photo: Kristóf Hölvényi
Spolu s Kristófom, mladým fotografom a priateľom, sme okolo poludnia pricestovali na hranicu, ktorá delí Maďarsko so Srbskom. Na kraji pokojnej dediny Röszke sa pred nami náhle vynoril veľký tábor s rozlohou asi dva-tri hektáre olemovaný dvoma nespevnenými vidieckymi cestami. Bolo v ňom plno stanov všetkých farieb, niekoľko šapitó, dva poľnohospodárske skleníky prerobené na nocľaháreň,asi štyridsať toaliet a pôsobivé hemženie mnohých ľudí. Bolo to na mieste príchodu a zároveň príjmu utečencov v Maďarsku. Pri vstupe do tábora zo strany dediny dvaja nemeckí dobrovoľníci riadili dopravu a usporiadavali parkovanie všetkých možných vozidiel na improvizovanom parkovisku na poli. Umožnili prechod len policajným autám (ktoré prichádzali skôr vzácne), sanitkám, a zásobovaniu, čo prichádzalo z rôznych asociácií vzájomnej pomoci utečencom.
foto: Kristóf Hölvényi
Po koľajniciach, ktoré v pravom uhle pretínajú asfaltku už roky neprešiel vlak. Našťastie, pretože po nich intenzívne a bez prestania chodia ľudia. Táto situácia sa veľmi ponáša na príchod mladých na európske stretnutie: nekonečná rada pútnikov, ktorí prišli pešo z juhu a idú na sever.
Hneď ma zaujal veľký počet rodín s deťmi, často aj bábätkami v kočíku, v skutku nepraktické na trámy v koľajisku, takisto tehotných žien, starých matiek a mužov v pokročilom veku, ktorým pomáhali mladší. Trvalo mi tak na pol hodinu, kým som bol bez slova, či pohnutia schopný prehltnúť slzy. Ich ruksaky boli spravidla menšie ako tie, s ktorými prichádzajú mladí na týždeň do Taizé. Tí lepšie vybavení mali na pleciach turistický batoh, no bolo mnoho tých, čo prišli len s igelitkami, akoby sa vracali z nákupu.
Spolu s Kristófom sme kráčali proti davu až po srbskú hranicu. Stretali sme unavené, či skôr ustráchané pohľady, ktoré sa menili na úsmev, keď sme prehodili pár slovíčok po arabsky či anglicky: "marhaban, assalamu aleikoum, welcome"...Niekoľko metrov pred hranicou z maďarskej strany sa vypínal hrozný železný plot, múr hanby postavený 25 rokov po páde železnej opony. V ten deň bol ešte otvorený prechod po koľajniciach, a práve tadiaľ všetci prechádzali. Prešli sme aj pár metrov po srbskej strane. Pohraničná stráž a niekoľko maďarských vojakov nás bez slova pozorovali, no na srbskej strane sme nezbadali nijakú prítomnosť štátnych príslušníkov. Toto miesto prechodu priťahovalo pozornosť médií z celého sveta, videli sme tu kamery najrôznejších televízií...
foto: Kristóf Hölvényi
Späť v Maďarsku som diskutoval s ľuďmi z maďarských úradov, z agentúry Spojených národov pre utečencov, ktorí sem prišli z Budapešti, robili súpis ľudí na úrovni bariér. Medzi nimi bola aj Sýrčanka, ktorá novoprišelcov bez zastavenia v arabčine informovala o tom najnutnejšom: "Do desať minút chôdze nájdete tábor prvého príjmu, tam nájdete stravu, lekárov, stany, aby ste si mohli oddýchnuť, šatstvo, topánky vhodné na chôdzu, a ak tu potrebujete stráviť noc aj deky... ďalej nájdete modré autobusy, čo vás odvezú do utečeneckého tábora, v ktorom podáte vašu žiadosť o azyl."
