TAIZÉ

Príhovory brata Aloisa

 
Brat Alois sa každý večer počas európskeho stretnutia prihovoril jeho účastníkom. Na tejto stránke nájdete jeho príhovory v češtine.

utorok 31. decembra 2019

Naše stretnutie sa chýli ku koncu. Ešte raz srdečne ďakujeme všetkým, ktorí nás prijali, rodinám a farnostiam, mestu Vroclav i Vroclavskému regiónu, ako aj všetkým Poliakom, ktorí prišli pomôcť, aby sme sa cítili prijatí.

Počas týchto dní, ktoré sme strávili spolu, sme vyjadrili našu túžbu budovať budúcnosť plnú pokoja – predovšetkým v našom osobnom živote, v našich rodinách a na miestach, kde študujeme či pracujeme. Ale aj v našich krajinách a ešte ďalej, v Európe a vo svete.

Videli sme na vlastné oči veľkú rozmanitosť a vedeli sme sa z nej tešiť. Na európskom kontinente každá krajina, každý národ, každý región prispieva k mozaike, ktorá vytvára našu časť sveta. Namiesto snahy o dosiahnutie uniformity nášho kontinentu by sme si mali ceniť miestne špecifiká a rozmanitosť tradícií a kultúr.

Nezabudnime, že v niektorých prípadoch zanechali dejiny hlboké rany! Snažme sa chápať, ako sa rôzne časti nášho kontinentu vyvíjajú. Urobme všetko pre to, aby sme – predovšetkým sami v sebe – odkryli predsudky, ktoré môžeme mať voči druhým. Nebojme sa našich susedov, načúvajme si navzájom.

Dosiahnuť slobodu, ktorú celý náš kontinent znovuzískal pred 30 rokmi, bolo ťažké. Mnohí – predovšetkým tu, v Poľsku – zaplatili za ňu veľmi vysokú cenu. Pre niektorých z nich bolo zakorenenie sa vo viere zdrojom ich angažovanosti, pričom niekedy riskovali vlastný život.

Príbeh tohto boja za slobodu zahŕňa niekoľko prekvapivých udalostí, medzi ktoré patrí aj odpustenie poľských kresťanov nemeckému ľudu po druhej svetovej vojne. Toto prispelo k zmiereniu, novému začiatku, ktoré je jedným zo zázrakov dejín nášho kontinentu.

Ak si dnes pripomíname tieto udalosti, ktoré sa odohrali v časoch napätia a nedorozumenia, je to preto, aby sme našli nádej, že nový začiatok je možný aj dnes. Výzvy sú samozrejme odlišné, ako sme videli aj podľa tém workshopov počas týchto dní.

Teraz sa každý z nás vráti domov. Ale viac ako inokedy sme si vedomí, že sme súčasťou veľkého spoločenstva, spoločenstva Cirkvi. Tu, vo Vroclave, ste omladili tvár Cirkvi.

V meniacom sa svete musíme hľadať spôsoby, ako vyjadriť Evanjelium úplne novým spôsobom. Príklad nachádzame v Máriinej pohotovosti a dôvere. Keď bola veľmi mladá, prijala nepredstaviteľné, stala sa matkou Krista, otvoriac tak cestu pre nový začiatok pre ľudstvo.

Keďže sa vývoj ľudstva nachádza teraz v bode zlomu, nechajme sa viesť pravdou, pokorou a radosťou Krista! Budeme tak schopní pripraviť cesty, ktorými dnes Boh prichádza k nám a je medzi nami. Boh nám dá fantáziu potrebnú k tomu, aby sme mohli pokračovať smerom k zajtrajšku a zostať ustavične na ceste, ale nikdy nezbavení koreňov.

pondelok 30. decembra 2019.

Práve sme počuli jednu z prvých strán Biblie. Tento poetický opis stvorenia zdôrazňuje, akú zodpovednosť majú ľudí vo vesmíre: starať o zem a chrániť ju. Túto zodpovednosť Boh zveril ľudstvu.

