Keď prídeš do krajiny, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh, do vlastníctva, obsadíš ju a budeš v nej bývať, vezmi prvotiny zo všetkých plodín, ktoré poznášaš zo zeme, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh, vlož ich do koša a choď na miesto, ktoré si vyvolí Hospodin, tvoj Boh, aby tam prebývalo jeho meno. Choď ku kňazovi, ktorý tam práve bude, a povedz mu: „Dnes vyhlasujem pred Hospodinom, svojím Bohom, že som prišiel do krajiny, o ktorej Hospodin našim otcom pod prísahou sľúbil, že nám ju dá.“ Potom kňaz vezme kôš z tvojej ruky a položí ho pred oltár Hospodina, tvojho Boha. Ty však pred Hospodinom, svojím Bohom, povieš:

 

„Môj otec bol blúdiaci Aramejčan. S malým počtom ľudí zostúpil do Egypta a tam žil ako cudzinec. Tam sa stal veľkým, mocným a početným národom. Egypťania však s nami zle zaobchádzali, trýznili nás a kruto zotročovali. Volali sme k Hospodinovi, Bohu našich otcov, Hospodin nás vypočul, pozrel na naše poníženie, námahu a útlak. Hospodin nás vyviedol z Egypta mocnou rukou a vystretým ramenom, úžasnými divmi, znameniami a zázrakmi. Priviedol nás na toto miesto a dal nám túto krajinu, krajinu oplývajúcu mliekom a medom. Teraz som teda priniesol prvotiny plodín zeme, ktorú si mi, Hospodin, dal!“

 

Polož to pred Hospodina, svojho Boha, a pokloň sa pred Hospodinom, svojím Bohom. Raduj sa zo všetkého dobrého, čo Hospodin, tvoj Boh, dal tebe a tvojmu domu. Raduj sa spolu s levitom a s cudzincom, ktorí bývajú v tvojom kraji. (Deuteronomium 26, 1-11)

Tento text popisuje zmysel a základnú štruktúru izraelskej bohoslužby. Boh nezištne daroval nečakanej skupine ľudí bez štátnej píslušnosti nový život a urobil z nich ľud, s ktorým má zvláštny vzťah a na život im daroval „krajinu oplývajúcu mliekom a medom“. Ako odpoveď na toto Božie pozvanie, sú príslušníci národa pozvaní vyjadriť svoju vďačnosť, a to tak, že Bohu obetujú časť z toho, čo od neho dostali. Ale ako obetovať neviditeľnému Bohu? Tu dochádza k bohoslužbe, ktorá umožňuje človeku, aby priniesol symbolickú obetu Bohu a tak vyjadril svoje spoločenstvo s ním.

Takisto, aj pestovateľ v čase zberu venuje časť zo svojej úrody a odnesie ju do svätyne, miesta zasväteného Bohu. Odovzdá ju človeku, ktorý je na to určený – kňazovi, ktorý obetu prijme v mene Pána a symbolicky mu ju odovzdá položiac ju na oltár, miesto stretávania neba a zeme. Potom sa dar obetuje, a to tak, že sa spáli alebo skonzumuje. Toto vrátenie daru, ktorý Boh daroval, v biblickom jazyku nazývame obeta, vyjadruje a posilňuje spojenie medzi partnermi. Oživuje nádej, že Boh bude vždy prítomný pre svojich a že ich bude naďalej zahŕňať svojou priazňou. Oni sú si vedomí, že v konečnom dôsledku je všetko dar a že základný zmysel ich existencie nespočíva v ich vlastnom úsilí, ale v dôvere, že Boh ich stále vedie a chráni.

V skutočnosti, pre biblických ľudí obeta nie je ťažkou úlohou, vôbec nie bolestivý skutok, ale radostná chvíľa, v ktorej sa obnovuje spojenie s Prameňom života: „Budete sa radovať z vecí, ktoré vám dal Boh, Hospodin...“ Ísť do chrámu znamená pripomenúť si silné momenty z minulosti, vyjadriť dnes za ne vďačnosť a dôveru Bohu a v toho dôsledku tiež posilniť dôveru v budúcnosť. Naviac je to hmatateľná skúsensoť spoločenstva s ostatnými veriacimi.

Bez toho, aby sme eliminovali túto dimenziu existencie, príchod Mesiáša Ježiša ju ešte viac konkretizuje. Ježiš nedáva žiadne materiálne a teda ani symbolické dary tomu, ktorého volá Otec. Naopak, celá jeho existencia je darom Otcovi, vyjadrená životom pre druhých a akoby zopakovaná smrťou na kríži. Ako hovorí List Hebrejom: „on vykonal obeť raz navždy, keď obetoval samého seba.“ (7, 27; pozri tiež 9, 25-26; 10, 10). A my sme dnes pozvaní spraviť z našej existencie dar. Svätý Pavol napísal veriacim Ríma: „Povzbudzujem vás teda, bratia, pre Božie milosrdenstvo, aby ste prinášali svoje telá ako živú, svätú, Bohu príjemnú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu„ (Rimanom 12, 1). Veriaci, že všetko môže byť darom a preto nemôže inak ako túžiť po tom, aby mohol všetko odplácať Tomu, ktorý mu dáva zvrchovane materiálneho a duchovného požehnania.

 Môžeme žiť vo vďačnosti? Prečo je niekedy ľahšie Boha o niečo prosiť než mu vzdávať vďaky za prijaté dobrodenia?

 Akými postojmi a gestami môžem zo svojho života učiniť obetu Bohu?

 Ako môžeme v tomto kontexte chápať vetu: "Milosrdenstvo chcem, a nie obetu" (Ozeáš 6, 6; Matúš 9, 13) ?