Brat Alois, Bazilej, nedeľa večer, 31. decembra
V evanjeliu sme práve počuli, ako Ježiš potvrdil, že je dobrým pastierom, že má iné ovce a že bude len jedno stádo s jedným pastierom. Neprišiel na svet len kvôli jednej malej skupine, ale aby zjednotil celú ľudskú rodinu. Odtiaľto pochádza naša nádej na mier pre ľudstvo. Dnes večer sa budeme s veľkou nádejou modliť za mier.
Je pravda, že mier je v ohrození a chcel by som spomenúť dve najväčšie výzvy, ktorým dnes čelí ľudská rodina.
Prvú sprítomňuje ten veľký zástup mužov, žien a detí všade na svete, ktorí sú nútení opustiť miesto svojho pôvodu. Príčiny, ktoré ich tlačia k odchodu, sú rôzne: môže to byť vojna a nebezpečie, extrémna chudoba a absencia budúcnosti, alebo aj klimatické zmeny.
Títo ľudia potrebujú vo svojom súžení solidaritu a – ako sme toho svedkami v Taizé – môžu sa stať našimi priateľmi. Akoby nás Kristus pozýval, aby sme prekonali náš strach a naše predsudky, akoby nám vravel: „Ja som pastier celého ľudstva. Ja som zomrel aj za nich, či už sú kresťanmi alebo nie. Takže môžete sa stať ich priateľmi.“
Druhá výzva pochádza od našej planéty, ktorá je tak veľmi zraniteľná. Počúvajme nárek Zeme. Keď čelíme ekologickým katastrofám – a to predovšetkým v najchudobnejších regiónoch – západné krajiny majú historickú zodpovednosť.
Vznikajú mnohé iniciatívy na všetkých úrovniach. Sú ale nedostačujúce. V mene nás všetkých si dovoľujem adresovať túto výzvu všetkým politickým a ekonomickým predstaviteľom: Prostriedky na uskutočnenie potrebných zmien existujú. Tak nech sú využívané na odstránenie chudoby a starostlivosť o životné prostredie!
Obe spomínané výzvy, ktoré ohrozujú mier, sú veľmi veľké, ale my sa nenecháme znechutiť. Počas týchto dní sme sa priblížili k prameňom radosti, ktorá nikdy nesklame. Nechajme tento prameň vyvierať v našich srdciach. Dá každému odvahu angažovať sa tam, kde môže, prispieť k hľadaniu riešení, nech i len skromne.
Aby sme pripravili mier, radi by sme prehĺbili solidaritu. Ale na to je nevyhnutné otvoriť sa pre iné kultúry a mentality. Niekedy nás to môže zaviesť veľmi ďaleko. Pred našou cestou do Južného Sudánu a Sudánu sme boli v inej časti Afriky, ktorá tiež prešla veľkým utrpením. Spolu s dvomi bratmi sme boli na stretnutí mládeže v Egypte.
Sto mladých ľudí prišlo z Európy, Severnej Ameriky, Afriky a Blízkeho východu. Prijalo ich sto mladých pravoslávnych koptov z Káhiry, Alexandrie a Horného Egypta. Počas piatich dní sme objavovali dlhú a bohatú koptskú pravoslávnu tradíciu egyptskej cirkvi.
V Taizé sme už počas leta prijali mladých arabských kresťanov, koptov z Egypta, katolíkov a pravoslávnych z Libanonu, Jordánska, Iraku a Palestíny. Ich trojmesačný pobyt na našom kopci nás priviedol bližšie k Blízkemu východu. Preniesli na nás svoju túžbu po miery. Chceli by sme byť ešte bližšie mladým arabským kresťanom.
O niekoľko mesiacov sa vydáme na ďalšiu púť. Pre mnohých pôjdeme príliš ďaleko na to, aby sa mohli pridať; bude to len jednoduchá návšteva, ale prehĺbi vzťahy s pravoslávnou cirkvou. Poteší Rusov, ktorí sú dnes tu v Arene. Medzi 16. a 19. májom sa spolu s niekoľkými mojimi bratmi a mladými ľuďmi zúčastníme pravoslávneho slávenia Nanebovstúpenia na ďalekej Sibíri, v Kemerove.