Chcem sa vám, mladým ľuďom, poďakovať a povzbudiť vás. Beriete túto zodpovednosť veľmi vážne. V Taizé nás ohromuje, keď vidíme oddanosť mnohých z vás, s ktorou sa usilujete o ochranu stvorenstva, o ochranu biodiverzity a o zjednodušenie vášho životného štýlu.

Spolu s ostatnými z mojej generácie by sme sa vám mali ospravedlniť za to, že sme opomenuli túto zodpovednosť. Konzumizmus zabral príliš veľa miesta, akoby šťastie záviselo iba od neho. Povzbudzujete nás, aby sme zmenili svoj životný štýl, aby bol striedmejší a viac zameraný na to podstatné.

Zajtra ráno si prečítate v „Podnetoch pre rok 2020“, že tvárou v tvár súčasnej mimoriadnej klimatickej a environmentálnej situácii je možné spoločné svedectvo rôznych kresťanských denominácií. Áno, je tu nádherné pozvanie stretnúť sa pri ekumenických iniciatívach.

Na to, aby sme čelili týmto veľkým výzvam, potrebujeme vedieť, kde nájdeme podporu. Počas týchto dní sa nechávame inšpirovať slovami: „Ustavične na ceste, ale nikdy nezbavení koreňov“. Byť ustavične na ceste neznamená žiť v permanentnej nestabilite. Potrebujeme mať korene zapustené v skutočnosti, ktorá sa nemení.

Nedávno som hovoril s jednou dobrovoľníčkou, ktorá žila v Taizé niekoľko mesiacov. Pochádza z Japonska a pracovala v skupinách, ktoré pomáhali obetiam cunami v regióne Fukushima. Stále vo mne znejú jej slová: „Toľko ľudí tam stratilo korene, prišli o všetko.“

Keď čelíme utrpeniu, niekedy sa cítime tak bezmocne. Pripomeňme si, že modlitba je cestou, ktorá je pre nás vždy otvorená. Zmení sa niečo, ak zveríme Bohu iného človeka alebo utrpenie, ktorým práve prechádzame? Nevieme a našťastie nemôžeme zmerať, presne ako odpovedá Boh na naše modlitby. Boh ďaleko presahuje naše výpočty.

Ale jedna vec je istá: keď zveríme všetko Bohu, vstupujeme do hlbokej solidarity s našim blížnym, pripájame sa ku Kristovej solidarite, ktorý dnes sám trpí spolu s tými, ktorí prechádzajú ťažkou skúškou. Modlitba nás stavia na cestu, robí nás zodpovednými za druhých a za nás samých.

Keď sa začíname modliť, môžeme byť roztržití, alebo nám len veľmi ťažko prichádzajú slová na um. Vtedy si pripomeňme, že Ježiš Kristus je prítomný v našom najhlbšom vnútri a že nás pozná. Naša modlitba môže byť veľmi chudobná, ale on rozumie nášmu srdcu. Snažme sa odpočinúť si s ním, sami alebo v nádhernej modlitbe spolu s ostatnými.

Dnes večer sa chcem opäť poďakovať všetkým tým, ktorí nás prijímajú. Predovšetkým tým, ktorí otvorili svoje domovy, aby ubytovali pútnikov, rovnako aj predstaviteľom kresťanských komunít vo Vroclave a civilným predstaviteľom. Niektorí z nich sú tu dnes večer s nami.

Naša púť dôvery bude pokračovať. Niečo viac ako o rok sa uskutoční jedna úplne výnimočná zastávka: spolu s mladými z rôznych krajín pôjdeme do Svätej Zeme. Stane sa tak vo februári 2021. Po tom, ako sme mali stretnutie v Bejrúte, chceme vyjadriť našu solidaritu s tými, ktorí hľadajú mier na Blízkom východe.

Krátko pred tým sa uskutoční naše ďalšie Európske stretnutie. Zhromaždíme sa v krajine, ktorú všetci veľmi milujeme. Vrátime sa na juh nášho svetadielu. Od 28. decembra 2020 do 1. januára 2021 nás prijme talianske mesto Turín.

nedeľa 29. decembra 2019

Dnes večer by som vám chcel povedať niekoľko slov o nedávnej udalosti na našej púti dôvery: o stretnutí mladých v Kapskom meste (Južná Afrika), ktoré sa uskutočnilo vďaka pozvaniu viacerých cirkví prítomných v tomto meste.

