Abrámovi vo videní zaznelo Hospodinovo slovo: "Neboj sa, Abrám, ja som tvoj štít, tvoja hojná odmena." Abrám povedal: "Pán, Hospodin, čože mi dáš?! Veď odchádzam bezdetný a dedičom môjho domu bude damaský Eliezer." Abrám ešte dodal: "Veď si mi nedal potomka a môj sluha, narodený v mojom dome, má byť mojím dedičom?" Hospodin mu však povedal: "On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z teba."

Vyviedol ho von a povedal mu: "Len sa pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak ich môžeš spočítať", a dodal: "Toľko bude tvojho potomstva." Abrám uveril Hospodinovi a on mu to počítal za spravodlivosť. (Genezis 15,1–6)

Abrahám bol prisťahovalec. Spolu so svojím otcom opustil Our, svoje rodné mesto na juhu Mezopotámie, aby prešiel na sever do Harranu. Potom sa znovu vydal na cestu aj s manželkou Sárou a synovcom Lótom, až prišiel do Svätej zeme. No aj odtiaľ musel odísť. Utekajúc pred hladom, uchýlil sa do Egypta. Vrátil sa do Svätej zeme, no už sa nikdy nevrátil do svojho rodného mesta.

Abrahám poznal nestálosť. Nikdy si nepostavil dom, žil v stane. A zakúsil aj skľúčenosť z toho, že si nedokázal predstaviť budúcnosť. Tak ako my všetci, k životu potreboval nádej. Nikto nemôže žiť mimo prúd života, ktorý sa neustále hýbe vpred. Abrahám túžil po dieťati a po tom, aby mu potomstvo zaistilo povesť a budúcnosť.

V biblickom texte sme počuli, že si sťažuje. V jednej vízii ho Boh uisťuje o ochrane a veľkom majetku. A lamentuje: "Čože mi dáš?! Veď odchádzam bezdetný ..." Boh s odpoveďou nenáhli. A tak Abrahám opakuje sťažnosť: "Veď si mi nedal potomka..."

Abrahám bol mohol upadnúť do zabudnutia ako mnohí pred ním aj po ňom. No my kresťania si pripomíname dodnes, pred nami to boli židia, ktorí si ho pripomínali a taktiež aj moslimovia, ktorí ho nazývajú Ibrahim. Prečo nás oslovuje tento muž, ktorého stopy sa tratia v noci vekov?

Biblia odkrýva tajomstvo: "Abrahám uveril Hospodinovi." Čo však chce táto veta povedať? Jej význam nemôže byť to, že Abrahám uveril v existenciu Boha. V jeho dobe všetci verili v existenciu božstiev.

Pred 35 rokmi prišiel do Taizé starší muž, ktorý strávil celý život štúdiom Biblie a biblických jazykov. Vysvetlil nám, že veriť v Boha znamenalo byť pevným v Bohu. "Abrahám sa stal pevným v Bohu". Veriť, znamená vytrvať. Veriť v Boha, znamená pevne vytrvať ďaka Bohu.

Abrahám chodiac z jednej krajiny do druhej bez toho, aby sa niekde definitívne usadil, usadil sa v Bohu. Objavil, že aj v živote, ktorému chýba obvyklá podpora, je možné pevne vytrvať. Našiel v Bohu nečakanú stabilitu.

Hľadal azda vieru a nádej? Obe k nemu akoby samy prišli: "Hospodinovo slovo zaznelo", píše sa v texte. A Abrahám uveril tomuto slovu. Boží prísľub o tom, že dá Abrahámovi tak početné potomstvo, ako je hviezd na nebi znelo veľmi nepravdepodobne. Mohol ho jednoducho odmietnuť. No on nechal Božie, aby ho vztýčilo a nechalo vytrvať.

Apoštol Pavol povie: "Dúfal napriek všetkej nádeji. Abrahám veril a stal sa otcom mnohých národov." Otcom nás všetkých.

Tým, že sa Abrahám ukotvil v Bohu, našiel svoje správne miesto: " Abrahám uveril Hospodinovi a On mu to počítal za spravodlivosť. Biblia nazýva spravodlivými tých, ktorí sú vernými priateľmi Boha a druhých ľudí a sú životodárnym znamením budúcnosti. Spravodlivý zakvitne ako palma, bude rásť ako céder z Libanonu", spieva sa v žalme.

Stačí málo k tomu, aby sa človek stal jedným z tých, ktorí ako Abrahám otvárajú cesty nádeje. V prvom rade sa treba odvážiť, rovnako ako Abrahám, sťažovať si na to, čo je zle. Potom je potrebné vytrvať pri čakaní na odpoveď, aj keď Boh mlčí.

Prekvapením viery je, že je možné stáť pevne aj napriek všetkému, žiť a ísť napred. Boh neexistuje preto, že mu dôverujeme ako ani nezmizne, keď mu nedôverujeme. Je to presne naopak. Boh je zdrojom našej pevnosti, našej istoty. Viera ja cestou k stabilite, ktorá je vždy v Bohu aj keď nám samotným chýba.

 Je medzi ľuďmi, ktorých poznám alebo o ktorých som počul niekto ako Abrahám? V čom sa mu podobajú?

 Z čoho plynie moja potreba sťažovať si Bohu?

 Kde a kedy som videl otvárať cesty do budúcnosti? Kto ich otvoril: jednotlivci, či viac ľudí, v malom či väčšom počte?

 Čo nám umožňuje pevne stáť a pohybovať sa vpred?