Posilňovanie solidarity nás môže viesť veľmi ďaleko, ale začína pri nás, hneď pri našich dverách. Po návrate domov prekročme bariéry, komunikujme s ľuďmi, ktorí rozmýšľajú inak ako my,
stavajme mosty: medzi náboženstvami, medzi regiónmi, medzi európskymi krajinami, medzi kontinentmi.
Vykročme k najzraniteľnejším. Počúvajme napríklad bezdomovca, ktorý nám rozpráva svoj príbeh, alebo osobu s postihnutím, chorého človeka alebo utečenca. Potom uvidíme, ako sa naše srdce otvára, rozširuje, stáva sa ľudskejším a dokonca objavuje radosť.
Vezmime si so sebou z tohto stretnutia v Bazileji jednu poslednú myšlienku: každý človek je stvorený pre radosť a poslaním radosti nie je, aby si ju človek ponechal sám pre seba, ale aby sa s ňou delil. Radosť, ktorá pramení v Božej láske, radosť, ktorá nikdy nesklame, je skrytou hybnou silou angažovania sa v prospech druhých, ktorá nikdy nezoslabne.
Brat Alois, Bazilej, nedeľa večer, 31. decembra 2017
V evanjeliu sme práve počuli, ako Ježiš potvrdil, že je dobrým pastierom, že má iné ovce a že bude len jedno stádo s jedným pastierom. Neprišiel na svet len kvôli jednej malej skupine, ale aby zjednotil celú ľudskú rodinu. Odtiaľto pochádza naša nádej na mier pre ľudstvo. Dnes večer sa budeme s veľkou nádejou modliť za mier.
Je pravda, že mier je v ohrození a chcel by som spomenúť dve najväčšie výzvy, ktorým dnes čelí ľudská rodina.
Prvú sprítomňuje ten veľký zástup mužov, žien a detí všade na svete, ktorí sú nútení opustiť miesto svojho pôvodu. Príčiny, ktoré ich tlačia k odchodu, sú rôzne: môže to byť vojna a nebezpečie, extrémna chudoba a absencia budúcnosti, alebo aj klimatické zmeny.
Títo ľudia potrebujú vo svojom súžení solidaritu a – ako sme toho svedkami v Taizé – môžu sa stať našimi priateľmi. Akoby nás Kristus pozýval, aby sme prekonali náš strach a naše predsudky, akoby nám vravel: „Ja som pastier celého ľudstva. Ja som zomrel aj za nich, či už sú kresťanmi alebo nie. Takže môžete sa stať ich priateľmi.“
Druhá výzva pochádza od našej planéty, ktorá je tak veľmi zraniteľná. Počúvajme nárek Zeme. Keď čelíme ekologickým katastrofám – a to predovšetkým v najchudobnejších regiónoch – západné krajiny majú historickú zodpovednosť.
Vznikajú mnohé iniciatívy na všetkých úrovniach. Sú ale nedostačujúce. V mene nás všetkých si dovoľujem adresovať túto výzvu všetkým politickým a ekonomickým predstaviteľom: Prostriedky na uskutočnenie potrebných zmien existujú. Tak nech sú využívané na odstránenie chudoby a starostlivosť o životné prostredie!
Obe spomínané výzvy, ktoré ohrozujú mier, sú veľmi veľké, ale my sa nenecháme znechutiť. Počas týchto dní sme sa priblížili k prameňom radosti, ktorá nikdy nesklame. Nechajme tento prameň vyvierať v našich srdciach. Dá každému odvahu angažovať sa tam, kde môže, prispieť k hľadaniu riešení, nech i len skromne.
Aby sme pripravili mier, radi by sme prehĺbili solidaritu. Ale na to je nevyhnutné otvoriť sa pre iné kultúry a mentality. Niekedy nás to môže zaviesť veľmi ďaleko. Pred našou cestou do Južného Sudánu a Sudánu sme boli v inej časti Afriky, ktorá tiež prešla veľkým utrpením. Spolu s dvomi bratmi sme boli na stretnutí mládeže v Egypte.
