom postoji voči tomu, čo je vonku, ako tak, že plnia svoje poslanie prijať a odovzdávať Božie požehnanie: „Ploďte sa a množte sa, naplňte zem a podmaňte si ju“ (Genezis 1, 28). Všimnime si, že príbeh neponúka žiaden pozitívny dôvod pre tento postoj sebaobrany: je to akoby ľudia, bez reálneho nepriateľa, cítili potrebu si ho vymyslieť, aby si posilnili vlastnú identitu „proti niekomu inému“.

V tomto bode vstupuje do príbehu Boh, najprv ako pozorovateľ. Podľa neho jednota zavedená „proti iným“ a v rivalite s ním, Bohom, nezodpovedá tomu, prečo ich stvoril. Preto sa rozhodne skoncovať s ich pochabým plánom. Jeho túžba udržať ľudí na správnej ceste sa opäť zdá ako trest. Stavitelia veže, zaslepení svojou zdanlivou mocou, si myslia, že tým, že ich Boh rozptýli, koná proti ich túžbe. V skutočnosti ich však chráni pred dôsledkami ich mylnej predstavy. Ich neschopnosť komunikovať bude mať pozitívny a paradoxný výsledok: povedie ich k tomu, aby naplnili zem a plne rozvinuli všetky svoje schopnosti.

Po dlhej okľuke je ľudská túžba po jednote dosiahnutá nečakane, spôsobom, ktorý je tisíckrát lepší. Zázrak Turíc (viď Skutky apoštolov 2) predstavuje jednotu, ktorá je vzdialená násilnej rovnakosti. Je spoločenstvom v rozmanitosti a uchováva všetko to, čo je hodnotné v jednotlivých národoch a v jednotlivých ľuďoch. Takáto jednota bez násilia nemôže byť výsledkom ľudského konania. Môže byť iba prijatá ako dar, ktorý prináša Boží Duch. Projekt Bábelu (alebo Babylonu, viď Zjavenie Jána 17-18) sa stáva symbolom každého ľudského totalitarizmu; predstavuje honbu za výkonnosťou, ktorá vynecháva jednotlivé kroky a zanedbáva potrebný čas na dozretie.

 Musí technický pokrok a snaha o výkonnosť pracovať vždy proti počúvaniu Boha a starostlivosti o iných? Čo nám pomáha spájať tieto dve oblasti?

 Aký je rozdiel medzi uniformnosťou a jednotou? Aké príklady spoločného života poznáme, ktoré neničia rozmanitosť?

 Akým spôsobom tvorí príbeh Turíc (Skutky apoštolov 2) protiklad k tomuto textu?