Posledný veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech sa napije ten, kto verí vo mňa. Ako hovorí Písmo: Prúdy živej vody budú tiecť z jeho vnútra. To povedal o Duchu, ktorého mali prijať tí, čo v neho uveria. Duch totiž ešte nebol, lebo Ježiš ešte nebol oslávený. (Ján 7, 37-39)

V jednom Liste, ktorý brat Alois napísal pre niekoľkými rokmi, nájdeme nasledujúce slová: „Vo všetkých nás je túžba po absolútne, prahneme po ňom celou svojou bytosťou - telom, dušou, mysľou. Smäd po láske horí v každom človeku, od dieťaťa až po starca. Dokonca ani najväčšia ľudská blízkosť ho nemôže úplne utíšiť."

Tieto slová sú súčasne útechou aj výzvou. Každý z nás sa v reči túžby a smädu poznáva. Všetci sme zažili dni, keď nás osviežil pohár studenej vody. Čo sa zdalo ako neuhasiteľný smäd, bolo uhasené. Avšak tiež sme zažili aj chvíle vnútorného smädu, hlbokej vnútornej túžby po niečom väčšom, než možno v istom okamihu cítiť. Pocit nespokojnosti, či dokonca frustrácie zanecháva istú prázdnotu, ktorú sa snažíme zaplniť. No keď sa ju pokúšame zaplniť, prázdnota často narastá.

Začiatkom 5. storočia svätý Augustín napísal „Ty si nás Pane stvoril pre seba a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“ Boh nám dáva smäd, ktorý nemožno uhasiť ničím iným, než ním samotným.

V tomto úryvku Ježiš hovorí o jednej z najväčších slávností svojho ľudu. Bol to sviatok, pri ktorom si Boží ľud pripomínal prechod púšťou a Božie vyslobodenie z otroctva. V púšti je najpotrebnejšia voda. A Boh poskytol túto nevyhnutnú vec, keď ju ľud potreboval. Mojžiš, ktorý ho viedol cez púšť, udrel do skaly a vytryskla z nej voda.

Tu Ježiš hlasne zavolal a vyzval každého, kto je smädný, aby k nemu prišiel. Ježiš neobmedzuje tento smäd na niečo konkrétne. Nezáleží na tom, čo hľadáme. On sa s nami v našom smäde stretáva. Prijíma nás aj s naším smädom.

Ježiš pokračuje : „Prúdy živej vody budú tiecť z jeho vnútra.“ V texte nie je jasné, či sa tieto slová vzťahujú na Ježiša, či na veriacich. Výraz „vnútro“, ktorý sa zvykne prekladať ako „srdce“, znamená v podstate dutý priestor, prázdnotu. Nie je to prekypujúce a výrečné srdce. Dostávame tak náznak ceny za uvoľnenie tejto živej vody.

Rovnako ako Mojžiš udrel do skaly a vyšla z nej voda pre Boží ľud, aby sa mohol napiť a pokračovať na svojej ceste, takisto Ježiš musí byť zasiahnutý. Na kríži dáva svoj život. Jánovým vyjadrením, bude „oslávený“, inými slovami, odhalí Božiu identitu ako lásku a ukáže absolútnu povahu tejto lásky. A z jeho boku, z jeho prázdnoty, bude plynúť voda – v Jánovom evanjeliu symbol Ducha svätého.

„Boh je láska“ (1 Jn 4, 8) a láska je jeho prvý dar, ktorý obsahuje všetko ostatné. Neskôr, svätý Pavol píše „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5, 5). Prameň je veľmi odlišný od nádoby. Nádoba potrebuje byť priebežne plnená. Prameň stále vyteká.

Vďaka Ježišovmu daru života na kríži, vyteká z našej prázdnoty láskyplný prameň, skrze prítomnosť Ducha svätého. Láska je čosi, čo prúdi von, čo nás núti deliť sa s inými to, čo máme, čo nás vedie k tomu, aby sme dali svoj život pre druhých.

Keď sa toto deje, a nie je dôležité, či je to ešte len začiatok, nachádzame v Kristovi absolútno. Objavujeme, že absolútno, po ktorom sme túžili, nie je nič iné, ako dovoliť láske Ducha Svätého, aby pôsobila v našom vnútri. Z našej vnútornej chudoby vyteká tento prameň

 Vybavuješ si okamžiky v svojom živote, kedy zážitok frustrácie viedol k pocitu naplnenia? Aké veci umožnili, aby sa tak stalo?

 Po čom žíznim? Cítim, že môj smäd bude možné niekedy uhasiť?