Južná Afrika je veľkou krajinou, ktorá ukázala svetu silu protestu proti apartheidu a dala príklad nenásilnej zmeny. Avšak rany z minulosti sú stále hlboké, čo mohli vidieť naši bratia, ktorí tam dva roky žili.

Belosi, černosi a farební ľudia majú odlišný spôsob života a nestretávajú sa často. Žijú na oddelených územiach, medzi ktorými existuje len málo mostov. V takomto kontexte bolo ťažké žiadať ľudí, aby prijali na päť dní mladého človeka bez toho, aby dopredu vedeli, či bude černoch, beloch alebo miešanec.

Na jednom prípravnom stretnutí povedala istá žena: „Samozrejme, že sa bojíme. Ale vieme, že to musíme urobiť.“ Otvoriť dvere neznámemu človeku nie je nikdy jednoduché. V Kapskom meste bola výzva ešte väčšia.

Na začiatku stretnutia som povedal dvom tisícom mladých ľudí: „Nemáme pre vás žiadne špeciálne posolstvo z Taizé. To vy ste živým posolstvom nášho stretnutia, keď sa navzájom prijímate.“

Vo všetkých našich krajinách sme pozvaní prijímať tých, ktorí prichádzajú od inokadiaľ, niekedy z veľkej diaľky. Je to pre nás výzva a niekedy nás to môže zneistiť. Súčasne nás to ale nesmierne obohacuje. V Poľsku prijímate mnohých Ukrajincov, ktorí sem prichádzajú za prácou. V tomto zmysle sme radi, že druhou najväčšou skupinou účastníkov na našom stretnutí sú hneď po Poliakoch Ukrajinci.

Z našej vlastnej skúsenosti v Taizé vám môžem povedať, že prijímaním utečencov sami veľa dostávame, snáď dokonca viac ako dávame. Samozrejme, nie je to vždy jednoduché. Jednou z ťažkých situácií, ktorej sme museli čeliť, bola smrť mladého muža menom Samir. Potom, ako opustil svoju rodnú krajinu Sudán bol zotročený v Líbyi, a neskôr sa preplavil cez Stredozemné more v provizórnom člne.

Avšak len niekoľko týždňov po tom, ako prišiel do Francúzska, k nám, v dôsledku srdcovej choroby prišiel o život. Bol to veľký šok. O niekoľko mesiacov neskôr som mohol vycestovať do Sudánu a navštíviť jeho mamu. Keď som ju našiel v jej skromnom príbytku v Chartúme, nemohla prestať plakať.

A potom, v jednom momente sa vystrela a povedala: „Boh nám ho dal, Boh si ho vzal späť, nech je požehnané Božie meno.“ Nikdy nezabudnem na toto stretnutie. Uchovávam si v srdci tieto slová matky, ktorá je moslimka.

Iní žijú na tejto zemi ako cudzinci nie preto, že prichádzajú z ďaleka, ale preto, že sú marginalizovaní. Ich utrpenie môže byť spôsobené samotou, opustenosťou, násilím, chorobou, neistotou alebo nezamestnanosťou. Niektoré formy chudoby sú na prvý pohľad zrejmé, kým iné sú menej viditeľné.

Hoci niektorým nič materiálne nechýba, kladú si otázku, aký je zmysel ich života, keď nikam nepatria a sú na zemi akoby cudzincami. Ako sa k nim môžeme priblížiť, počúvať a nechať sa nimi dotknúť?

Jednoduchá pozornosť k druhým a priateľstvo patria medzi najdôležitejšie hodnoty.

Zajtra ráno sa o tom budete môcť zamyslieť v malých skupinkách vo farnostiach, ktoré vás prijali, a to za pomoci úryvku z Biblie, ktorý sme počuli dnes večer.

Pamätajme si, ako šiel Ježiš k chorým, k vylúčeným a k cudzincom. Nájdeme tak inšpiráciu aj pre naše konanie dnes.