Podľa Dublinskej dohody, ktorú Maďarsko skúsilo tak dobre ako aj zle rešpektovať, žiadosť o azyl treba podať v prvej krajine Európskej Únie, kde utečenec príde. Treba k tomu vyplniť formulár a zanechať digitalizovaný odtlačok prstu. Práve tento posledný požiadavok naháňal strach väčšine utečencov. V priebehu jediného dňa, 12 septembra maďarskí predstavitelia rozvozili do jednotlivých táborov až 4.500 utečencov. Len pre porovnanie s číslami OSN, ktorí podali správu k 10h večer, na hraniciach napočítali 11.000 ľudí. Tí, čo nenasadli do autobusov sa pustili naprieč poliami kukurice v tejto ročnej dobe narastenej dosť vysoko. Väčšina z nich smerovali rovno k prevádzačom, ktorí vyčkávali na benzínkach v blízkom okolí (asi 1,5 km). Aj nám ponúkli, že nás odvezú do Budapešti (okolo 220 km) za cenu 100 eur. Nepodarilo sa nám zistiť ceny do Viedne alebo do Mníchova. Najchudobnejší pokračovali pešo k najbližšej vlakovej stanici, no mnohí z nich boli zadržaní políciou, ktorá dohliada na oblasť.
Príjmový tábor sa akosi sám, celkom neuveriteľne organizoval, a to aj bez centrálnej koordinácie, všetky organizácie spolupracovali. Celkom iný obraz Maďarska a Strednej Európy aký médiá nedokážu sprostredkovať. Z Budapešti dokonca autami prichádzali mladí a pýtali sa, ako môžu pomôcť. Už o päť minút mali na hrudi vysačku "dobrovoľní" a rozdávali jedlo alebo zbierali odpadky, ktoré rozširovali okraje tábora. Som presvedčený, že v maďarskej spoločnosti začalo čosi podstatné a je mnoho tých, ktorí chcú priniesť konkrétnu dlhodobú pomoc utečencom. Áno je to tak, sú niektorí politici, ktorí hrajú otrasnú politickú hru, v ktorej sú najdôležitejšie prichádzajúce voľby. Áno, maďarskí biskupi len s ťažkosťami interpretujú slová pápeža Františka. Áno, medzi ľuďmi sú obavy, treba im načúvať a rozumieť im. Ale je tu aj toľko dobrej vôle, toľko ľudí na uliciach, na staniciach, na hraniciach, ktorí vo všetkej spontánnosti prichádzajú, aby pomohli. Všetci títo ľudia podávajú dôkaz o pohostinnosti, ktorá nie je márnosťou a v našej spoločnosti ešte existuje.
Mladí dobrovoľníci, ktorí prišli z Taizé po zatvorení hraníc 15. septembra na príkaz maďarských predstaviteľov pravdepodobne viac neuvidia prúdiť veľké davy utečencov ako niekoľko týždňov predtým. Niektorí sú však stále v krajine, vracajú sa sem, alebo sem boli vytlačení z iných európskych krajín, iní pokračujú svoju cestu cez Srbsko, Chorvátsko a Rumunsko. Pašeráci zarábajú veľké majetky. A tak sme premýšľali, že aktuálne bude najužitočnejšie, ak pripojíme svoj príspevok do programu, ktoré iniciovali jezuiti: "Hospes venit, Christus venit" (Hosť do domu, Boh do domu). Je to program, ktorý má za cieľ:
1. Zhromaždiť dobrú vôľu na pomoc utečencom, a teda priniesť urgentnú pomoc.
2. Zapojiť sa do dialógu v rámci maďarskej spoločnosti.
3. Pomôcť pri integrácii tých utečencov, ktorí požiadajú o azyl v Maďarsku.
Aktuálny projekt
Konkrétne, dobrovoľníci z Taizé trávia určitý čas v bývalom sirotinci na severe Budapešti, kde sa zhromažďujú všetci neplnoletí, ktorí prišli do Maďarska bez rodičov. Nádejou je, že sprevádzajúc tieto deti, ktoré prišli o všetko, mladí im pomôžu prežiť krajšie dni.
« Hospes venit, Christus venit »