Sto mladých ľudí prišlo z Európy, Severnej Ameriky, Afriky a Blízkeho východu. Prijalo ich sto mladých pravoslávnych koptov z Káhiry, Alexandrie a Horného Egypta. Počas piatich dní sme objavovali dlhú a bohatú koptskú pravoslávnu tradíciu egyptskej cirkvi.
V Taizé sme už počas leta prijali mladých arabských kresťanov, koptov z Egypta, katolíkov a pravoslávnych z Libanonu, Jordánska, Iraku a Palestíny. Ich trojmesačný pobyt na našom kopci nás priviedol bližšie k Blízkemu východu. Preniesli na nás svoju túžbu po miery. Chceli by sme byť ešte bližšie mladým arabským kresťanom.
O niekoľko mesiacov sa vydáme na ďalšiu púť. Pre mnohých pôjdeme príliš ďaleko na to, aby sa mohli pridať; bude to len jednoduchá návšteva, ale prehĺbi vzťahy s pravoslávnou cirkvou. Poteší Rusov, ktorí sú dnes tu v Arene. Medzi 16. a 19. májom sa spolu s niekoľkými mojimi bratmi a mladými ľuďmi zúčastníme pravoslávneho slávenia Nanebovstúpenia na ďalekej Sibíri, v Kemerove.
Posilňovanie solidarity nás môže viesť veľmi ďaleko, ale začína pri nás, hneď pri našich dverách. Po návrate domov prekročme bariéry, komunikujme s ľuďmi, ktorí rozmýšľajú inak ako my, stavajme mosty: medzi náboženstvami, medzi regiónmi, medzi európskymi krajinami, medzi kontinentmi.
Vykročme k najzraniteľnejším. Počúvajme napríklad bezdomovca, ktorý nám rozpráva svoj príbeh, alebo osobu s postihnutím, chorého človeka alebo utečenca. Potom uvidíme, ako sa naše srdce otvára, rozširuje, stáva sa ľudskejším a dokonca objavuje radosť.
Vezmime si so sebou z tohto stretnutia v Bazileji jednu poslednú myšlienku: každý človek je stvorený pre radosť a poslaním radosti nie je, aby si ju človek ponechal sám pre seba, ale aby sa s ňou delil. Radosť, ktorá pramení v Božej láske, radosť, ktorá nikdy nesklame, je skrytou hybnou silou angažovania sa v prospech druhých, ktorá nikdy nezoslabne.
Brat Alois, Bazilej, sobota večer, 30. decembra 2017
Posledné dva dni som sa s vami podelil o niekoľko momentov z návštevy, ktorú som uskutočnil s jedným z mojich bratov u tých najchudobnejších v Južnom Sudáne a Sudáne, pretože táto návšteva vo mne vyvolala veľa otázok. V evanjeliu nám Ježiš povedal: „Blahoslavení ste, ktorí ste chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo.” Čo tými slovami myslel?
V Južnom Sudáne, v tábore presídlencov, ma oslovila odvaha žien. Jedna žena mi rozprávala o tom, ako sa usiluje byť nositeľkou zmierenia a pokoja. Voda je tu na prídel. Niekedy dochádza v blízkosti studní k hádkam. Tak sa vytvorila skupina žien, ktorá zabezpečuje spravodlivú distribúciu. Táto žena mi povedala: „Tým, ako sa delíme o vodu a ako prekonávame princíp ’každá pre seba’, budujeme mier.“
Táto žena pochopila, že mier začína v nás samých, spoločenstvo sa vytvára okolo nás, na základe našich konkrétnych každodenných životov.
My, čo sa schádzame okolo Krista, vieme, že evanjelium nesie posolstvo univerzálneho spoločenstva. Jednota, ktorú Kristus vniesol medzi Boha a ľudí vedie k zmiereniu každého človeka so sebou samým – k pokoju srdca -, k zmiereniu ľudí medzi sebou – k pokoju na zemi – a k zmiereniu ľudskej rodiny so stvorením.
Mnohí chcú, aby boli kresťania zjednotení, aby sa posolstvo spoločenstva viac nezahaľovalo. Keď sú kresťania rozdelení, odkaz evanjelia stráca svoju žiaru. Naša bratská jednota môže byť znakom jednoty a mieru medzi ľuďmi.