Sobota 28. decembra 2019

Dnešný deň bol dňom veľkého prijatia – prajem vám dobrý začiatok stretnutia! Veľmi sa tešíme, že môžeme byť spolu tu vo Vroclave a tiež v Poľsku, v krajine, ktorá hostila už štyri Európske stretnutia: dve tu, jedno vo Varšave a naposledy v Poznani.

Dnes večer sa hneď chcem poďakovať všetkým, ktorí nás prijímajú. Aká nádherná pohostinnosť! Fakt, že všetci mladí ľudia sú prijatí v rodinách, je znamením Evanjelia. V Poľsku sa často hovorí: "Gość w dom, Bóg w dom" - „Hosť do domu, Boh do domu.“

Keď ste dnes prišli, dostali ste „Podnety pre rok 2020“. Ich názov je: „Ustavične na ceste, ale nikdy nezbave-ní koreňov“. Týmito slovami niekto pred rokmi charakterizoval život jednej Poľky, Urszule Ledóchowskej.

Bola to občianka Európy, ktorá predbehla svoju dobu, keď navštevovala mnohé krajiny, v ktorých sa sestry z jej uršulínskej kongregácie začínali usádzať. Viaceré z týchto sestier žijú dnes v Taizé a spolu so sestrami sv. Ondreja nám pomáhajú prijímať a sprevádzať mladých ľudí.

Tu v Poľsku dala viera mnohým hlboké korene a urobila ich schopnými preukázať mimoriadnu statočnosť a odvahu aj v ťažkých situáciách. Aj my by sme radi prehĺbili korene našej viery a to prijatím Božej lásky, lásky, ktorou Boh miluje každého jedného z nás.

Sme tu zhromaždení vo veľkej rozmanitosti národov, pôvodu a názorov. Táto rozmanitosť nám nebráni, aby sme zažívali spoločenstvo. Naopak, nepochybne nás vedie k tomu, aby sme sa z blízka dotkli Božej vôle pre nás: je to sám Boh, ktorý nás chce zhromaždiť v jednote skrze Krista, ktorý je spoločenstvom.

A táto jednota v rôznosti je svedectvom, ktoré presahuje hranice Cirkvi. Uprostred výziev dnešného sveta a ťažkých časov, ktorými prechádza európsky kontinent, sa môžeme usilovať niesť toto posolstvo spoločen-stva ešte ďalej.

V roku 1989 sme boli tu vo Vroclave – bola to historická chvíľa. Vial vietor nadšenia a slobody a prinášal nádej. Dnes sa táto zastávka na našej púti dôvery koná v zložitejšom kontexte.

Naše stretnutie je o to dôležitejšie: chceme posilniť jednotu a solidaritu, aby sme tak lepšie prevzali svoju zodpovednosť vo svete.

V tejto jednote a solidarite, ktorú sa snažíme žiť, by sme chceli, aby mali miesto aj najchudobnejší. Vo farnostiach, ktoré vás prijali, sa budete stretávať s ľuďmi, ktorí pomáhajú vylúčeným či chorým, navštevujú väzňov, cudzincov ... Sú znamením nádeje.

Ustavične na ceste, ale nikdy nezbavení koreňov. Dnes večer sme počuli úryvok z knihy Genezis, ktorý nám predstavuje Abraháma a ktorý zvýrazňuje spôsob, akým opustil všetko a dôverujúc v Božie prisľúbenie šiel so svojom manželkou Sárou do krajiny, ktorú nepoznali.

Odvážme sa teraz byť aj my takí radikálni, ako boli oni! Verme, že nás Boh vedie. Boh nás vyvádza zo strachu a vedie nás k dôvere. Dôverujte Bohu, dôverujte druhým! Táto dôvera v Boha nás pozýva, aby sme zanechali naše falošné istoty.

Spoliehajme sa na prítomnosť Ducha Svätého. To nám dá odvahu v čase skúšok, ako aj tvorivosť, ktorú potrebujeme v tejto fáze dejín ľudstva, keď sa všetko mení závratnou rýchlosťou. Áno, Boh nás vyvádza zo strachu a vedie nás k dôvere.