Preto sa pri každej príležitosti opakovane pýtam: nie je už čas, aby sa rozdelené cirkvi odvážili bez ďalšieho odkladu stretnúť pod jednou strechou, a to ešte predtým, ako sa dosiahne dohoda vo všetkých teologických otázkach?
Ako sa môžeme stretnúť pod jednou strechou? Tak, že budeme robiť spoločne všetko, čo sa spoločne robiť dá: štúdium Biblie, sociálnu a pastoračnú prácu, katechézu. Tak, že neurobíme nič bez toho, aby sme brali ohľad na druhých. Tak, že budeme spolu uskutočňovať gestá solidarity tvárou v tvár chudobe a každému ďalšiemu utrpeniu a spoločne sa starať o životné prostredie. Tak, že sa budeme častejšie spolu stretávať v prítomnosti Boha a v tichu a chvále počúvať jeho Slovo.
V tomto duchu, ktorý sa už dlho prejavuje tu v Bazileji a okolitom regióne, sa spojili kresťania rôznych cirkví – protestanti, katolíci a pravoslávni –, aby sa pripravili na naše prijatie. Ďakujeme im, že nás pozvali. Ďakujeme všetkým, ktorí otvorili svoje dvere, aby nás tak srdečne privítali. Vďaka patrí aj občianskym inštitúciám, ktoré prispeli svojou spoluprácou.
Aby sme napredovali smerom k jednote kresťanov, rád by som zopakoval otázku, ktorú som položil v máji vo Wittenbergu, v meste Luthera a ktorú som nedávno pripomenul aj v Ženeve, v meste Kalvína.
Pred rokom pri návšteve luteránov vo švédskom Lunde, v predvečer 500-tého výročia reformácie, pápež František vyjadril v modlitbe slová, ktoré pred ním ešte žiadny pápež nevyslovil. Povedal: „Duchu Svätý, daj nám s radosťou rozpoznať dary, ktoré Cirkvi priniesla reformácia.“
Nie sú to slová hodné zamyslenia a odozvy? Vieme byť natoľko veľkodušní, že nepoďakujeme Bohu v prvom rade za dary, ktoré dal nám, ale za dary, ktoré dal druhým a ktoré môžeme dostať od nich? Akéhokoľvek vierovyznania sme, budeme schopní rozpoznať hodnoty, ktoré Boh nadelil druhým?
Zmierenie medzi cirkvami je cesta k novej realite, ktorej kontúry sú nepredvídané a zatiaľ neznáme. Mali by sme si pripomenúť tieto slová proroka Izaiáša: „Slepých budem viesť po ceste im neznámej.“ Duch Svätý nás povedie cestami, ktoré vopred nepoznáme.
V priebehu roka 2018 budeme prosiť Ducha Svätého, aby nás pripravoval – prostredníctvom našich životov – byť čoraz viac svedkami zmierenia a pokoja. Budeme preto pokračovať v púti dôvery na zemi. Teraz uvediem niekoľko krokov.
V Taizé budú každý týždeň pokračovať mládežnícke stretnutia, dve so špeciálnym zameraním: v júli víkend priateľstva medzi mladými kresťanmi a moslimami, ktorý nám umožní vidieť to, čo nás spája a čo je odlišné; v auguste týždeň pre mladých dospelých vo veku 18 až 35 rokov, ktorý bude venovaný úvahám, ako spolu začrieť hlbšie do prameňov radosti.
Ako som už povedal minulý rok, tento rok budeme mať siedme medzinárodné stretnutie mladých v Ázii a bude samozrejme otvorené aj pre mladých ľudí z iných kontinentov. Všetci budú vítaní. Bude sa konať od 8. do 12. augusta.
Miestom konania bude mesto Hong Kong.
Brat Alois, Bazilej, piatok večer, 29. decembra 2017
Včera večer som vám povedal, že som v októbri strávil s jedným z mojich bratov jeden týždeň v Južnom Sudáne a ďalší v Sudáne. Keď som sa vrátil, rozmýšľal som nad našim stretnutím a pýtal som sa sám seba: ako môžem priblížiť mladým ľuďom, ktorí sa stretnú v Bazileji, bolestivý nárek vychádzajúci z biedy, násilia a extrémnej krehkosti, ktoré sme videli v Afrike?
Tiež som sa pýtal: čo môžeme urobiť preto, aby bolo tento nárek počuť, aby ľudia, ktorí trpia, nemali už viac pocit, že ich nárek sa stráca v prázdnote?
Južný Sudán prechádza veľmi ťažkým obdobím, ktoré v mnohých vyvoláva pesimizmus. Nemajú už žiadnu nádej. Krajinu trápi rýchla inflácia, už niekoľko mesiacov neboli vyplatené mzdy, šíri sa násilie a v obehu je množstvo zbraní.
V dome sestier Matky Terezy som videl mamy, ktoré prinášali svoje podvyživené deti. Niekedy to bola deväť či desaťročná dcéra, ktorá prinášala svojho malého brata. Aby mohli tieto matky predať niečo na trhu, kráčajú celé dni v obrovskej horúčave, pričom nesú na hlave tovar a v páse z kozej kože malé dieťa.
V Sudáne ma druhý týždeň ohromila iná žena, mama Samira. Kto je Samir? Bol to jeden z mladých utečencov, ktorého sme prijali pred dvomi rokmi. Prišiel do Taizé po veľmi úmornej ceste a krátko po príchode nečakane dostal srdcový záchvat a zomrel. Ostatní mladí utečenci sa postarali o jeho pohreb, ktorý viedol imám nášho regiónu.
V Sudáne som porozprával všetky tieto udalosti jeho mame. Na každú vetu súhlasne prikývla so slovami: „Al hamdulillah, buď Bohu chvála”. Potom mi na vysvetlenie povedala: „Bol to môj jediný syn. Manžel ma opustil. Ja som chorá. Predala som náš dom, aby som zaplatila Samirovu cestu.“ A táto moslimská žena dodala tieto slová, ktoré Biblia vkladá do Jóbových úst: „Boh dal a Boh vzal. Buď Bohu vďaka.“
Zdalo sa mi, že všetci sme mohli vidieť cez túto ženu všetky mamy na svete, ktoré trpia kvôli svojim deťom.
Tieto príbehy sú bolestivé. Ale aj v Európe – niekedy blízko nás – existujú vážne situácie, ktoré zažívajú ľudia zranení životom. Skrze evanjelium, ktoré sme dnes večer čítali, vieme, že Ježiš Kristus je ako človek zjednotený s každým človekom. Je v každom človeku, je obzvlášť v najopustenejších ľuďoch. To, čo robíme najmenším, robíme jemu.
Teraz by som sa s vami chcel podeliť o svoju skúsenosť: keď počujeme zblízka nárek zraneného človeka, keď sa im pozrieme do očí, keď si ich vypočujeme, keď sa dotkneme tých, čo trpia, dostávame sa bližšie k Ježišovi, ktorý je chudobný medzi chudobnými. Oni nás vovádzajú do dôvernejšieho vzťahu s ním.
Osobné stretnutie s najzraniteľnejšími nám pomáha objaviť dôstojnosť druhých a umožňuje nám, aby sme prijímali to, čo ponúkajú aj tí najchudobnejší. Neprispievajú práve oni k budovaniu solidárnejšej spoločnosti? Oni odhaľujú našu vlastnú zraniteľnosť. A tým nás robia pokornejšími a ľudskejšími.
A paradoxne je nám tým daná radosť. Je to možno len iskra, avšak je to skutočná radosť, ktorú s nami zdieľajú najchudobnejší.
Zajtra ráno sa v malých skupinkách budete zamýšľať nad otázkami: ako môžeme lepšie začuť nárek najzraniteľnejších a odpovedať naň vlastným životom? Ako môžeme počuť to, čo nám majú priblížiť? Pomáhajú nám oslobodzovať sa od problémov, ktoré nie sú podstatné a tešiť sa z toho, že sa tak stávame jednoduchšími, ľudskejšími. Ich statočnosť obnovuje našu statočnosť.
Brat Alois, Bazilej, štvrtok večer, 28. decembra 2017
Každému jednému z vás, ktorí ste prišli z celej Európy – a niektorí dokonca z väčšej diaľky – by som rád dnes večer povedal: vitajte v Bazileji! Vitajte v tomto veľmi prívetivom meste!
Chcel by som tiež povedať veľké ďakujem tým, ktorí nás prijali, a to nielen v meste, ale aj v celom okolitom regióne – vo Švajčiarsku, Francúzsku a v Nemecku.
Po prvýkrát sa jedno z našich európskych stretnutí koná na križovatke troch krajín, na križovatke dvoch jazykov. Bazilej je európske mesto. Príchodom sem by sme chceli vyjadriť, že pokiaľ ide o budovanie Európy, nie je možné vrátiť sa späť.
Bazilej je mesto poznačené protestantskou reformáciou šestnásteho storočia, kde sa dnes koná mnoho ekumenických iniciatív. Tým, že sa stretávame práve tu, by sme chceli tiež zdôrazniť toto smerovanie k jednote kresťanov.
Je veľkou radosťou, že takí rozdielni vo svojom pôvode, kultúre i vierovyznaní, budeme spolu počas piatich dní. Naša radosť je veľká, ale samozrejme všetci sa usilujeme o radosť, ktorá potrvá dlhšie ako päť dní, o radosť, ktorá sa nikdy nevyčerpá.
Nevyčerpateľná radosť: v brožúrke s programom, ktorú ste dostali, uvidíte, že to bude témou nášho hľadania počas tohto stretnutia, ale aj počas roka, ktorý sa začína. „Raduj sa a jasaj celým srdcom“: počuli sme toto pozvanie v biblickom texte, ktoré sme pred chvíľou čítali.
Nedávno – v októbri – som považoval za dôležité ísť s jedným z mojich bratov na týždeň do Južného Sudánu a potom na týždeň do Sudánu, aby sme lepšie porozumeli situácii v týchto dvoch krajinách a modlili sa spolu s tými, ktorí sú jednými z najzraniteľnejších ľudí súčasnej doby.
Keď som sa vrátil, premýšľal som nad tým, že toľko ľudí, nielen v Afrike, ale aj blízko pri nás, trpí ťažkosťami, vylúčením, násilím, hladom, chorobami, vyhnanstvom, prírodnými katastrofami. Je možné hovoriť o radosti, o tej radosti, ktorú spolu s jednoduchosťou a milosrdenstvom brat Roger vložil do srdca života našej komunity Taizé?
Premýšľal som o deťoch, ktoré sme stretli v utečeneckých táboroch v Afrike. Už ako malé sa vo veľkej miere musia podieľať na každodenných prácach, ale privítali nás celkom prirodzene s mimoriadnou radosťou. Takáto skúsenosť sa netýka len Afriky, je možné ju zažiť všade vo svete.
V Afrike sme videli, že na miestach poznačených dramatickými udalosťami, prítomnosť detí spôsobuje explóziu života. Čoskoro ich nevinná radosť opadne, keď si uvedomia, aký nespravodlivý údel je im uložený. Ale ich radosť je lúčom svetla, ktorým by sme sa chceli nechať prežiariť. Čo je prameňom ich radosti?
Zajtra ráno sa budete zaoberať prvým zo štyroch podnetov, ktoré boli pripravené na rok 2018. Je nazvaný: „Začrieť hlbšie do prameňov radosti“. A budete sa môcť opäť zamyslieť nad biblickým textom, ktorý sme čítali dnes večer: pozýva nás k radosti a tiež ukazuje prameň radosti slovami: „Pán, tvoj Boh, je s tebou.“
Radosť evanjelia vychádza z dôvery, že sme Bohom milovaní, milovaní nekonečnou láskou, ktorú má pre každého jedného z nás. Ak si pri odchode z Bazileja zachováte len istotu tejto nekonečnej lásky Boha, prameňa radosti, odnesiete si to podstatné.
Zajtra sa počas večernej modlitby budem snažiť ukázať, ako radosť, ktorá plynie z Božej lásky, nie je v žiadnom prípade únikom od problémov súčasnej doby. Naopak robí nás citlivejšími na utrpenie druhých.